Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

BLOG INŠPIRÁCIE MAGAZÍN RELAX

Román na pokračovanie – Návrat domov, 12. časť

Zdieľať
plaz

Tretia kapitola románu na pokračovanie od Jany Bilej sa odohráva v prítomnosti, niekoľko rokov po svadbe Petra a Lucie. Tvoria spolu už rodinu a majú dve deti. Všetko by bolo ideálne, keby Lucia nenašla email v Petrovom počítači…

3. kapitola – Prítomnosť

Prišli sem len pred pár týždňami, ešte cez letné prázdniny. Dohodli sa tak s Petrom, že bude pre deti prínosom, keď pôjdu na rok na americkú školu, aby sa naučili dobre jazyk. To už je niečo, na čom sa dá stavať. A budú mať príležitosť skúsiť si inú kultúru na vlastnej koži. V období rastúcej globalizácie sa im to zdalo ako veľmi potrebná skúsenosť. S Petrom sa dohodli, že sa sem všetci na rok presťahujú. Vybrali si Floridu, kvôli pokoju a príjemnému podnebiu. Na pláž sa dá chodiť do decembra, a potom už zase od marca.

Žiadne Miami, ale maličké mestečko Destin, kde sa všetci aj tak stretávajú v nákupnom centre a v priľahlých reštauráciách. Domy sú roztrúsené po okolí. Niektoré pri pláži, iné v uličkách mimo nej. Lucia mala odjakživa sen bývať pri mori, tak si prenajali dom hneď na pláži.

Deti si môžu ísť každý deň zaplávať, teraz majú „bazén“ priamo pri dome. Koľko sa ich naprosili, aby mali bazén doma! Školu majú hneď za rohom. Takže všetko bolo super, až doteraz. Prišiel jej zvláštny mail. Doobeda, kým boli deti v škole, zvykla vybavovať poštu a podobné veci, aby sa im mohla venovať, keď prídu domov. V osudnom maili stálo:

„Ahoj Peter,

Už sa ťa neviem dočkať, stretneme sa po práci,

veľmi sa teším,

Katka“

Lucia musela vyjsť von, sadla si na pláž, ale sedela tam celé hodiny a nijako jej to nepomáhalo. Musí sa o tom s niekým porozprávať. Mamu zavrhla hneď, keby sa ukázalo že nič za tým nie je, tak aj tak by už na Petra pozerala cez prsty. Navyše ju varovala, aby nešla do cudziny len sama s deťmi. Nech s nimi ide aj Peter. Veď aj mal, len sa to stále nejako naťahovalo. Musel vyriešiť jeden problém, a keď vyriešil, tak prišiel ďalší. Tak sa jeho odchod stále posúval.

Nina mala teraz zlé obdobie. Ešte pred ich odchodom sa rozišla s dlhoročným priateľom, lebo zistila že ju podvádza. Takže jej tiež nemohla zavolať, lebo to by počúvala len aké sú chlapi svine a že všetci sú rovnakí.

Nakoniec túto súťaž vyhrala Simona. S Paľom sa zobrali a boli spolu už dlho, takže by mohla vedieť dobre posúdiť, či na tom niečo môže byť. Tiež to nemali vždy ľahké a prešli si rôznymi obdobiami, ale myslela si, že majú celkom stabilný vzťah. Bez váhania vytočila Simone číslo na mobil.

mobil

Foto: pexels.com

„Haló?“ ozvalo sa v telefóne.

„Ahoj Simonka, prepáč, že volám tak skoro. Ako sa máš?“

„Nie, už som chcela aj tak vstávať. Musí to byť vážne, keď mi voláš cez pol zemegule o šiestej ráno. Tak čo sa stalo?“

Zrazu nevedela, kde začať. Ako to Simone vysvetliť, keď to nechápala ani ona sama? „Myslíš, že by ma mohol Peter podvádzať?“

„Čože? Vylúčené. Ako si na to prišla?“ Simona sa posadila na posteli. Paľo vstával skoro a o takomto čase bol už dávno dole. Našťastie, lebo toto by asi nechcel počuť.

