Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY MAGAZÍN RODOVA ROVNOSŤ ROZHOVORY

Režisérka Valéria Schulczová: V divadelných kruhoch panoval názor, že ženy toto povolanie nemôžu zvládnuť

REDAKCIA
Zdieľať

Osobnosť slovenskej kultúrnej scény, scenáristka a režisérka Valéria Schulczová, je spoluautorkou viacerých divadelných hier. Okrem toho sa podieľala napríklad na seriáloch Odsúdené a Za sklom. Ako producentka sa podpísala pod seriály Horúca krv, či Ordinácia v ružovej záhrade. V rozhovore nám prezradila:

  • prečo je réžia doménou mužov,
  • čo považuje na svojej práci za najnáročnejšie,
  • na aký seriál najradšej spomína,
  • o čom je unikátny projekt Anómia 21,
  • čím je pre ňu výnimočné Divadlo P. O. Hviezdoslava.

Ste režisérkou a dramaturgičkou. Ako ste sa k týmto profesiám dostali? Bol to váš sen?

Svojím spôsobom to bol môj detský sen. V desiatich rokoch som chcela byť opernou režisérkou, čo sa počas gymnázia zmenilo na činohru. Takže som celé štúdium na strednej škole vedela, že chcem ísť na VŠMU.

Vo vašom odbore je viac mužov ako žien. Prečo je tomu podľa vás tak?

Pretože tradične bolo divadlo záležitosťou mužov, dokonca v alžbetínskom divadle hrali muži aj ženské postavy. Herečky sú dnes samozrejmosťou, dramaturgičky a scénické výtvarníčky tiež, a postupne sa normálom stávajú aj režisérky. Ešte počas môjho štúdia na vysokej škole panoval v slovenských divadelných kruhoch názor, že ženy toto povolanie nemôžu zvládnuť. Že na neho nemajú dosť autority, talentu, alebo im chýbajú povahové dispozície.

Predstavenie Ecce homo, projekt Anómia 21 v DPOH, foto: Luboš Kotlár, archív BKIS

Čo máte na svojej práci najradšej a čo je pre vás najnáročnejšie?

Najradšej mám variabilitu a spoločenský presah, ktorý divadlo môže a malo by mať. Ťažká je niekedy energetická náročnosť, ktorá je nárazová. V divadle sú to generálkové týždne, ktoré vás vyčerpávajú aj psychicky. A pri písaní scenárov sú to často šibeničné deadliny. V divadle je krásne, že je to práca s ľuďmi a zároveň to niekedy môže byť i kameňom úrazu. Ak sa s niekým zásadne nestretnete mentálne, nesadnete si spôsobom práce, komunikáciou a myslením, môže to byť neprekonateľný problém.

Pracovali ste aj ako kreatívna producentka vo viacerých televíznych seriáloch. Na ktorý z nich radi spomínate?

Asi najradšej spomínam na Odsúdené. Bol to môj prvý seriál na Slovensku po návrate z Prahy. Bol zaujímavý obsahom i formou, mali sme pocit, že vytvárame niečo nové, meníme paradigmu slovenskej seriálovej tvorby. Bohužiaľ, nebolo to tak. Odsúdené ostali osamotenou lastovičkou.

S akými hercami spolupracujete najradšej?

S takými, čo majú názor, intelekt, pokoru a chuť pracovať.

Ako ste zvládali obdobie koronavírusu?

Nemyslím, že ťažšie ako iní ľudia. V divadle je problém, že sme mali dôsledne zastavené akékoľvek aktivity, mohli sme sa venovať len príprave projektov. Ako scenáristka som pracovala, ale s neistými vyhliadkami, pretože nikto nevedel, kedy a či sa začne nakrúcať, a preto nikto nevedel, či vlastne potrebujú scenáre „do zásoby“.

“Keď sa vyjadrujete k veciam verejným, vyjadruje sa verejnosť aj k vám”

Ste autorkou projektu Anómia 21, skúste ho našim čitateľkám predstaviť. Ako vznikol tento nápad?

Anómia 21 vznikla ako snaha a potreba reflektovať, čo so slovenskou spoločnosťou urobila pandémia. Aký na nás mala vplyv, aké procesy urýchlila, čo len nemilosrdne odhalila a bolo tu dávno a čo vlastne zmenila. Preto sme oslovili 7 autorov, aby nám pomohli túto našu novú realitu pomenovať. Tak vznikli pôvodné hry a následne 7 inscenačných tímov, ktoré v priebehu júna odpremiérovali sedem nových inscenácií v DPOH. Ten pohľad na našu prítomnosť je svojím spôsobom krutý vo svojej pravdivosti, často však má podobu humorného nadhľadu, divák má šancu sa nielen zamyslieť, ale aj zasmiať sa.

