„Pre mňa by výstražným znamením bolo aj to, ak má partner problém priznať si chybu. Ak má pocit, že vždy za to môže niekto iný,“ hovorí Renáta Sochorová, ktorá spolu so svojím manželom Vladimírom na Slovensku už 12. rok organizuje a koordinuje Národný týždeň manželstva.
Duo Sochorovcov naprieč svetom hovorí o potrebe práce na vzťahu, na dobrých vzťahov v rodinách, na porozumení v manželstve. Keď ich počúvate naživo, zistíte, že im ten ich vzťah vlastne závidíte. Ale prajete im ho, lebo si ho zaslúžia a vedome na ňom pracujú.
Renáta Sochorová pre Akčné ženy prezradila:
- recept na dobré manželstvo,
- prečo je dôležité si vždy nájsť spoločný čas na seba navzájom,
- čo robiť, aby sme sa nestali vo vzťahu apatickými,
- ako vníma generačnú zmenu pohľadu na manželstvo.
S manželom ste spolu už 30 rokov. Čo je taký recept dobrého manželstva? Ako si udržať lásku?
Recept sa skladá z viacerých ingrediencií. Skúsim prezradiť ten náš, to, čo nám “chutí”. Byť priateľmi –to nám veľmi pomáha prekonávať aj náročné obdobia. Neustále hľadáme aktivity, ktoré môžeme robiť obaja. Spoločné záujmy, ktorým sme sa venovali najskôr s deťmi, vieme robiť aj dnes, keď deti už vyrástli. Netreba sa vyhovárať, že teraz nie je vhodný čas. Neriešme len prevádzku (úsmev). K priateľstvu určite prispieva aj to, že sa veľa spolu rozprávame. Naučili sme sa hovoriť veľmi otvorene. Aj o naozaj veľmi hlbokých veciach, ktoré nepovieme nikomu inému.
Čiže prvou ingredienciou je pestovanie priateľstva. Aj ono sa môže stratiť, ak sa oň nestaráme. Ja môžem smelo povedať, že môj manžel je aj môj najlepší priateľ.
Čo predstavuje druhú ingredienciu?
Nezametať nevyriešené veci a zranenia pod koberec. Ani my nie sme nekonfliktné povahy, nie vždy to ide ľahko. Snažíme sa však priebežne veci riešiť, aby nezostali nevyriešené. Keď sa pozriem späť na tých 30 rokov, necítim žiadnu horkosť. Žiadnu bolesť. Nič, čo keby niekto vytiahol, tak zrazu by sa to oživilo ako niečo nevyriešené…
Čiže priateľstvo a riešenie vecí je zárukou dobrého vzťahu…
Napadla mi ešte jedna vec (úsmev). Smiech – my sa spolu veľa smejeme. A to prináša do nášho vzťahu šťavu aj ľahkosť. Zároveň však vieme aj spolu si poplakať. A to spôsobuje blízkosť, nemusíme sa na nič hrať, môžeme byť vo vzťahu autentickí.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Nemáte „ponorku zo seba“, keďže spolu aj pracujete?
Áno, na jednej strane máme toho času na seba omnoho viac ako ľudia, ktorí majú separátne zamestnania. Na druhej strane, tým, že sme spolu vstúpili do spoločnej služby pre rodiny a manželov, prinášalo to najmä na začiatku množstvo napätí, ktoré sme predtým nemuseli riešiť. Napríklad, z hľadiska práce fungujeme úplne inak. Ja som ten typ, čo potrebuje plány, úlohy, systém. Mať urobené veci včas. Radšej dopredu ako neskoro.
Vladko (pozn. redakcie: manžel) zase opačne, je veľmi flexibilný, mnohé rieši na poslednú chvíľu. Kým sme pracovali každý zvlášť, tak to nevadilo. Pri spoločnej práci sme však začali na seba narážať. Trvalo možno dva roky, kým sme sa naučili spolu dobre fungovať. Takže aj spoločná práca má svoje úskalia (úsmev), ale myslím, že sme sa už zladili – aspoň väčšinou (úsmev).
Máte počas dňa čas na rozprávanie, ktorý patrí len vám dvom?
Áno, vždy sme si cielene hľadali vhodný čas na rozprávanie. Aj v čase, keď boli naše deti malé. Samozrejme, to, ako si to pár zariadi, závisí od podmienok, od počtu a veku detí, od toho, akí sme my jednotlivo aj ako pár. Napríklad, keď boli naše deti malé, nám vyhovoval večer po uložení detí. Verím však, že ak chceme, každý z nás si vie nájsť pár minút na vzájomné prepojenie počas dňa. Možno si to žiada kúsok kreativity a ochoty zo strany obidvoch. No stojí to za tú námahu, lebo je to pre vzťah veľmi dôležité.
Pre mňa by výstražným znamením bolo aj to, ak má partner problém priznať si chybu. Ak má pocit, že vždy za to môže niekto iný.
Aká bola najväčšia výzva, ktorú ste museli v manželstve prekonať?
