„Boli sme s matkou za doktorom Morganom. Budeš musieť ísť do nemocnice …“nasucho prehltol, „…podstúpiť nejaké vyšetrenia. Zajtra ráno ťa tam odveziem. Je to trochu vážnejšie, ako sme tušili…“ Ale nemusím umrieť, však, ocko?“ skočila mu do reči.Toto nečakal. Podlomili sa mu kolená, sadol si vedľa nej a už sa neovládol. Zaboril si tvár do dlaní a rozplakal sa.“

Keď život pretne rakovina

Silné dialógy, emócie, hľadanie seba samej, zmyslu života, hľadanie odpovede na otázku, prečo som tu. Čo je mojim poslaním? Kto vlastne som? Túto otázku si kladú v príbehu dve hlavné hrdinky. 15 ročná Anna a 11 ročná Izabela. Osud ich spojil v nemocničnej izbe. Spoločný menovateľ rakovina. Tá, ktorú si nikto nepraje. Ani pre seba, ani pre svoje dieťa. Dokonca ani rodičia, ktorí o svoje deti nejavia záujem a majú ich skôr ako módny doplnok. Anna málokedy, ak vôbec, zakúsila, čo je to rodičovská láska. Koľkokrát musela stáť za dverami spálne a počúvať, ako sa jej mama chváli kamarátkam, kde je dobrý kaderník a na Annu nikdy nemala čas. Na to bola predsa, Betty, pestúnka. Hoci sa Betty snažila ako mohla, matku ani otca nahradiť nevedela. Mimoriadne inteligentná, ale tvrdohlavá a zatrpknutá Anna jej to dávala pocítiť. A takisto svojim rodičom. Nič sa nezmenilo ani keď ju zasiahla rakovina.

Neľahký život Izabely

Izabela, jedno z viacerých detí žila vo farmárskej rodine. Otec ich mal síce rád, ale svojim spôsobom. Aj Boha si prispôsobil na svoj obraz, jeho život bol len nikdy nekončiaca práca od svitu do mrku a od zajtra zase. Dokázal zničiť život svojej manželky a vlastne aj svojich detí. Hoci ich mal rád. Len svojim spôsobom. Bitie remeňom, ak niekto meškal k večeri. Izabela si to veľakrát odniesla. Mohla sa snažiť ako chcela, robiť ako najlepšie vedela, otec si vždy niečo našiel. Keď do ich života vkročila rakovina, áno, zobralo ich to, ale veď farma musela ísť ďalej. Tvrdosť srdca? Boj o prežitie? Ťažko povedať.

Prečítajte si aj knihu, z ktorej vás budú nohy bolieť

Láska si vždy cestu nájde

Nemocničná izba nebola výhrou ani pre jednu z nich. Navonok tvrdá a zlá Anna má v príbehu dominantnú pozíciu. Miestami sa môže zdať, že chuderku Izabelu priam šikanuje. Svojim správaním, rečami, iróniou, posmeškami. Neustále ponižovanie Izabelu zraňuje. Napriek tomu sa snaží a chce si nájsť k Anne cestu. Chce byť kamarátka. Chce sa k nej priblížiť? Myslíte, že sa jej to podarí?

„Nemali ľahký život, ale prečo si ho nedokázali trošičku vychutnať? Prečo si nedokázali vážiť, že bolo všetko v poriadku? Čo by bola teraz dala za to, aby tie starosti, ktoré ju ešte včera trápili, boli jediné, ktoré má? Prečo musí prísť takáto tragédia, aby si človek tak strašne prial žiť ako predtým? Muselo sa to stať práve im?“

Terapia

Sila kresby. Málokto si to uvedomuje. Nevyslovené, nevypovedané, no zachytené na papieri. Na ruke. Na tele. Perom, fixami, tetovaním. Symboly, ktoré hovoria, čo srdce trápi. Čiary a odkazy, ktoré Anna nechávala na svojom tele, mali čítať jej rodičia. Avšak nepochopili. Chýbalo otvorené srdce. Kresby v nemocnici pochopila citlivá a vnímavá Izabela. Hoci o pár rokov neskôr. Ostalo mnoho nevypovedaného. Nevysloveného.

Izabela, ktorá priam naivne zbožňovala svojho otca a nikdy by nežila inak ako jej rodina, vďaka Anne pochopila, že ak chce, môže žiť aj inak. Že má právo a voľbu rozhodnúť sa sama. Anna vďaka Izabele pocítila ľudskosť, blízkosť, láskavosť. To, čo sa jej doma nikdy nedostalo.

