Narodenie dieťaťa zmení všetko. Nielen denný režim, ale aj partnerský vzťah, rozdelenie povinností či predstavy o tom, ako bude vyzerať spoločný život. Kým pre mnohých je to jedno z najkrajších období, zároveň patrí medzi tie psychicky najnáročnejšie. Únava, nedostatok času, nové očakávania aj pocit, že na všetko zostávame sami, dokážu preveriť aj pevné vzťahy.
Práve preto dnes čoraz viac odborníkov hovorí o tom, že starostlivosť o dieťa nie je len otázkou lásky, ale aj partnerstva, komunikácie a férového rozdelenia zodpovednosti. Podľa česko-slovenského prieskumu iniciatívy Staráme sa spolu (#ShareTheCare) až 68 % matiek vníma rozdelenie starostlivosti o dieťa a domácnosť ako nespravodlivé. Zaujímavé pritom je, že väčšina otcov má na tú istú situáciu úplne iný pohľad.
Prečo sa partneri po narodení dieťaťa často míňajú vo svojich očakávaniach? Čo znamená byť dnes skutočne zapojeným otcom? A ako môžu rodičia predísť tomu, aby ich každodenné povinnosti postupne nevzďaľovali?
O tom sme sa rozprávali s českým psychológom, gestalt psychoterapeutom a autorom Tomášom Kvapilíkom, ktorý sa dlhodobo venuje partnerským vzťahom, rodičovstvu a psychickému zdraviu rodín.
Narodenie dieťaťa patrí medzi najkrajšie obdobia života, no zároveň výrazne preverí partnerský vzťah. Prečo práve prvé mesiace po pôrode predstavujú pre partnerov jednu z najväčších skúšok?
Každá nová situácia je do istej miery skúškou. Tie naozaj veľké zmeny v nás prebúdzajú adaptačné mechanizmy – často nevedomé a hlboko zakorenené. A tie nemusia byť práve v situácii s malým dieťaťom tie najužitočnejšie. Môže sa stať, že partneri zrazu jeden druhého nespoznávajú. Nikdy predtým sa totiž v takej tesnej blízkosti nedostali na hranu svojich síl a možností. Až teraz sa spustili stratégie a manévre, ktoré mali uložené hlboko v pamäti. A to všetko sa navyše deje v čase, keď partnerská rola ustupuje do pozadia.
U niektorých párov sa doslova stratí a zostane len rodičovská rola. Preto je podľa mňa kľúčové zachovávať si nejaké, aspoň malé, miestečka pre partnerské stretnutia od samotného narodenia dieťaťa. Inými slovami…
AJ S MALÝM DIEŤAŤOM SA STÁLE STRETÁVAŤ AKO LENKA, KTORÁ SI VYBRALA JIRKU, A JIRKO, KTORÝ SI VYBRAL LENKU. NIELEN AKO MAMA A OTEC.
Výsledky česko-slovenského prieskumu kampane Staráme sa spolu ukázali, že až 68 % matiek vníma rozdelenie starostlivosti o dieťa a domácnosť ako nespravodlivé. Čím si vysvetľujete, že mamy a otcovia často tú istú situáciu hodnotia úplne odlišne?
Odlišné vnímanie, prežívanie a myšlienkové vzorce sa zďaleka netýkajú len starostlivosti o dieťa. Našli by sme mnoho ďalších situácií, keď sa pohľady oboch partnerov úplne rozchádzajú, ale nad mnohými z týchto situácií sa dá aj mávnuť rukou. Starostlivosť o dieťa býva v niektorých fázach rodičovstva veľmi pálčivá, pretože do toho vstupuje vyčerpanie, potláčané emócie, dlhodobá frustrácia, odsúvanie vlastných potrieb a tak ďalej. A práve z toho dôvodu je zásadné dávať si na tento nesúlad väčší pozor, pýtať sa a zaujímať sa, zdieľať svoje pohľady na vec a komunikovať aj to, o čom by mi predtým nenapadlo hovoriť.
Mnohé ženy hovoria, že ich partner pomáha, no ony napriek tomu nesú väčšinu psychickej záťaže – plánovanie, organizovanie či neustále premýšľanie nad tým, čo ešte treba urobiť. Prečo je práve táto „neviditeľná práca” vo vzťahoch tak často prehliadaná?
