Detská kresba nie je len domček, slnko, strom alebo postava s veľkými očami. Veľa môže prezradiť aj to, ako dieťa kreslí – či tlačí na papier, začína odznova, mlčí, skrýva obrázok alebo vám ho hneď beží ukázať.
Keď dieťa chytí do ruky pastelku, rodič nedočkavo čaká na výsledok. Zaujíma ho, čo nakreslilo, aké farby použilo a či sa obrázok podobá na realitu. Lenže práve samotný proces kreslenia môže byť niekedy rovnako výpovedný ako hotová kresba. Nejde o to robiť z každého obrázka veľkú analýzu, ale naučiť sa všímať jemné signály, ktoré môžu ukázať, čo dieťa prežíva, čo ho teší, trápi alebo zamestnáva.
Kresba nie je diagnóza, ale môže byť oknom do detského sveta
Deti väčšinou nevedia pomenovať svoje pocity tak presne ako dospelí. Namiesto dlhého vysvetľovania niekedy jednoducho kreslia. Na papier sa môže dostať napätie, radosť, neistota, fantázia aj potreba niečo zo seba dostať von.
To však neznamená, že rodič má z každej čiary vyvodzovať závery. Detská kresba nie je psychologický posudok a jeden obrázok sám osebe nič definitívne neznamená. Oveľa dôležitejšie je vnímať opakujúce sa správanie, náladu dieťaťa a situáciu, v ktorej kresba vzniká.
Niekedy stačí prestať hodnotiť výsledok a pozrieť sa na dieťa počas tvorenia.
Tlačí tak silno, že počujete pastelku na papieri?
Niektoré deti kreslia jemne, iné tlačia na papier tak silno, že pastelku doslova počuť. Rodič si to často vysvetlí len tak, že dieťa má „ťažkú ruku”. Môže v tom však byť aj uvoľňovanie energie alebo napätia.
Silný tlak nemusí automaticky znamenať problém. Dieťa môže byť plné emócie, nadšenia alebo potrebuje do kresby vložiť viac sily. Zaujímavé je všimnúť si, či sa to deje často, pri akých témach a v akej nálade dieťa práve je.
Pomôcť môže aj jednoduchý detail – prejsť prstom po zadnej strane papiera. Ak je kresba cez papier výrazne cítiť, dieťa do nej pravdepodobne vložilo veľa energie.
Stále začína odznova a papier končí pokrčený?
Malé deti skúšajú, opravujú, objavujú a prirodzene začínajú znova. Pri starších deťoch však opakované trhanie, krčenie alebo zahadzovanie obrázka môže naznačovať frustráciu.
Dieťa možno cíti, že to, čo vzniká na papieri, nezodpovedá tomu, čo má v hlave. Chce niečo vyjadriť, no nedarí sa mu to tak, ako si predstavovalo. Vtedy nejde len o „vymýšľanie” alebo nespokojnosť, ale o vnútorný boj medzi predstavou a výsledkom.
Rodič môže pomôcť najmä pokojom. Netreba dieťa presviedčať, že obrázok je pekný, ak samo cíti nespokojnosť. Lepšie je pomenovať jeho snahu a ukázať, že vidíte, ako veľmi mu na kresbe záleží.
Zhovorčivé dieťa zrazu úplne stíchne
Niektoré deti pri kreslení rozprávajú bez prestávky. Komentujú každú čiaru, vysvetľujú postavy, vymýšľajú príbehy. Ticho pri kreslení nemusí znamenať nezáujem. Dieťa sa v tej chvíli môže úplne ponoriť do svojho sveta a sústrediť sa na to, čo chce dostať na papier.
Neznamená to, že rodiča ignoruje. Skôr sa sústredí na niečo, čo práve vzniká. Možno si v hlave skladá príbeh, spracúva zážitok alebo sa jednoducho nachádza vo svojom vnútornom svete.
Dieťa nemusí nič vysvetľovať nahlas. Niekedy o jeho prežívaní viac napovie to, ako sústredene kreslí a ako veľmi je v tej chvíli ponorené do vlastného sveta.