  „Budeš obeť, alebo víťaz? Je to na tebe.“

Ako sa kniha končí? Netypicky, tak, akoby ste nečakali. No nebudem prezrádzať všetko (úsmev).  Nech všetko neprezradí táto recenzia. Koniec je v podstate otvorený, je na fantázii čitateľa, ako príbeh dvoch hrdiniek uzavrie.  Myslíte si, že Izabela ostane na farme ako jej mama a súrodenci? A čo Anna?

Poznáte knihu Chlapec, krtko, líška a kôň? Aj vás zaujali ilustrácie?

Etno prvky

Kniha Anna a Izabela vás prevedie vnútorným svetom prežívania dvoch mladých dievčat. Veľmi zaujímavo je v nej nitkami utkaná sieť rituálov, mýtov, tetovania, tetovacích salónov či symbolike jednotlivých znakov. Pri čítaní som sa pristihla, že rozmýšľam, odkiaľ autorka čerpala námet k napísaniu tejto knihy, nakoľko je evidentné, že jej nie je cudzia problematika týkajúca sa tetovania. To, že je veľmi dobre vystihuje jednotlivé črty a vlastnosti dievčat pripisujem empatii a ženskému prežívaniu sveta, ako aj schopnosti vcítiť sa do iných ľudí zažívajúcich rôzne, nie vždy príjemné situácie.

  „Kowhaiwhai, maorské motívy, ktoré sa používajú v umení a na dekoráciu. Každý jeden rozpráva svoj príbeh. Napríklad tento bol inšpirovaný žralokom kladivohlavým,“ usmial sa a ukázal na vzor, ktorý sa ťahal zvisle ako stuha od podlahy až k stropu. „Znamená silu a výdrž.“ Izabela sledovala bielo-červeno-čierne vzory, ktoré sa vlnili a prelínali jeden do druhého, a márne sa v nich pokúšala identifikovať žraloka kladivohlavého. Vlastne ani nevedela, ako taký žralok vyzerá.“

Pre koho je kniha Anna a Izabela určená?

„Ak by som mala charakterizovať vekovú kategóriu, tak od 15 – 99 rokov (úsmev). Je to o rozvoji osobnosti mladých dievčat a ako vlastné detstvo ovplyvní ich dospelý život. Je určená pre každého, kto to dokáže vnímať,“ hovorí autorka Andrea Gallen. Autorke už vyšla prvotina pod názvom Mrzáčik.

O autorke

Andrea Gallen je pôvodným povolaním architektka, dizajnérka. Vyštudovala na univerzite užitého umenia vo Viedni, interiérovú architektúru a dizajn. Píše a kreslí od detstva. V pracovnom čase kreslí a navrhuje, vo voľnom čase píše a prežíva príbehy svojich hrdinov. Tieto dve danosti spojila vo svojej knihe Anna a Izabela, ktorú aj sama ilustrovala. Podľa jej slov rada relaxuje „medzi nebom a zemou. Na vodnej hladine.“ Žije a pracuje vo Viedni. Má dve deti, dcéru a syna, mačku a kocúra (úsmev). V živote sa riadi mottom: „Ak je srdce a mozog v koherencii, vtedy sa dejú zázraky.“

„Otec, neprosím o odpustenie teba. Odpúšťam sebe. Že som ti nedokázala vyhovieť. Odpúšťam si svoju nedokonalosť. Odpúšťam si, že si so mnou nebol nikdy spokojný. Že som možno celá mama. A odpúšťam si aj to, že som ju milovala menej ako teba. Ty si mal zas viac rád Kristínu. Už sa za to na seba nehnevám. Odpúšťam si. Verím, že aj mňa si ľúbil najviac, ako si dokázal. Strach z teba ma naučil nebáť sa už ničoho. Skladám ti k nohám tvoj hnev, tvoje pohŕdanie, tvoje pravidlá, pretože už kráčam po svojej ceste. Tvoje šľapaje si vážim, ale stopy už zanechávam vlastné. Odpúšťam si, že som nenazbierala odvahu, kým si bol tu, prítomný, s nami. Teraz si ďaleko, vo svojich myšlienkach, ku ktorým už nemáme prístup. Ale verím, že na inej úrovni, tam, kde bývajú naše duše, tam ďaleko, ma počuješ. Ďakujem ti za všetko, čo si pre nás robil, aj za to, že teraz nám dávaš priestor, aby sme to zvládli bez teba. Dokážeme to, uvidíš. Nemusíš mať strach. Prekonala som chorobu, ktorá iných zabíja. Moja sila je až taká veľká. S láskou Izabela. P.S: Odpúšťam si, odpúšťam si, odpúšťam si, odpúšťam si.“