„Ráno som pozerala pracovné maily, tak zo zvyku. A bol tam aj mail od našej sekretárky, Katky, kde písala, že sa stretnú s Petrom po práci.“

„Tomu neverím. Ani ty by si nemala. Nerob žiadne unáhlené závery, skús sa s ním najprv porozprávať, hm?“

„Viem, že máš pravdu. Mala by som sa správať rozumne. Len sa to ľahšie povie ako urobí. Na neistote mi pridáva aj to, že stále posúva termín odchodu. Viem že v práci je toho veľa, ale aj tak.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Čo by si robila ty?“

„To naozaj neviem.“ Na chvíľu sa Simona zamyslela. „Skús sa s ním porozprávať, tak skoro ako sa bude dať. A zatiaľ si nerob žiadne starosti. Nechaj to proste tak. Zbytočne sa budeš vytáčať a čo z toho? Deti ťa potrebujú, skús byť silná kvôli nim.“

„Presne tak, preto som s tebou chcela hovoriť, aby som sa trochu upokojila a prišla na iné myšlienky.“

„Tak ma poslúchni a keď budeš mať niečo nové, daj mi určite vedieť, dobre?“

„Jasné, ďakujem za vypočutie, aj za rady.“

„Hocikedy, mám ťa veľmi rada. Dávaj si na seba pozor.“

„Aj ja teba, ďakujem.“

Telefonát Luciu trochu upokojil, ale aj tak nad tým musela stále premýšľať. Snažila sa, ale nevedela to len tak vypustiť z hlavy, akoby sa nič nestalo. Veď je preč iba pár týždňov. Nemohlo sa to predsa tak rýchle pokaziť. Žeby sa niečo dialo už kým bola doma? To sa jej nechcelo veriť. Jej Peter predsa taký nie je.

Veď sa z toho vždy smial, hovorieval, že takéto ženy nemajú žiadnu hrdosť ani sebavedomie. Keď sú ochotné sa predať za peniaze, za vidinu lepšieho života. Áno, peniaze sú dôležité a potrebné. Ale pravé porozumenie a lásku nenahradia. Každý predsa túži po tom, aby ho niekto miloval. A milovať je predsa ten najkrajší cit. Jedine, že bz sa zamiloval…

Postavila sa a vybrala sa cez piesok smerom k domu. Od pláže bol vstup riešený po drevených schodoch, cez ktoré sa dalo dostať priamo na terasu. Z nej sa vchádzalo do obývačky. Gauč bol otočený presne oproti terasovým dverám, tak aby poskytoval výhľad na oceán. Kreslá s nízkymi opierkami umiestnili oproti gauču, aby sa spolu mohli baviť viacerí ľudia. Ale tie boli chrbtom k výhľadu na more, zato z kuchyne sa krásne vynímali. Medzi kuchyňou a obývačkou bol ešte jedálenský stôl so šiestimi stoličkami. Presne v strede, medzi dvoma miestnosťami. Na prízemí bola televízna miestnosť s pohodlným gaučom na sledovanie televízie. Pri vstupnej chodbe bolo ešte malé WC s umývadlom. Na poschodí boli umiestnené dve detské izby so spoločnou kúpeľňou so vstupom z chodby a manželská spálňa s vlastnou kúpeľňou s dvoma umývadlami, WC, a vaňou so zástenou. Bola tu ešte aj hosťovská izba s peknou posteľou a skrinkami na odloženie vecí.

Bývala v dome o akom vždy snívala. Najdôležitejšie bolo, že bol pri mori. Ale už z toho nemala až taký dobrý pocit, ako vtedy, keď sem prišli. Peter síce súhlasil, že pôjdu na rok preč. Ale chcel ešte počkať, kým dorieši akútne veci, a tak sa jeho príchod stále posúval, tu o týždeň, tu o dva.

Už tu boli šesť týždňov a stále nič. Ešte ani raz za nimi neprišiel. Možno mala skutočne počkať, kým bude môcť odísť, aby sem prišli spolu. Lebo prostredie tu bolo nádherné, ale aj tak to nebolo ono, lebo jej chýbal niekto veľmi dôležitý. Najhoršie bolo, že veľmi chýbal aj deťom. Boli už väčšie, dali si to vysvetliť, že ocko má prácu, ale..

Čo keď im budem musieť povedať, že to bude takto už navždy? Lebo ocko si našiel novú priateľku a nás už nemá rád? V zápätí sa sama upozornila. Prestaň sa trápiť!

