Prečo dnes tak veľa ľudí trpí úzkostnými poruchami a depresiami? Čo naučí človeka práca na detskej onkológii? Psychologička Jarmila Takáčová pomáha ľuďom, dnes už vo vlastnej ambulancii.

V praxi pôsobí už od roku 2015, kde začala ako odborná stážistka na psychiatrii v Detskej fakultnej nemocnici v Košiciach popri doktorandskom štúdiu. Dnes má vlastnú ambulanciu a k tomu robí na 20 % pracovný úväzok v Detskej fakultnej nemocnici v Košiciach. Rada sa učí vyvažovať čas trávený s rodinou a čas v práci.

Jarmila Takáčová v rozhovore pre Akčné ženy prezradila:

• ako sa prežívanie depresie a radikálnych riešení stáva „módnym“ medzi mladými ľuďmi,
• čo si uvedomila počas práce na detskej onkológii,
• prečo je veľmi dôležité vážiť si seba samého.

Jarmila, pracujete ako psychologička, máte prax s dospelými, deťmi i adolescentmi. S ktorou skupinou sa pracuje najlepšie, resp. najefektívnejšie?

Práca s každou z týchto skupín má iné špecifiká, preto je aj ťažšie to takto posudzovať. Každá takáto práca prináša iné úskalia, ale vždy je pre mňa výzvou hľadať možnosti pomoci. Veľmi dobre sa mi pracuje aj s malými deťmi, ktoré mi v rámci analýzy detskej hry, či vyšetrovaní psychomotorického vývinu prinášajú radosť, smejú sa, vidím ako sa hrajú, kreslia, môžu sa rozvíjať. To mne osobne prináša radosť.

Taktiež ale aj s dospievajúcimi a dospelými klientmi najmä v rámci psychoterapie viem spoločne s klientom nachádzať uvedomenia a spôsoby zmeny k lepšiemu, čo ma intelektuálne a emočne obohacuje. Psychoterapia je liečebný proces, diadické stretnutie dvoch ľudí, ktoré vďaka analýze psychických obsahov a procesov prináša náhľad a trénovanie nových zručností.

Vašou špecializáciou je klinická psychológia. To znamená kompletná psychodiagnostika a následné terapie?

Áno, pracujem ako klinický psychológ, v mojej práci sa zameriavam na komplexnú psychodiagnostiku detí a dospelých v rámci vstupných vyšetrení pred zahájením psychoterapie, vyšetrení za účelom diferenciálno-diagnostického procesu pri rôznych psychosomatických ochoreniach, neurologických ochoreniach, psychiatrických diagnózach, u detí aj útleho veku vyšetrujem psychomotorický vývin, poskytujem psychoterapiu pre deti a dospelých, možnosť poradenských konzultácii pre rodičov, spolupracujem s lekármi z iných odborov – psychiatrie, neurológie, všeobecnými lekármi.

Rok ste pracovali aj na detskej onkológii. V čom vás zmenila táto práca?

Na onkológii sa mi často svet akoby zastavil, spomalil a uvedomila som si vzácnosť času, pri ktorom boli rodiny spolu. Málokedy trávia rodič a dieťa spolu toľko intenzívneho času ako pri závažnom ochorení, sú spolu v intenzívnom dennom kontakte, riešia závažné ťažkosti ako je náhla zmena zdravotného stavu, nechutenstvo, ťažkosti so spánkom. Život sa zrazu spomalí a všetko iné je menej dôležité. Bolo pre mňa poučné uvedomiť si a vnímať, že sú spolu, viesť rodiny k tomu, aby vyvážili čas strávený riešením choroby aj s časom stráveným na iné aktivity, hry, relaxáciu, školu, v rozmedzí, v akom im to zdravotný stav dovolí. V tom som si uvedomovala a uvedomujem vzácnosť možností, keď nie ste odkázaní na lôžko.

Prečítajte si rozhovor s Máriou Jasenkovou: Niekedy vám aj malá pomoc zmení život

16. novembra 2022 k vám mohli klienti prísť už do vašej vlastnej ambulancie, ktorá je v budove polikliniky Východ. Bolo náročné nájsť vhodné priestory?

Nebolo náročné nájsť vhodné priestory, to bola príjemná aktivita, nové možnosti. Náročnejšie bolo zvládnuť pripraviť priestory do vhodného stavu. Rekonštrukcia si vyžadovala množstvo času a financií.

S odstupom času čo hodnotíte ako najkomplikovanejšie pri otváraní vlastnej ambulancie? Ono to laicky tak „ľahko“ znie, ale asi opak je pravdou….

Verím, že pri zakladaní akéhokoľvek zariadenia, či spoločnosti sa môžu objaviť rôzne ťažkosti. Pre mňa bola asi najnáročnejšia rekonštrukcia priestorov, ktorá si vyžadovala dlhý čas, následne celý administratívny proces, ktorý som očakávala, že bude dlhší, bol na moje prekvapenie pomerne rýchlo realizovaný. Stále ma však ešte čakajú ďalšie snahy a zámery.

Od kolegov viem, že nie sú jednoduché, ako napríklad možnosť pre nových lekárov zazmluvniť sa s poisťovňami, aby bola psychologická starostlivosť dostupnejšia. Vnímame to najmä v oblasti detskej klinickej psychológie, kde sú dlhé čakacie doby na vyšetrenie. A ide aj o samostatnú finačnú náročnosť pre pacienta, ak chce vyšetrenie a sedenie vôbec absolvovať.

Využili ste aj úver pre začínajúcich lekárov od Slovenskej sporiteľne. V čom vám bol tento produkt najviac prínosný?

