Novinárky si pozvali experta na slobodu tlače a vedca, ktorý o médiách píše romány. Výsledkom bol večer v rezidencii britského veľvyslanectva, z ktorého si odnášam viac otázok ako odpovedí – ale aj konkrétne čísla, ktoré treba poznať.
Keď Eliška a Patrícia, zakladateľky platformy Novinárky, oslovili britské veľvyslanectvo v Bratislave, nemali v pláne čajový večierok o piatej. Chceli otvorenú debatu. Takú, pri ktorej sa hovorí priamo a nahlas o stave médií na Slovensku – krajine, kde premiér žaluje šéfredaktora za fotku na obálke knihy, kde len štvrtina ľudí verí novinám a kde sme na zozname predátorov slobody tlače po boku Putina a Lukašenka.
Veľvyslanectvo priestor otvorilo. Zvyšok zariadili Novinárky. Ja som odchádzala zamyslená s poznámkami a s pocitom, že niektoré veci si treba povedať nahlas – aj na stránkach, ktoré čítajú ženy, pre ktoré sú slobodné médiá každodennou pracovnou pomôckou, zdrojom inšpirácie aj ochranou pred manipuláciou.
Štyri tváre jedného večera
Eliška a Patrícia, ktoré stoja za platformou Novinárky, sa rozhodli, že téma slobody médií si zaslúži verejnú debatu. Patrícia od roku 2017 pracuje ako redaktorka a moderátorka v TA3, kde sa venuje zahraničnému spravodajstvu – americkej politike, Blízkemu východu aj Latinskej Amerike. Eliška zastupuje mladšiu generáciu novinárok, ktoré vstupujú do prostredia, o ktorom sa na tejto debate hovorilo s vážnou tvárou.
Hostia – Pavol Szalai je riaditeľom pražskej kancelárie organizácie Reportéri bez hraníc (RSF) a v roku 2017 mu bola udelená slovenská cena Biela vrana za občiansku odvahu. Predtým pôsobil ako novinár pre denník SME a sieť EURACTIV – teda nie ako akademik, ale ako novinár, ktorý vie, ako fungujú redakcie zvnútra. Martin Kasarda je publicista, spisovateľ a docent na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy, ktorý v mediálnej oblasti pôsobí od roku 1990. Napísal román priamo o slovenskom mediálnom prostredí – takže keď hovorí o stave žurnalistiky, hovorí z dvoch uhlov naraz: akademického aj umeleckého.
Kde sme v rebríčku slobody médií – a čo to číslo znamená
Každý rok vydáva RSF Svetový index slobody tlače. Hodnotí 180 krajín podľa piatich oblastí: politický kontext, právny rámec, ekonomické podmienky médií, sociokultúrna klíma a bezpečnosť novinárov. Slovensko skončilo v indexe 2026 na 37. mieste so skóre 72,71.
Znie to relatívne dobre – kým sa nepozriete na vývoj. V roku 2023 sme boli na 29. mieste. Za tri roky sme prepadli o osem priečok. A susedia? Česko je na 11. mieste, Rakúsko na 19., Poľsko na 27. Maďarsko na 74. Práve Maďarsko je krajina, ku ktorej nás analytici čoraz častejšie prirovnávajú.
Hodí sa aj globálny kontext. Po prvý raz v histórii rebríčka sa viac ako polovica štátov sveta prepadla do kategórie „obtiažne” alebo „veľmi vážne”. Za 25 rokov vydávania indexu ešte nikdy nebolo priemerné skóre krajín také nízke. Nejde teda len o slovenský problém – ale to nás z neho nevyviňuje.
Predátor slobody tlače: Prvý líder krajiny EÚ na tomto zozname
V októbri 2025 urobila RSF niečo bez historického precedensu: zaradila slovenského premiéra na zoznam predátorov slobody tlače. Okrem Roberta Fica sú na zozname 34. mien aj Vladimir Putin, Viktor Orbán, Alexander Lukašenko, Nicolás Maduro či Komunistická strana Číny. Fica zaradili do sociálnej kategórie – teda medzi tých, ktorí očierňujú médiá a podnecujú nedôveru voči novinárom.
Nie kategória vrážd a väznenia. Ale kategória, ktorá v demokratickej krajine EÚ bolí inak – pracuje totiž so spoločnosťou, otravuje studňu spoločenskej dôvery.
Szalai to na debate pomenoval priamo: „Žaloba Roberta Fica na šéfredaktora Aktuality.sk je postupom SLAPP, ktorý nie je hodný premiéra európskej krajiny. Je, žiaľ, súčasťou premiérovej stratégie umlčať slovenských novinárov, ktorí sú voči nemu kritickí.” A dodal zaujímavý európsky kontext: „Ani v Grécku, ktoré v rebríčku v rámci EÚ skončilo posledné, to nie je priamo premiér, kto takto útočí na novinárov pomocou SLAPP.”
Žaloba za fotku na obálke. Obsah? Ten nevadí
Jednou z najdiskutovanejších tém večera bola žaloba Roberta Fica na šéfredaktora Aktuality.sk Petra Bárdyho. Fico žaluje Bárdyho za knihu Fico – Posadnutý mocou a jej vydavateľa, spoločnosť Ringier Slovakia Media. Od každého žiada 100-tisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a verejné ospravedlnenie za použitú fotografiu na obálke – spolu teda 200-tisíc eur. Podľa Bárdyho právnikov je to najvyššia suma, akú kedy žiadal politik od novinára od vzniku Slovenskej republiky.
