Manželia Sochorovci zanechali klasickú prácu a rozhodli sa naplno venovať rodinám. Berú to ako svoje poslanie. Práve oni stoja za projektom Národný týždeň manželstva, ktorý prebieha už tradične vo februári. Pre niekoho možno bláznovstvo, pre nich však splnený sen.
Renáta Sochorová nám v rozhovore prezradila:
- ako v ich manželstve postupne rástla túžba pomáhať rodinám,
- ako dokážu zabezpečiť chod rodiny, keď nemajú klasický príjem z práce,
- čo ponúkajú pre rodiny,
- či neľutuje, že sa vzdala kariéry matematičky a programátorky.
Renátka, svoju kariéru matematičky ste dali bokom a rozhodli ste sa venovať úplne iným veciam. Prečo?
Matematiku som študovala a na škole som sa spoznala aj so svojím manželom Vladkom. Programovať som vždy chcela, hoci sa nedá povedať, že by to bola práca mojich snov. Skôr z núdze cnosť. Zdalo sa mi to zaujímavé. Myslela som si, že vyštudujem matematiku a potom budem programovať.
V prvom zamestnaní som však bola „dievčaťom pre všetko“. K programovaniu som sa nedostala. Následne som mala dve deti rok po roku. Čiže materská “dovolenka“. Žili sme ďaleko od rodiny a ja som si po piatich rokoch uvedomila, že “vlak programovania“ mi už ušiel. Stála som na pomyselnej križovatke a rozmýšľala, čo s tým. Chcela som prácu na skrátený úväzok, mať čas aj na deti a venovať sa im. Vnímala som, že moju úlohu mamy nevie nahradiť nikto iný. Toto bol dôvod, prečo som sa vzdala matematiky, resp. programovania.
Boli ste doma s deťmi. Necítili ste sa sama?
S manželom sme mali na starosti skupinku mladých ľudí vo veku 14 – 18 rokov, ktorých sme sprevádzali. Ako však naše deti rástli, uvedomovali sme si, že aj my ako rodičia a manželia túžime po spoločenstve rodín. Mali sme už predsa len iné starosti a radosti. Túžili sme aj duchovne zdieľať svoj život s niekým seberovným. Zároveň v obidvoch nás rástla túžba pomôcť ľuďom okolo nás. Videli sme, že niektorých ten rodinný život občas prevalcoval. Boli to napríklad nadšení mladí, z ktorých to nadšenie časom vyprchalo.
Takže túžba pomáhať rodinám bola prítomná už dosť dávno?
Áno, ale nevedeli sme, ako konkrétne na to. Potom sme sa dostali na rodinný tábor, ktorý organizovalo hnutie Youth with the mission (YWAM). V tom čase sme dostali ešte papierovú pozvánku a zistili sme, že to je presne to, čo my ako mladá rodina potrebujeme. Dopoludnia bol program pre dospelých a deti mali svoj vlastný program.
My sme sa mohli učiť o manželstve, o vzťahoch. To „pravé orechové“ pre nás. Popoludní bol čas pre rodinu. Znova úplne šité na naše potreby. Takže, keď na konci tábora organizátori povedali, že hľadajú dobrovoľníkov, úplne jednoznačne sme vedeli, že áno, do tohto chceme ísť. Takto nejako sa začala naša služba, do ktorej sme vstúpili.
Prečítajte si aj článok: Možno sme uverili tomu, že dobré manželstvo príde automaticky
Potom ste sa tomu začali venovať na plný úväzok?
Áno. Zo začiatku sme boli dobrovoľníci, ale ako dobrovoľník máte ešte aj svoje zamestnanie, svoju rodinu. Dobrovoľníctvo môžete robiť len v obmedzenej miere, pretože nemáte toľko času. Po nejakom čase sme cítili inšpiráciu a výzvu, či nejsť do toho naplno. Stále sme však premýšľali, či je naozaj cesta pre nás. Vedeli sme, že by sme to radi robili na kresťanských princípoch – nielen budovať v ľuďoch ich vzájomné vzťahy, ale budovať aj vzťah s Bohom.
Tiež sme vedeli, že by sme to chceli robiť nejako “nadcirkevne“. Nielen v rámci jednej cirkvi, ale ponúknuť to všetkým ľuďom. Verili sme, že aj v tomto smere sa máme čím navzájom obohatiť. Áno, sú medzi nami rozdiely, ale práve v téme rodičovstva a manželstva je trecích plôch veľmi málo. Vedeli sme, že naplno sa táto služba rodinám dá robiť práve v organizácii YWAM. V okolitých krajinách to už fungovalo, na Slovensku stále nie. Ich hodnoty, princípy a fungovanie nám však boli veľmi blízke. Obávali sme sa ale reality, keďže v tejto službe to nefunguje tak, že niekto vás zamestná a zaplatí. Práve naopak. Ste ako misionári v tom zmysle, že hľadáte ľudí, ktorí považujú vašu službu za dôležitú, potrebnú, užitočnú a povedia si, že ju budú finančne podporovať, aby ste ju vy mohli robiť.