To by sme sa možno mohli vydať do histórie a sledovať otcovské a materské vzorce predchádzajúcich generácií. Čo môže urobiť aj každý sám v rámci histórie svojej vlastnej rodiny, väčšinou sú to veľmi prekvapivé zistenia. No zároveň má každý vo svojich rukách svoj aktuálny vzťah, má vo svojich rukách, ako to bude dnes, zajtra a pozajtra. Prehliadané zostáva väčšinou to, čo nie je oslovené. Ak mi nejaká časť môjho sveta pripadá prehliadaná, môžem sa opýtať, ako ju vidí partner či partnerka alebo akú dôležitosť jej pripisuje. Dať jej väčší význam mám aj ja vo svojich rukách.
Dnes sa čoraz viac hovorí o modernom otcovstve. Čo podľa vás znamená byť skutočne zapojeným otcom? Kde je rozdiel medzi tým, keď otec „pomáha”, a keď je rovnocenným rodičom?
Mne už pár rokov v tejto téme pripadá najvýstižnejšie slovo zastupiteľnosť. Ak obaja rodičia smerujú a nastavujú domácnosť k vzájomnej zastupiteľnosti, blížia sa tým aj k rovnocennosti. Sú samozrejme výnimky ako dojčenie, ale ak sa budeme baviť o drvivej väčšine ďalších činností, tých fyzických aj viac psychických, ako je uspávanie, utešovanie, emočná koregulácia, tak v nich otec môže zastávať rovnakú pozíciu ako matka. Podmienkou je, aby to matka umožnila a aby bol otec ochotný učiť sa, osvojovať si nové zručnosti a investovať do vzťahu s dieťaťom, aj keď to nepôjde ako po masle.
Z vašej terapeutickej praxe – aké sú najčastejšie chyby, ktorých sa partneri po narodení dieťaťa dopúšťajú? A čo naopak robia páry, ktorým sa podarí zostať tímom aj v náročnom období?
Už som to spomenul v tom kontexte, keď ustupuje a mizne partnerská rola a partnerský čas, keď sú jeden pre druhého, a nie jeden alebo obaja pre dieťa. Často v terapii pár zistí, že nemá výrazný problém, že si vlastne rozumie, ak im na to niekto vytvorí hodinu a pol priestoru bez dieťaťa. Ten niekto je v mojom prípade terapeut, ale v ďalšom slede je zodpovednosťou páru vytvoriť si tento čas a priestor, napríklad s pomocou príbuzného, kamarátky alebo opatrovateľky. Podľa mojich skúseností sú v najrizikovejšom postavení páry, ktoré nemajú k dispozícii podporu ďalšieho dospelého, ideálne starých rodičov.
Až dve tretiny matiek priznávajú, že sa počas rodičovskej dovolenky cítia osamelo. Čo by ste odkázali ženám, ktoré majú pocit, že všetko musia zvládnuť samy?
Jedna vec je osamelosť, ktorú si ja spájam s nemožnosťou či neschopnosťou zdieľať svoje pocity, obavy, smútky, nahnevania, neistoty či čokoľvek iné. Druhá vec je potom osobnostné nastavenie charakterizované vnútorným zákonom „musím to zvládnuť sama“. Toto nastavenie sa ale často neobjavilo s narodením dieťaťa a sprevádzalo dotyčnú aj skôr v iných situáciách. Ak sa pre nejakú oblasť naozaj nehodí, a to historicky, biologicky aj mentálne, aby podľahla diktátu „musím to zvládnuť sama“, tak je to materstvo.
MATERSTVO BEZ SPOJENECTVA SA MÔŽE STAŤ AJ VEĽKÝM TRÁPENÍM.
Mnoho mužov chce byť dobrými otcami, no nie vždy si veria alebo nevedia, kde začať. Ako ich môžu partnerky podporiť bez toho, aby medzi nimi vznikal pocit kritiky či súperenia?