Obrázok dokončí za pár sekúnd a odíde
Rýchla kresba môže pôsobiť ako nezáujem. Dieťa niečo načarbe, položí pastelku a ide preč. Lenže aj krátke kreslenie môže mať svoj význam.
Niekedy si dieťa len rýchlo uvoľní emóciu. Malo v sebe nahromadenú energiu, prenieslo ju na papier a tým to preň skončilo. Inokedy môže ísť o vyhýbanie sa niečomu, čo je preň príliš ťažké, veľké alebo nepríjemné.
Rozdiel často ukáže správanie po kreslení. Je dieťa uvoľnené? Pokojnejšie? Alebo skôr podráždené a chce od témy rýchlo odísť? Aj správanie po kreslení môže rodičovi veľa napovedať o tom, čo sa v dieťati počas tvorenia odohrávalo.
Nechce vám kresbu ukázať?
Zakrývanie obrázka rukou, otáčanie papiera alebo rýchle odnesenie kresby do izby nemusí hneď znamenať nič zlé. Môže si len chrániť niečo súkromné.
Niektoré kresby sú pre deti osobné. Možno sa im ešte nechce hovoriť o tom, čo vytvorili. Možno sa hanbia, možno čakajú, kým budú pripravené, alebo jednoducho nechcú, aby im niekto vstupoval do ich detského sveta.
Vtedy je najlepšie dopriať dieťaťu priestor. Netreba sa hneď vypytovať ani ho presviedčať, aby obrázok ukázalo. Úplne postačí pokojne naznačiť, že keď bude chcieť, môže vám ho priniesť samo.
Hneď po dokončení vám obrázok prinesie
Úplne opačná situácia nastane, keď dieťa s kresbou pribehne okamžite. Stojí pred vami, drží papier a sleduje vašu reakciu. Na prvý pohľad to vyzerá, že čaká pochvalu. V skutočnosti však môže potrebovať niečo viac – uistenie, že ho vidíte a beriete vážne.
V tej chvíli sa oplatí vyhnúť automatickému „krásne”. Dieťa nepotrebuje iba pochvalu, ale skôr pocit, že rodič sa o jeho kresbu naozaj zaujíma. Lepšie môže zafungovať jednoduchá otázka, čo sa na obrázku deje, alebo všimnutie si toho, koľko času a sústredenia doň vložilo.
Takáto reakcia dieťaťu ukáže, že rodič nevníma len hotový obrázok, ale aj jeho snahu, nápad a príbeh, ktorý sa za kresbou skrýva.
Kreslí dlho a nechce prestať
Dvadsať minút, polhodina, ešte dlhšie. Bez toho, aby ho niekto nútil. Dieťa, ktoré sa do kreslenia ponorí na dlhý čas, môže byť jednoducho spokojne zabavené. A väčšinou to tak naozaj je.
Niekedy však dlhé kreslenie ukazuje, že dieťa niečo spracúva. Našlo si bezpečný spôsob, ako byť so svojimi myšlienkami, pocitmi alebo fantáziou. Papier sa preň stal priestorom, kde môže zostať tak dlho, ako potrebuje.
Rodič nemusí do takého momentu vstupovať. Stačí byť nablízku a nevnímať kreslenie len ako spôsob, ako dieťa na chvíľu zabaviť.
Najdôležitejšia otázka neznie „čo si nakreslil?“
Pri detských kresbách sa rodičia často pýtajú: „Čo to je?” Lenže ešte zaujímavejšia otázka môže byť: „Ako si to kreslil?” alebo „Čo sa tu deje?”
Deti cez kresbu nemusia vždy posielať jasný odkaz. Niekedy len skúšajú farby, inokedy sa hrajú, ďalší raz si uvoľňujú napätie alebo spracúvajú zážitok. Práve pre tieto dôvody je dobré pozerať sa nielen na obrázok ako hotové dielo, ale aj na cestu, ktorou vznikol.
Hotový obrázok nikdy neukáže všetko. Veľa prezradí aj samotné kreslenie – sústredený pohľad, napätá ruka, jemné váhanie, radosť po dokončení alebo očakávanie, s ktorým dieťa prinesie papier rodičovi. Niekedy sú to malé detaily, ktoré pomôžu lepšie pochopiť, čo dieťa pri tvorení prežívalo.