Museli ste si teda sami robiť fundraising?
Presne. Bola to celkom výzva. V čase zvažovania sme mali už tri deti. Predstava, že máme ľudí presvedčiť dať nám peniaze, bola celkom náročná. Nájdeme dostatok ľudí? Budú ochotní do toho ísť? Porozumejú tomu, že ide o dobrú vec? Napriek tomu sme dôverovali, že ak je toto skutočne pre nás, tak sa to nejako podarí.
A podarilo sa?
S finančnou podporou to išlo postupne. Podmienkou realizácie daných aktivít bolo absolvovanie školy – trojmesačného štúdia s dvojmesačným misijným výjazdom. My sme si chceli urobiť aj ďalšiu školu. Znamenalo to ísť na rok na dve školy so všetkými štyrmi deťmi. Bolo to finančne veľmi náročné.
Čiže to ste si museli platiť sami?
Áno, a stálo to naozaj veľmi veľa. Keďže sme prišli z postkomunistickej krajiny, dostali sme síce 50 % zľavu na školu, ale letenky, ubytovanie, školné, atď. sme si museli financovať sami. Náš fundraising sa začal už vtedy. (Úsmev). Pozývali sme ľudí, ktorí nás poznali a mali skúsenosť s našou dobrovoľníckou službou. A podporovatelia sa pridávali, pre nás to bolo neuveriteľné. Keď bolo treba zaplatiť za letenky, v tom čase to bolo 250 000 slovenských korún, zázrakom sme danú sumu mali. Keď sme išli do školy, nemali sme síce dostatok prostriedkov na školné, ale bol tu prísľub ľudí, že nám budú každý mesiac posielať určitú sumu, aby sme to vedeli zaplatiť.
Čo bolo po návrate zo školy?
Znovu sme oslovovali ľudí, o ktorých sme vedeli, že fandia službe rodinám, že ju považujú za dôležitú. Alebo že nás poznajú a fandia nám. (Úsmev). Spýtali sme sa, či sa nechcú stať súčasťou našej služby. Zo Slovenska sa k nám pridalo veľmi veľa ľudí. Samozrejme, ich finančné možnosti neboli veľké, ale spolu sa to vyskladalo tak, že vieme týmto štýlom fungovať dodnes. Nie je to však tak, že keď už raz tých ľudí nájdete, máte ich ďalších päťdesiat rokov.
Neustále sa to mení. Je to dobrodružná cesta… Niekomu sa zmenia finančné podmienky, takže nás už viac nemôže podporovať, ďalší môže chcieť podporovať nejaký iný projekt. A znovu musíte hľadať. Ale stáva sa aj to, že na akcii, ktorú robíme, sa objaví niekto, kto príde za nami a povie, že sa nás rozhodol podporovať. Bez toho, že by sme ho o to požiadali.
Nestrádali ste však pri tomto životnom štýle?
Musím povedať, že za tých 16 – 17 rokov, čo takto fungujeme, nám nikdy nič nechýbalo. Je o nás veľmi dobre postarané. Vnímame to ako starostlivosť a pomoc „zhora“.
Po návrate z misijnej školy sme rozmýšľali, čo budeme robiť. Vedeli sme, že chceme pokračovať v organizovaní rodinných táborov. Postupne sme sa od jedného tábora, ktorého prvý ročník bol pred 25 rokmi, dostali k štyrom turnusom. Záujem o tábory bol a aj stále je veľmi veľký. Je to veľmi zaujímavý formát najmä pre rodiny s malými deťmi.
Neskôr sme sa pustili do organizovania rôznych seminárov pre manželské páry. Manželské večery tvoria sériu ôsmich stretnutí, kde manželia nielen počúvajú, ale aj oni dvaja sa rozprávajú o rôznych témach z manželského života: o komunikácii, o riešení konfliktov, sexualite, vzťahoch v širšej rodine a tak ďalej.
Organizujeme aj rôzne víkendové semináre zamerané na pestovanie manželského vzťahu. Niekedy do manželstva vstupujeme s tým, že veď ok, zobrali sme sa a dúfame, že to pôjde akoby samospádom. A keď prichádzame na to, že to tak nejde, sme frustrovaní, sklamaní. Uvedomili sme si, že my sami chceme pracovať na svojom manželskom vzťahu, ale chceme zároveň robiť niečo preventívne aj pre iné manželské páry. Nielen hasiť vtedy, keď je už naozaj zle, ale pomôcť párom budovať manželský vzťah, prinášať inšpirácie, čo by sa v tom manželskom vzťahu dalo urobiť, čo by mohlo pomôcť, poradiť, ako lepšie riešiť konflikty…
A potom tiež riešime prípravu pred manželstvom, kde sa preberajú podobné témy. Akurát hovoríme o tom s ľuďmi, ktorí ešte nie sú v manželstve. Možno najmä o tom, čo robiť, aby nestratili lásku, kvôli ktorej sa rozhodli zobrať. Nezabúdame ani na kvalitné pestovanie manželského vzťahu.