* * *

„Mami, sme doma.“ Kričala Emka už od dverí. Bola to už veľká slečna. Veď mala už desať rokov. Bola štíhla a na svoj vek aj dosť vysoká. Asi po ockovi. Svetlohnedé vlásky jej slnko vyťahalo skoro do blond. Krásne modré oči mala stále usmiate a plné optimizmu. Také, aké deti majú mať. Jej brat Peťo mal dvanásť. Bol tiež vysoký ale vlasy mal tmavšie. Aj keď aj jemu už trochu vybledli od slnka. Oči mal hnedé ako Lucia. Boli to krásne deti. A mali sa navzájom radi, dosť si pomáhali, a Lucia vedela že budú stáť jeden pri druhom, nech sa deje čokoľvek. To jej dávalo silu.

„Ahoj, tak ako bolo v škole?“ opýtala sa ich bez náznaku smútku. „Aké sú tu deti? Verím, že sú na vás všetci dobrí.“

„Ale áno, už na nás prestali pozerať ako keby sme prišli z Marsu.“ Začal Peťo. „Ale aj tak im ešte veľa nerozumieme. Dobré je, že sme prišli skôr, ako sa začal školský rok. Inak by sme boli úplne stratení. Tu je na všetko iný systém.“

„Tak to som rada, že sa to zlepšuje. Určite si čoskoro zvyknete a úplne tu zapadnete. Veď ste také super deti aké by nenašli ani na Marse.“

„Jasné mami, to musíš povedať, lebo sme tvoje deti.“ Niekedy ju až zarážalo, aký je už múdry. No čo, jablko nepadá ďaleko od stromu. A jeho otec si ju získal hneď.

„Nemusím, a keby som nechcela, tak ma k tomu nikto nedonúti. Poďte ku mne.“ Keď sa na ňu zvalili na gauči, tak ich silno vystískala až kričali, aby ich už pustila.

„Idem ešte do izby na počítač, zavolať s Maťom,“ povedal Peťo a pobral sa hore.

„Tak ho odo mňa pozdravuj.“ Povedala Lucia.

„A ty máš aký plán Emka?“ pomaly sa až bála odpovede.

„Ja som už dnes kamarátkam napísala správy,“ povedala rýchlo. „Ale idem ešte na chvíľu do izby. Keby si potrebovala pomôcť s večerou, tak ma môžeš zavolať.“

Lucii sa nechcelo veriť, aké už boli jej deti veľké. Chcela si naliať pohár vína, ale potom si to rozmyslela. Nie, ešte nie. Deti sú hore a nemohla, a ani nechcela pred nimi piť. Čo by si pomysleli? Im nič neunikne. Skoro by prišli na to, že sa niečo deje. To si teraz nemôže dovoliť. Zajtra sa porozpráva s Petrom.

Bude piatok, budú mať na rozhovor viac času ako cez týždeň. Aj tak ešte potrebovala nejaký čas, aby tú správu sama spracovala. Aby si pripravila otázky, ako na výsluch. Sama netušila, ako bude reagovať, keď sa s ním bude rozprávať. Chcela to stihnúť, keď pôjdu deti spať, aby mala dosť času spamätať sa z rozhovoru do soboty rána. A piatok je jediný deň, kedy končí Peter v práci skôr. Sľúbil jej to už pred rokmi, aby mohli spolu tráviť nejaký čas ako rodina. Piatok bol na to najvhodnejší.

florida

Plán na večer

Aby zahnala chmúrne myšlienky povedala si, že sa pôjdu navečerať von. Aj tak nemali nič navarené. Nech sa deti porozprávajú trocha s kamarátmi a môžu ísť. Onedlho ich zavolala, aby prišli dole.

„Čo by ste povedali na to, keby sme dnes išli na večeru von do reštaurácie?“ povedala im s milým úsmevom a čakala na ich reakciu.

„Mami, ale mne sa nechce nikam ísť. Ešte sa rozprávam s Maťom, kým sa vrátime, bude už robiť úlohy. Aj tak ma už jeho mama za chvíľu vypne.“ Povedal jej Peťo, zjavne nebol nadšený jej plánom.

„A ty Emka? Tebe sa chce ísť von na večeru?“ pýtala sa ale nedala najavo rozčarovanie. Chcela im urobiť radosť, aby niekam išli spolu. Ale večera asi nebola to najlepšie lákadlo.