Áno, využila som úver pre začínajúcich lekárov, čo bolo pre mňa prínosom najmä v tom, že sa to realizovalo rýchlo. Mala som možnosť spolupracovať s konkrétnym prideleným konzultantom, ktorý ma viedol a vedie celým procesom, čo šetrilo môj čas aj energiu. Pozitívne hodnotím aj možnosť mnohé realizovať elektronicky.

Ako si oddýchne žena, ktorá celý deň rieši a počúva problémy iných? Dá sa vám nerozmýšľať o tom aj doma?

Je to veľmi dobrá otázka, nakoľko práve to je predmetom mnohých supervíznych psychoterapeutických výcvikov, ktoré sú súčasťou komplexného psychoterapeutického vzdelávania, aby sa terapeut naučil svoje vlastné ,,vnútorné“ procesy vnímať, učil sa ich ,,zátvorkovať“. Nie je možné úplne vylúčiť, že to, čo sa deje na ambulancii, sa v myšlienkach neobjaví aj doma. Je však potrebné si to uvedomiť a nájsť ,,STOPKU“ v čase, keď sa človek venuje rodine a iným aktivitám. Zároveň od týchto procesov neutekať a venovať sa im v čase na to určenom (supervízia, vlastná relaxácia).

Bez čoho si neviete predstaviť svoj život?

Bez svojej rodiny.

Čo podľa vás najviac chýba ľuďom, ktorí za vami chodia?

To, čo si v praxi uvedomujem je, že sa mnohým ľuďom nedostáva potrebná emočná podpora zo strany okolia, alebo že je tá podpora niekedy nadmerne zväzujúca, aj keď to je výnimočnejší prípad. Skôr sa stretávam s tým, že ľuďom chýba emočná blízkosť s druhým človekom, dostatočná emocionálna opora, ktorú od okolia nevnímajú. Okrem iného sú to zdroje mnohých frustrácií a ťažkostí.

V praxi sa stretávate u dospelých najmä s úzkostnými poruchami a depresiou. Dá sa štatisticky povedať, či to postihuje viac mužov alebo žien?

V poslednom období sa v ambulantnej praxi čoraz viac stretávame s nárastom depresií u dospievajúcich detí v období adolescencie. Existuje vysoké riziko suicícií, preto je potrebné robiť najprv komplexnú psychodiagnostiku a následne vhodnú prevenciu, terapiu. Rastie to ako u dievčat, tak aj u chlapcov a posúva sa aj do nižších vekových skupín (12-13 rokov). Obávam sa, že sa akoby prežívanie depresie a radikálnych riešení stáva medzi ,,mladými“ prostredníctvom sociálnych sieti pomaly ,,módnym“ a v konečnom dôsledku sa to môže náporom emócii pri dospievaní deťom vymknúť z rúk.

U dospelých si všímame silné zastúpenie úzkostných a depresívnych porúch, najmä aj panickej poruchy, ktorá je dnes už pomerne častá. Moja ambulantná prax mi ukazuje vyššie zastúpenie týchto porúch u žien, ale je to možno aj tým, že sú ženy otvorenejšie vyhľadať pomoc psychológa.

Prečítajte si článok, ako pomôcť človeku s panickým záchvatom

Dá sa povedať, čo jej najčastejšou príčinou týchto stavov?

Príčin je viacero, málokedy je to len jedna príčina. Venujem sa Gestalt psychoterapii a preto vnímam, že všetko čo sa v danej prítomnosti udeje v našom okolí, aj v nás samých, má vzťah k tomu ako sa rozvíja naše prežívanie.

Aké tri rady by sme mali dodržiavať v starostlivosti o naše duševné zdravie?

Nie som si istá, či existuje presný recept, ktorý sa dá zovšeobecniť, ale v rámci terapie sa zameriavam s klientom na podporu sebauvedomenia, svojho vzťahu k sebe samému, na rozvíjanie sebaúcty. Na to, aby si vedel vážiť seba samého a s tým aj súvisiace vzťahy s okolím, ktoré je potrebné pestovať. Je dôležité vedieť, aké vzťahy chceme mať, či ich také aj máme a prečo ich také chceme mať.

Dôležité je vedieť sa o seba starať v zmysle starostlivosti o svoje zdravie, fyzické, či duševné, neuberať si čas pre starostlivosť o seba, učiť sa vyvažovať čas na prácu, povinnosti a čas na oddych.

Nedá mi neopýtať sa… Aktuálne je veľkým trendom tlak na výkon, resp. snaha o dokonalosť. Akoby prím mali tí, čo sú dokonalí a títo ľudia sa tým ešte aj často radi pochvália. Perfekcionizmus, snaha o dokonalosť, všetko tip top vedia byť dobrým pánom, avšak ako sa potom majú cítiť tí, čo dokonalí nikdy nebudú, hoci sa môžu akokoľvek snažiť?

Možno by bolo v prvom rade dobré si uvedomiť, či dokonalosť existuje a opýtať sa, či je vôbec možné ,,povýšiť“ niekoho do takej funkcie, v ktorej ju môže objektívne merať. Aká je tá hranica, že si povieme, áno, toto už je dokonalé. Nie ju tu potom riziko, že si vytvoríme ďalšie a ďalšie ,,nadstavby“? Ak to dovolíme niekomu, alebo na seba my sami ,,tlačíme“, je dosť možné, že si nikdy neoddýchneme a nebudeme spokojný. Je potom náročné žiť v neustálej frustrácii. Závisí od nášho vlastného vnímania, ako sme so sebou spokojní a či tlakom okolia podľahneme natoľko, že nás to psychicky a zdravotne zaťaží.

Ďakujem za rozhovor.