To slovo podporiť je dôležité. Ale pozor, málokto vie podporiť tak, ako to ten druhý potrebuje. Aj podpore by mala predchádzať komunikácia o tom, v čom človek potrebuje podporiť. No podpore často predchádza dôvera, ktorá u niektorých párov chýbala ešte pred narodením dieťaťa. To je potom zložitá situácia, ale aj na nej sa dá pracovať.
Z KAŽDÉHO KROKU SMEROM K VÄČŠIEMU ZAPOJENIU OTCA BUDE ŤAŽIŤ NIELEN MATKA, SAMOTNÝ OTEC, ALE PREDOVŠETKÝM A NAJVIAC ICH DIEŤA.
Ak by ste mali dať novopečeným rodičom iba jednu radu, ktorá by mohla dlhodobo zlepšiť ich partnerský vzťah aj spoločnú starostlivosť o dieťa, aká by to bola?
Udržiavať si partnerský čas už bolo spomenuté dvakrát, tak by som zvolil niečo iné. Starostlivosť o malé dieťa bude prirodzene oboch partnerov v niečom rozdeľovať, budú si niečo vyčítať, budú v niečom nahnevaní. To je súčasť tej situácie. Ale čo majú partneri a novopečení rodičia vo svojich rukách, je hľadať miesta a situácie, v ktorých sa môžu znovu spojiť a prepojiť. „V tomto sa nezhodneme a nevieme to vyriešiť, áno, to už vieme, ale poďme zvyšok večera stráviť tým, že sa budeme rozprávať o hudbe, pretože to je niečo, v čom je nám obom dobre.” Naučil som sa, že:
ZRUČNOSŤ „ZNOVU SA SPÁJAŤ“ JE KĽÚČOVÁ PRE DLHODOBÉ VZŤAHY.
Nemala by veta „Pomáha mi s deťmi“ úplne zmiznúť zo slovníka?
Nebol by som taký radikálny. Môžu nastať situácie, napríklad s dojčaťom, ktoré ochorie, keď sa otec môže stať len pomocníkom, ktorý mechanicky obstaráva niektoré potrebné veci. S postupujúcim vekom dieťaťa, keď by sa význam rolí a váha vzťahu s dieťaťom mali vyrovnávať, však môže znieť táto veta nezmyselne.
Bránia ženy niekedy samy mužom stať sa plnohodnotnými otcami?
Ak má otec silnú motiváciu zapojiť sa plnohodnotne, možno to povedie k mnohým diskusiám a možno aj konfliktom. Ale verím, že rodičovskej túžbe a odhodlaniu sa dá len ťažko brániť. Predstavujem si ale iné situácie, keď sa stretne silná potreba kontroly u matky, podložená úzkostnou štruktúrou osobnosti, a neistota či pracovná vyťaženosť otca, ktorá vo finále môže pôsobiť ako nezáujem. Nejde ale o nezáujem jednej strany, ale o dynamiku medzi partnermi.
Dieťa vzťah nepokazí, iba odhalí problémy, ktoré v ňom už boli. Súhlasíte?
Kritické a psychicky náročné situácie spojené s raným rodičovstvom môžu odhaliť aj staré rany a šrámy, ktorých si dotyční ani neboli celkom vedomí. A tá záťaž, ktorá s rodičovstvom často prichádza, preveruje nosníky a piliere partnerského vzťahu. Za seba by som teda povedal, že rodičovská rola môže odhaliť zasunuté kúty duše u jednotlivca. Ale zároveň zvýrazňuje ťažkosti a slabé miesta partnerského vzťahu, ktoré tam mohli byť zjavné už dávno.
Vy sám ste otcom dvoch detí a o rodičovstve hovoríte aj veľmi osobne. Zmenilo vás otcovstvo ako psychológa? Je niečo, čo ste pred narodením detí vedeli len teoreticky, ale až vlastná skúsenosť vám ukázala, aká je realita?
Jednotlivé časti identity sa navzájom ovplyvňujú. Takže určite áno. Rola psychoterapeuta premenila a stále premieňa rolu otca. A rovnako aj opačne, rola otca a limity, na ktoré si v otcovstve siaham, premieňajú rolu psychoterapeuta. Vlastná skúsenosť je neprenosná. A tá moja mi dodala viac súcitu a pochopenia pre najrôznejšie rodičovské prešľapy.