Prečítajte si aj rozhovor s herečkou Jankou Kovalčíkovou: Nie je nič horšie, ako keď sa človek v živote nudí

Predstavenie Cena za závisť, projekt Anómia 21 v DPOH, foto: Lubos Kotlár, archív BKIS

Čo ste chceli týmto projektom vyjadriť? Možno to chápať ako kritiku spoločnosti?

Nejde primárne o kritiku. Je to snaha pomenovať naše vzorce správania sa, postoje, tendencie a často i animozity. Odhaliť naše strachy, úzkosti a taktiež to, čomu podliehame, ako sa nechávame manipulovať, v čo veríme a koho a čo nenávidíme. Kde a v čom si klameme a ako sa radi udržiavame v pocite, že prijať zodpovednosť je nadpráca.

Akých hercov môžeme v týchto 7 hrách vidieť?

Keďže DPOH nemá vlastný súbor, oslovili sme na spoluprácu hercov zo všetkých bratislavských divadiel i študentov VŠMU. Obsadenia sú namiešané zo známych i menej známych tvárí, platí však, že všetci ponuku prijali, pretože ich projekt nadchol a skúšali s chuťou a veľkou mierou angažovanosti. Pre nikoho to nebola povinnosť, pracovali s radosťou. A nie je to fráza. Divadlo po dlhej dobe ožilo a stretnutia v spoločných priestoroch mali v sebe vždy istý druh nadšenia, že je možné znovu pracovať.

“Ak sa s niekým zásadne nestretnete mentálne, nesadnete si spôsobom práce, komunikáciou a myslením, môže to byť neprekonateľný problém

Momentálne sa vaše hry odohrávajú v Divadle P. O. Hviezdoslava. Čím je toto divadlo pre vás výnimočné?

Je to skvelá divadelná budova. Jedna z najlepších v strednej Európe. A je to aj divadlo, kde som videla svoju prvú činohru v živote. Zároveň som tu počas štúdia videla tie najlepšie inscenácie a to ma formovalo ako budúcu profesionálku. Takže je to kombinácia istého sentimentu a uvedomenia si, že mám možnosť tvoriť v naozaj skvelom divadle, aj keď sa momentálne nenachádza v najlepšej kondícii. Do budovy je potrebné investovať nemalé financie, nakoľko nebola už celé desaťročia rekonštruovaná. Takisto je v alarmujúcom stave ohľadne divadelných technológií.

Predstavenie Lenivosť, projekt Anómia 21 v DPOH, foto: Lubos Kotlár, archív BKIS

Koho považujete vy osobne za skvelého režiséra?

Je ich veľké množstvo. Nemám jeden idol, jednu poetiku.

Ak sa niekto prezentuje tvorbou na verejnosti, niekedy sa stretáva aj s negatívnymi komentármi alebo neprajnosťou. Zažili ste to aj vy?

Samozrejme. Keď sa vyjadrujete k veciam verejným, vyjadruje sa verejnosť aj k vám. Niekedy je to zraňujúce, niekedy vás to nahnevá a niekedy sa snažíte vziať si z kritiky aj niečo konštruktívne. Zamyslíte sa nad tým, čo sa vám diváci snažia, síce často v hneve, alebo dešpekte povedať. Nie nevyhnutne, či majú pravdu, ale čo ich v skutočnosti na vašej práci irituje.

Aké máte plány do budúcnosti? Máte nejaký sen, ktorý by ste ešte chceli dosiahnuť?

Mám konkrétne dramaturgické plány pre ďalšiu sezónu a môj sen je zrealizovať ich. Znie to banálne, ale ak príde tretia vlna pandémie, aj tento sen bude odvážny.

Pri akej činnosti si viete oddýchnuť alebo sa odreagovať?

Pri cestovaní. Pri venčení psa a pri ničnerobení. To mám rada. Problém je, že si ho málokedy môžem dovoliť. Dolce far niente sa zatiaľ odkladá na dobu neurčitú.

Skúste nám dať tri rady pre ženy ako dosiahnuť svoj sen.

Uveriť v to, čo robím, robiť to naplno a neprežívať samú seba príliš urputne.

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Aj toto by sa vám mohlo páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X