„Ešte pracujem na niečom do školy. Zajtra to má byť hotové. Nemohli by sme si objednať pizzu?“ Ema ju neprestávala prekvapovať. Ako sa zžila s tunajším prostredím, a aká zodpovednosť z nej sálala. Čoraz častejšie ju prekvapovala svojím viac a viac dospelejším správaním.

„Jasné, že môžeme. Objednáme si teda pizzu. Že ma to skôr nenapadlo.“ Povedala nahlas. Aj sama pre seba. Možno keby im povedala, že idú do kina, tak by reagovali inak. Ale nič dobré tam aj tak nedávali.

„Ak budeš ešte potrebovať poradiť, hocikedy sa nás môžeš spýtať, však Peťo?“ žmurkla sprisahanecky Emka na brata.

„Samozrejme mami. Radi ti poradíme.“

„To je perfektné. Rada počujem,, že mi chcete pomôcť.“ Povedala a zasmiala sa. Tak naozajstne, od srdca. „Mám to ja ale šikovné deti.“

„Vidíš, ako sme sa vydarili.“ Podpichol Peťo. Niekedy jej tak pripomínal Petra, že sa to nedalo ani vysloviť. Mal aj niečo z nej, ale jednoznačne jeho postavu, povahu, a na svoj vek bol až príliš rozumný. Ale to je dobre, čo sa za mlada naučíš…

„O tom vôbec nepochybujem. Máme veľké šťastie že sa práve nám narodili také dobré deti.“ Obaja sa na ňu usmiali a vybehli hore.

Zavolala donáškovú službu na pizzu. Objednala tri rôzne pizze, jednu syrovú, šunkovú aj salámovú. Aby si to mohli pomeniť, keby niekto chcel. A išla urobiť ešte šalát. Aby mali aj niečo k tomu.

Sen o minulosti

Pri chystaní šalátu sa zasnívala. Spomínala na to, ako sa im narodili deti. Presne si pamätala ten pocit ako vystrašená, nevediac čo sa deje, budila v noci Petra so slovami:

„Peter, vstávaj, už je to tu.“ Trvalo len chvíľu, kým sa úplne prebral a začal reagovať.

„Si si istá? Teraz v noci?“

„Miláčik, to sa nedá predpovedať, kedy to bude. To nepovedal ani doktor. Hodilo by sa ti to viac cez deň, keď budeš v práci?“ Vtedy mu to došlo, že je vlastne dobre, že je to teraz. Aspoň je tu. A môžu sa začať hneď chystať na cestu, a tak by musel letieť z práce, ktovie, ako by to vôbec stihol.

„Jasné, máš pravdu. Ako sa cítiš?“

„Neviem, zvláštne. Nie je to veľká bolesť, ale ako by sa to začínalo stupňovať.“

„Dobre, ty nič nerob. Ja zoberiem tašku a prídem po teba, dobre?“

„Budem čakať tu. Nikam sa nechystám.“ Povedala s jemným úsmevom na perách.

rucicky

Foto: pixabay.com

Bol veľmi milý a pozorný. Keď videla náznak obavy v jeho očiach skoro sa rozplakala. Od radosti, že sa tak stará a je taký aký je. Nevedela čím si ho zaslúžila, ale bola odhodlaná nechať si ho už navždy.

„Môžeš vstať, alebo ti pomôžem?“ opýtal sa, keď nakukol do spálne. „Veci sú už v aute, taška do pôrodnice, aj tvoja kabelka. Môžeme ísť.“

„Zatiaľ to zvládnem sama. V pohode.“ Povedala a pobozkala ho. „Ale je dobré vedieť, že by si ma podoprel, keby som nevládala.“

Rýchlo nasadli do auta. Cesty boli v noci prázdne, a tak nebol problém dostať sa do nemocnice v krátkom čase. Aj keď jej to pripadalo ako večnosť, lebo už začali dosť silné bolesti. Nohou na mieste spolujazdca tlačila do podlahy akoby na plyn, aby tam boli rýchlejšie. Našťastie bol Peter veľmi dobrý šofér.

Zazvonili na oddelení. Otvorila im rozospatá sestrička. Ukázala jej lôžko kam si môže ľahnúť, aby skontrolovali dieťa, a činnosť maternice. Keď prišiel lekár povedal že to už nebude dlho trvať. Každú chvíľu sa bolesť stupňovala, ale bolo potrebné vybaviť ešte množstvo formalít. Veď im tu ženy rodia doslova každý deň. Od každého potrebujú rovnaké doklady, a ženy bez ohľadu na to, v ktorom štádiu pôrodu sú, im to musia dať. Tak to bolo aj teraz.