Na debate však zaznela poznámka, ktorú nemožno prehliadnuť. Fico nenamieta obsah knihy. Tristostranovú publikáciu plnú faktov, citátov, dokumentov a fotografií – všetko to necháva bez komentára. Ohradil sa výlučne voči svojej podobizni na obálke.
Politik, ktorého tvár každodenne zaplavuje televízne obrazovky, bilbordy a titulné stránky novín, sa domáha práva rozhodovať, kde sa jeho podoba smie objaviť – ale len keď mu publikácia nevyhovuje. Mlčanie k obsahu hovorí viac ako samotná žaloba.
Bárdy to pomenoval presne: „Ja si reálne neviem predstaviť, čo by som robil, keby som prehral súd a mal zaplatiť Robertovi Ficovi 100-tisíc eur. Veď to je pre mňa naozaj likvidačná suma. Preto si myslím, že tú sumu uviedli takú, aby som mal presne tento pocit.”
Tomu sa hovorí SLAPP – strategická žaloba, ktorej cieľom nie je vyhrať súd, ale zastrašiť. Vyvolať autocenzúru. Spraviť z každého novinára kalkulačku, ktorá pred každým článkom počíta, či si to môže dovoliť.
Slováci médiám neveria. Sociálnym sieťam áno. A to je problém
Martin Kasarda prišiel na debatu s metaforou, ktorá presne sedí. Mediálna scéna je dnes ako futbal – ľudia neprídu fandiť, prídu hejtovať. Rozhodca je vždy vinný. Tribúna kričí hlasnejšie ako samotná hra. A keď príklad udáva sám premiér, tón celej diskusie sa posúva ešte nižšie.
Čísla to potvrdzujú. Len 26 percent obyvateľov Slovenska dôveruje médiám. Spolu so Spojenými štátmi sa Slovensko prepadlo na posledné miesto spomedzi 46 analyzovaných krajín podľa prieskumu Reuters Institute. Krajinou s najväčšou dôverou v médiá je dlhodobo Fínsko – tam novinárom verí 69 percent populácie. (Zdroj: statista)
A prečo tak málo? 74 percent Slovákov si myslí, že slovenské médiá sú značne ovplyvňované z politických kruhov. V prípade vplyvu mocných podnikateľov na mediálne výstupy tento podiel stúpa na 75 percent.
Výsledok je predvídateľný. Sociálne siete sú druhým najčastejším zdrojom spravodajstva na Slovensku s takmer 20 percentami a dominujú najmä u mladších vekových skupín do 33 rokov. Teda tam, kde nie je editor, fact-checking ani zodpovednosť.
A čo my, ženy? Správam sa vyhýba až 44 percent Slovákov – viac ako je celosvetový priemer 38 percent. Pritom ženy sa vyhýbajú správam viac ako muži. (Zdroj: statista)
Utekáme. Čiastočne preto, lebo spravodajstvo je toxické. Čiastočne preto, lebo ho nikto neprispôsobil tomu, čo skutočne riešime. Ale výsledok je rovnaký – v informačnom vákuu nás ľahšie dostanú dezinformácie.
Sloboda počúvať – myšlienka, ktorú si nesiem domov
Na záver debaty zaznela veta, ktorú som si podčiarkla. Sloboda médií sa zvyčajne diskutuje ako sloboda hovoriť, písať, vysielať. Ale skutočná sloboda médií je aj sloboda počúvať.
A práve tá sa vytráca. Hovoríme viac ako kedykoľvek predtým – na sociálnych sieťach, v komentároch, v bublinách rovnako zmýšľajúcich ľudí. Ale schopnosť skutočne počúvať – nepohodlný fakt, iný uhol pohľadu, overenú správu, ktorá nám kazí naratív – tá sa zužuje. Keď sa zužuje ochota počúvať, novinári môžu písať čokoľvek. Nikto to nečíta. A predátori slobody tlače nemusia ani nič zakázať – stačí im počkať.
Ale skutočná sloboda médií je aj sloboda počúvať.
Čo môžete urobiť vy?
Slobodné médiá nie sú vec novinárov. Sú vec čitateliek, diváčok, poslucháčok. Nás všetkých. Niekoľko konkrétnych akčných krokov, ktoré niečo zmenia:
Čítajte viaceré zdroje – aj také, ktoré vám povedia niečo, čo nechcete počuť. Podporte médiá, ktorým veríte – predplatným, zdieľaním, odporúčaním. Naučte sa rozpoznávať SLAPP žaloby – nie sú to spory o pravdu, sú to nástroje zastrašovania. A keď vám niekto hovorí, že všetky médiá sú rovnaké – opýtajte sa, odkiaľ on sám čerpá informácie. Odpoveď vám toho prezradí veľa.
Novinárky tento večer dokázali niečo dôležité: že debatu o slobode médií nemusí organizovať nikto väčší. Stačí sa opýtať. A mať čo povedať. Ja som rada, že som bola v miestnosti.
Debata Kam smeruje sloboda médií? sa konala 26. mája 2026 v rezidencii britského veľvyslanectva v Bratislave. Podujatie zorganizovala platforma Novinárky, ktorú vedú Eliška Trpíšková a Patrícia Kordiaková.