Najväčšia výzva… My sme asi nejakú jednu veľkú krízu nemali (úsmev). Sú však veci, o ktorých vieme, že sú ako „nášľapné míny“. Jednoducho niečo, na čo narážame. Jedna z takých vecí je, že obidvaja sme presvedčení, že najlepšie vieme, ako robiť niektoré veci (úsmev). A naše predstavy sa nie vždy zhodujú. Dokážeme byť veľmi tvrdohlaví a malicherní. Náš celoživotný zápas. Učíme sa niektoré veci pustiť a nedoťahovať sa zbytočne na tom, že ja by som to chcel takto alebo takto.
Ďalšou výzvou, ktorej sme museli čeliť, bolo nenechať veci nevypovedané. Nie sme extrovertné povahy, ktoré všetko hneď povedia. Nikdy sme sa síce vášnivo nehádali a nekričali po sebe, skôr sme mali tendenciu nehovoriť o veciach, ktoré nás zranili. A možno aj vďaka tomu, čo robíme a tréningom, ktorými sme prešli, sme sa to naučili. Vyjsť s tým, nezahrabávať to.
Prečítajte si: 7 zručností na udržanie vzťahu
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Vy robíte aj prípravy mladých na manželstvo. Čo môžu byť vlastnosti / varovný signál, radšej neísť do manželstva s daným partnerom?
Veľmi dôležité pre vzťah sú hodnoty. Najskôr musím vedieť, čomu verím ja, čo sú veci, ktoré sú pre mňa dôležité a potom, čo je dôležité pre toho druhého. Môžeme byť pokojne veľmi rozdielni v mnohých veciach, ale pokiaľ sa nezhodneme v základných hodnotách, do akej miery sú pre nás dôležitá napríklad pravdivosť, úprimnosť, viera, spoločný čas, rodinný život, práca…vzniká potenciálne nebezpečenstvo na neustále konflikty. Lebo hodnoty sú niečo, čo neoklameme. To je niečo, čo máme hlboko vo svojom vnútri a ak sa život neuberá v súlade s našimi hodnotami, tak nás to neuspokojuje.
Pre mňa by výstražným znamením bolo aj to, ak má partner problém priznať si chybu. Ak má pocit, že vždy za to môže niekto iný. Vieme, že v skutočnosti to tak nikdy nie je. Veľmi často majú v manželstve obidvaja nejaký podiel viny. Ak nie som ochotná priznať chybu, tým pádom nie som schopná ani zmeny, je to vo vzťahu veľmi náročné. S tým súvisí egoizmus. Dôležitá som ja. Všetko sa točí okolo mňa. Nemám schopnosť a ochotu sa prispôsobiť.
Je nejaký moment, kedy sa s manželstvom už nedá pracovať? Do kedy sa oplatí bojovať?
Ak trvá veľmi dlho stav, v ktorom minimálne jeden partner nie je spokojný s tým, ako to vo vzťahu vyzerá, môžeme dospieť do štádia, že nespokojný partner sa stane apatický. Tam sa nádej už veľmi ťažko zobúdza. Ak sa dostaneme do tohto štádia, je náročné znovu zabojovať o vzťah. Preto aj my na manželských prípravách (aj v tomto ročníku NTM) hovoríme: “Nebuďte hrdinovia!”. Ak si neviete s niečím vo vašom vzťahu poradiť, požiadajte o pomoc. Niekedy máme pocit, že to ešte dáme, ale hoci sa snažíme, nedochádza ku zmene, a to nás veľmi vyčerpáva a vnútorne to vzdávame.
Pre mňa je výstrahou a veľkým otáznikom vo vzťahu akákoľvek forma násilia. Nemyslím len fyzické, ale aj emocionálne, psychické násilie, závislosti. V týchto prípadoch môžu byť zručnosti a postoje, ktoré zdravým vzťahom napomáhajú, až sebazničujúce.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako vnímate zmenu pohľadu na manželstvo?
Zmenili sme sa aj my ako ľudia. Na jednej strane máme vyššie očakávania od manželstva ako mali generácie pred nami. Oni neočakávali, že manželstvo naplní všetky ich emocionálne potreby. Mali nižšie očakávania. Ja považujem za dobré, že my dnes chceme od manželstva naozaj blízky vzťah. To je určite plus. V dnešnej dobe sebarealizácie však niekedy uletíme a očakávame, že manželstvo je tu najmä pre naše vlastné uspokojenie a naplnenie, oveľa menej premýšľame nad tým, čo môžeme tomu druhému a do vzťahu priniesť my sami. Možno sme uverili tomu, že dobré manželstvo príde automaticky.
Že nemusíme do vzťahu nič investovať, nemusíme sa o vzťah starať. A ak to tak nie je, tak sa nám zdá, že sme asi spravili chybu, asi sme si zle vybrali a treba hľadať inde. Možno sa aj ľahšie vzdávame a možno nie preto, že nie sme schopní bojovať, ale niekedy si nemyslíme, že to pomôže. Zdá sa, že sme uverili tomu, že v manželstve netreba bojovať, že na manželstve netreba pracovať. Tým pádom, ak manželstvo nie je dobré, tak to ukončíme. No je to ilúzia, lebo ak aj nájdeme druhý vzťah, ak na ňom tiež nebudeme pracovať, môžeme skončiť rovnako. V konečnom dôsledku nám to nepomôže.