Ponúkate niečo aj pre rodičov?
Pribudol rodičovský víkend pre otcov s dospievajúcimi deťmi. Vladko vnímal, že by sa do toho rád pustil. Je to jedna z mála vecí, ktoré nerobíme spoločne. Seba tu vnímam skôr ako podporu. Upečiem im, myslím na nich a fandím im. A veľmi sa z toho teším.
Fungujete teda momentálne pod záštitou hnutia YWAM alebo máte aj niečo vlastné?
Väčšinou akcií organizujeme pod ich záštitou. Ale sú aj projekty, na ktoré nás YWAM akoby vyšle. Jedným z nich je aj Národný týždeň manželstva (NTM).
Snažíme sa prinášať nielen praktické tipy, podnety a inšpirácie pre manželské páry, ale aj poukazovať na pozitívne príklady. Veľa sa hovorí o tom, že manželstvo nefunguje, o rozvodoch a podobne. My chceme priniesť iný pohľad. Chceme zviditeľniť páry, kde to funguje, chceme ukázať, že aj také existujú. (Úsmev). Táto myšlienka vznikla vo Veľkej Británii, my sme ju odtiaľ priniesli na Slovensko.
Prečítajte si rozhovor s autorkou knihy Klub nerozbitných detí
Prečo?
Stretli sme sa so zakladateľom, ktorý začal s myšlienkou NTM. Je neuveriteľný motivátor. Po stretnutí s ním máte pocit, že to musíte robiť, že musíte do toho ísť. U nás to išlo voči danému projektu doslova o lásku na prvý pohľad. Jeho myšlienka je podľa nás úžasná. Proti nikomu nebojujeme, nikoho nepresviedčame. Povzbudzujeme tých, ktorí sa pre manželstvo rozhodli, že je to dobré a že môžu pre svoj vzťah urobiť niečo navyše, aby bol ešte lepší. Tým, že išlo o NTM, netrúfali sme si na to, zdalo sa nám to ako príliš veľké sústo. Ale postupne po dvoch rokoch sme vnímali, že sme dostali pozvanie, že prišiel čas vystúpiť z komfortnej zóny. Súčasťou vášho života sa totiž zrazu stane aj to, že začnete komunikovať s médiami, politikmi alebo poskytujete rozhovory.
Proti nikomu nebojujeme, nikoho nepresviedčame. Povzbudzujeme tých, ktorí sa pre manželstvo rozhodli, že je to dobré a že môžu pre svoj vzťah urobiť niečo navyše, aby bol ešte lepší.
Národný týždeň manželstva bude tohto roku prebiehať na Slovensku už trinásty raz.
Veru áno. My ho vlastne iba koordinujeme a pozývame ľudí v regiónoch, aby urobili niečo pre manželské páry. NTM každý rok prebieha jeden týždeň vo februári. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale ide naozaj o veľmi veľkú vec. Veď v roku 2020 sme boli aj u prezidentky. (Úsmev).
Aké plány máte v rámci práce s rodinami na najbližšie obdobie? Alebo je nejaký nesplnený sen, ktorý máte pred sebou?
Jedným z mojich dávnych snov bolo zorganizovať pre rodiny nejakú školu – dlhodobejší program, kde by sa všetci členovia rodiny učili zručnostiam, potrebným pre život v rodine, mali možnosť prehlbovať svoje vzájomné vzťahy aj vzťah s Bohom a tiež, kde by objavovali svoje obdarovania, túžby aj poslanie v tomto svete.
Pred pár rokmi táto vízia zarezonovala vo viacerých z nás v YWAM a minulý rok sme sa rozhodli, že sa do tohto projektu pustíme. Nazvali sme ho CeRoSka. V názve je ukrytých viacero rovín – jednak je tam ukrytá skratka témy programu: Cesta rodiny, jednak názov pripomína ceruzku a táto slovná hračka komunikuje myšlienku, že každá z našich rodín si píše svoj vlastný príbeh – sami ho potrebujeme odhaľovať a tiež aktívne „písať“… Tento program pre rodiny štartuje v marci 2023 a počas jeden a pol roka budeme spoločne s desiatkou rodín posilňovať naše rodinné tímy. Už sa na to veľmi teším!
Ďakujem za rozhovor.
Zdroj foto: archív R. S.