Peter sa prechádzal po chodbe, ale počul všetko. Každý jeden jej krik. O chvíľu išli na sálu a tam to už išlo rýchlo. Za pätnásť minút bol na svete malý Peter. Tá radosť, akú zažívala, keď jej ho dali do náručia, sa nedá opísať. A nevýslovná láska zaliala celé jej telo, keď ho videla, ako sa na ňu pozerá.

Taký maličký chrobáčik s nádhernými hnedými očkami. Keď ju previezli na izbu, mohol za ňou prísť na chvíľu aj Peter. Po hodinách strávených v nemocnici vyzeral ešte celkom dobre. Keď zbadal malého, celý sa rozžiaril. Pozeral raz na ňu, raz na malého. Akoby sa nevedel rozhodnúť, na koho sa má skôr pozerať.

Vybozkával ich oboch, vystískal, malého si zobral na ruky. Pozeral na neho s toľkou nehou, potom pozrel na Luciu s pohľadom plným lásky. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Je nádherný. Ako jeho mamička. Ľúbim ťa, Lucka.“ Tie slová boli ako balzam na dušu. Ten malý drobček stál za tú všetku námahu. Aj na bolesť už zabudla. Stačilo sa jej na neho pozrieť. Obaja na neho hľadeli ako na malý zázrak. Nevedeli sa rozhodnúť, na koho sa viac podobá.

Pri Emke to bolo také isté. Zase budenie uprostred noci, cesta do nemocnice, aj keď sa to dosť ťahalo. Nejako sa jej nechcelo ísť von. Najprv bolesti, síce slabé a nepravidelné, sa pomaly, veľmi pomaly zrýchľovali. Trvalo to celé asi desať hodín, kým ju zobrali na sálu. Ale tam to už nabralo inú rýchlosť. Keď jej ju podali, len sa na ňu pozerala. Taká bola rozkošná. A hladná. Hneď jej začala žmoliť prsník, aby sa napapala. Správne, pomyslela si Lucia, keď sa na ňu pozerala, ako sa snaží jesť. Ale mlieko ešte nemala. Spustilo sa jej až o niekoľko hodín, ale bola maličká so svetlými vláskami. Očká mala krásne modré, skoro až azúrové. Ich nádherná princeznička.

Kedysi boli šťastní

Nikdy nad tým nerozmýšľala, ale boli vtedy veľmi šťastní. Ako mladý manželský pár sa po roku presťahovali z podnájmu do svojho trojizbového bytu. Nebol to žiadny luxus, ale všetko mali zariadené vkusne a funkčne. Chceli sa doma cítiť dobre, aby mohli v pohodlí domova načerpať novú energiu. Mali trochu odlišný štýl, lebo Petrovi sa páčil skôr klasický nábytok v tmavých farbách. Lucia zase preferovala moderný štýl a svetlé farby. Ale nakoniec sa im to podarilo doladiť, aby boli obaja spokojní. Gauč vybrali svetlý, v jemnej béžovej farbe a nábytok vo farbe orecha. Tak boli obaja spokojní, lebo mali niečo svetlé aj tmavé. Doplnky boli svetlé a bolo to!

Mali dve nádherné deti, jedno po druhom. Aby si boli blízki a vedeli sa spolu zahrať. Síce to nejaký čas trvalo, lebo Peťko bol zvyknutý, že mal pozornosť oboch rodičov len sám pre seba. A veľmi sa o ňu deliť nechcel. Ale keď prišla sestrička, rýchlo si na to zvykol. Bola to aj zásluha Petra, ktorý sa mu dosť venoval, aby sa necítil odstrčený, chodil s ním na prechádzky, učil ho jazdiť na bicykli. Aby si pripadal veľký a šikovný. Chodil jej referovať, čo s ockom robili. Bola hrdá aj na jedného aj na druhého. Bolo im tak super, len si to vtedy vôbec tak neuvedomovala. Bola v jednom kole okolo detí a domácnosti a pripadalo jej to normálne. Ale nie úžasné, skôr také bežné.

Prečo to človek nevidí, keď mu je tak dobre? A stále si niečo nájde čo mu nevyhovuje?

REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár