Ako pokračuje príbeh Petra a Lucie od Jany Bilej po rokoch? Zdá sa, že majú spokojné manželstvo, odsťahovali sa na Floridu, majú dve pekné deti… Až na to, že Peter stále odkladá príchod za nimi do USA a Lucia náhodou nájde v Petrovom počítači podozrivý mail od sekretárky. To v nej vyvolá pochybnosti…

Vrátila sa k šalátu. Tak sa zasnívala, že bol skoro ako kaša, toľko ho miešala. Tak dala všetku zeleninu aj s dressingom do mixéra a spravila z toho pyré. Aspoň budú mať čím zajedať tie konce z pizze. Zazvonil zvonček pri dverách. Akurát včas, pomyslela si. Ešte, že som stihla spraviť ten rozmixovaný šalát.

„Ahoj miláčik. Prekvapenie.“ Povedal Peter, ktorý stál za dverami.

To je ale krava. Pomyslela si Lucia. Katarína písala Petrovi, aby sa za ňou večer zastavil a on už pritom sedel pomaly v lietadle. Vedela, že si to prečíta. Chcela ju naschvál vytočiť. Aby si myslela, že ju podvádza. Ale prečo by to robila, keby spolu nič nemali? Možno aj mali a povedal jej, že to chce skončiť a ide za rodinou na Floridu. Tak sa nahnevala a napísala mail. Aby mu ten príchod trochu osladila. Lucia sama nevedela čomu veriť. V hlave sa jej prehrávali všelijaké možnosti. A začala tu byť aj reálna možnosť, že Peter s ňou naozaj nič nemal.

„Deje sa niečo? Myslel som, že budeš mať radosť.“ Povedal trochu sklamane.

„Mám radosť, ani nevieš akú. Myslela som si že si poslíček s pizzou. A ty ma takto dostaneš do šoku.“

„To je ešte nič. Počkaj na večer.“ Povedal a sprisahanecky sa na ňu usmial. „Nevedel som sa ťa dočkať. Vieš ako sme sa bavili, že už prídem. Len do toho stále niečo prišlo. Ale už som to bez vás nevedel vydržať. Strašne ste mi všetci chýbali.“ Povedal a do ucha jej pošepol. „Hlavne ty, láska moja.“

Z takého vyznania ostala úplne mimo. Veľmi jej chýbal. Možno to odlúčenie bolo aj na niečo dobré. Zasa si boli vzácni, tak ako keď spolu ešte len chodili. A využívali každú voľnú chvíľku aby mohli byť spolu. A teraz to tu bolo zas. Ten úžasný pocit, keď sa človek nevie na toho druhého vynadívať a hltá každé jeho slovo. Pohľady plné lásky si vymieňali ešte chvíľu predtým, ako sa začali vášnivo bozkávať. Pomaly jej začal sťahovať sveter. Stála tam len v tielku a sukni po kolená. Nový domáci úbor. Floridský. Asi by sa boli na seba vrhli rovno na prahu, keby neprišiel poslíček s pizzou. Rýchlo ho vyplatila a ťahala ho dnu. Keby jej nevŕtala v hlave tá nevera, asi by sa na neho bola rovno vrhla. Takto len zakričala na deti.

„Deti, večera. Poďte dole, mám pre vás ešte jedno prekvapenie,“ povedala so zatajeným dychom.

Chcela vidieť ich reakciu. Aj jeho. Ako sa spolu zvítajú. Deti išli dole po schodoch pomaly. Ale keď ho zbadali, rozbehli sa tak, až sa bála, aby si neublížili.

„Ocko!“, kričala Emka a vrhla sa mu okolo krku. Peter ju vystískal a vybozkával. Od samej radosti jej po lícach stekali slzy. Strašne sa tešila. Chcela mu tu všetko poukazovať. Ešte dobre, že je zajtra piatok, napadlo Luciu. Asi zavolá do školy a ospravedlní ich z vyučovania, kvôli rodinnej záležitosti. Keď precestoval taký kus sveta, aby bol konečne s nimi. Chcela, aby si ho užili aj deti. A navyše ešte netušila, na ako dlho sa zdrží. Zatiaľ jej to ani nestihol povedať.

„Ahoj Peťo,“ povedal Peter, keď sa dostískal s Emkou. Podal synovi ruku, ale nakoniec sa pevne objali. Peťo sa snažil, ale otec mu veľmi chýbal, došlo pri pohľade na nich Lucii. „Oci, už si mi chýbal. Prečo si za nami neprišiel skôr?“

„Nedalo sa, v práci toho bolo veľa a nemohol som to nechať len tak. Ale už som to vyriešil a budem môcť chvíľu zostať s vami. Vidím, že sa dobre staráš aj o mamu aj o sestričku. Je z teba správny chlap.“ Nešetril pochvalami Peter na Peťovu adresu.

„Obaja sú super a úžasne mi pomáhajú. Aj v škole sú veľmi dobrí. Baví ich to tu. Aj anglicky už skoro všetko rozumejú.“ Vyratúvala Lucia, aby sa Peter dostal do obrazu ako si tu žijú. „Ale o všetkom sa porozprávame pri večeri, poďte už, lebo budeme mať studenú pizzu.“ Nahnala ich všetkých k stolu a pridala jeden tanier navyše. Porozdeľovala im z každej pizze po kúsku.

Až keď tam sedeli všetci spolu, uvedomila si, ako jej to celé chýbalo. Keď to mala každý deň, nezdalo sa jej to nijako výnimočné. Teraz, po týždňoch odlúčenia, sa cítila zrazu ako v nebi. Pritom stačilo len aby boli spolu. Deti žiarili šťastím. Pozerali sa striedavo na otca a na ňu. Akoby sledovali ako sa k sebe budú správať po takom čase. Veľmi múdre a šikovné deti máme. O tom niet pochýb. Pomyslela si, keď si všimla ,ako ich sledujú.

„Tak, ako sa vám tu páči? Hovorte, veď nič neviem,“ začal Peter debatu.

„Ale ocko, veď sme ti všetko referovali na skype.“ Povedala Emka. Tá sa nezaprie. Keď má niečo povedať viackrát, tak to je neskutočná námaha. „Škola je super. Máme veľa projektov, aj teraz na jednom robím. A škola sa im tu začína skôr, už koncom augusta. Už sa viem porozprávať aj s dievčatami v škole. Aj keď ešte neviem poriadne povedať všetko.“ Vyratúvala nakoniec. Niekedy len stačí, aby začala, a potom sa nedá zastaviť.

„A tebe sa ako páči v škole a aj tu?“ pýtal sa Peťa.

„Dobre, je to tu trochu iné. A nielen, že rozprávajú anglicky. Aj v škole je iný systém. Chýba mi Maťo, ale bavíme sa spolu na skype. Kým mu ho mamka nepríde vypnúť, že už musí ísť do školy. Takého kamaráta ako on tu asi nenájdem.“

„Možno to chce len čas. Ale je správne, že nezabúdaš ani na svojho kamaráta z domu. To sa mi páči. Ale si super chalan, určite si nájdeš nejakého skvelého kamaráta aj tu. Možno ťa aj niečo nové naučí.“

„To by sa mi páčilo. Asi si ešte musím trochu zvyknúť na nich. A asi aj oni na mňa.“

„Určite. Uvidíš že to bude super. A hlavne vám to niečo dá do života. Budete vedieť viac ako vaši rovesníci, ktorí takúto skúsenosť nemajú. Budete rozhľadenejší, tolerantnejší a aj skromnejší.“

„Ako to myslíš, skromnejší?“ opýtala sa Ema.

„Tak, že si o sebe nebudete namýšľať, že viete všetko. Keď teraz vidíte, že keď ste sem prišli, tak ste veľa vecí nevedeli. Nevedeli ste kde je škola, ani ako to v nej funguje. Ale teraz ste sa to už naučili. Učíte sa aj prispôsobiť sa novému prostrediu. Preto keby ste niekedy potrebovali ísť za prácou niekam inam, tak už budete vedieť ako to chodí. A čo všetko sa o novej krajine potrebujete naučiť. A hlavne sa naučíte vážiť si to, čo už viete a mať rešpekt pred tým, čo neviete. Ale ostane vo vás silná túžba učiť sa ďalej.“

„Ocko nám nejako začal filozofovať,“ podpichoval Peťo.

„Ale nie, len chcem aby ste vedeli, že som rád že si to môžeme dovoliť. A môžete si to vyskúšať sami na sebe, aké to je žiť mimo svojej domácej krajiny. Čo by som bol ja dal za to, keby ma rodičia mohli takto niekde poslať. Ale nemohli. Preto som rád, že my s mamkou môžeme.“

* * *

Už zabudla aké to je mať ho pri sebe, ten pocit sa nedá ničím opísať, ani nahradiť. Bol múdry a rozhľadený. A vedel sa o veci, čas aj peniaze podeliť. Nechcel mať všetko len pre seba. Tak to robil aj v práci, aj v rodine. Bola na neho veľmi hrdá. Aj na nich. Na všetko čo spolu dokázali. Z krachujúceho podniku vybudovali úspešnú firmu. Takú úspešnú, že im vedela poskytnúť bývanie v zahraničí na rok. Aj dobrú školu pre deti. Nebolo to ľahké a vyžadovalo to kopec úsilia a odriekania, ale stálo to za to.

„To len aby ste si z toho niečo zobrali, niečo sa naučili.“ Povedala Lucia na záver. „Ale už jedzte, lebo vám všetko vychladne.“

Po večeri si sadli na chvíľu do obývačky, že si pustia nejaký film. Aj si ho pustili, ale deti sa po chvíli vytratili. Asi im chceli nechať trochu súkromia. Sedeli vedľa seba. On na kraji gauča, ona sedela vedľa neho, hlavu si opierala o jeho hruď a nohy si vyložila na stôl. Bolo to veľmi príjemné. Takto sa o neho zase oprieť. Ani si to neuvedomila aká bola vlastne sama. Zdalo sa jej to také normálne. Ale teraz videla, že byť a ním je pre ňu oveľa prirodzenejšie.

Za tie roky si na seba veľmi zvykli, ale nebolo to len o zvyku. Stále ho obdivovala za to, aký je. A aj fyzicky vyzeral stále dobre. Tmavé vlasy mu už začínali trochu šedivieť, hlavne okolo uší, ale veľmi mu to pristalo. Presne tak, ako vejáriky okolo očí. Postavu mal dobrú, žiadne pivné brucho mu nehrozilo. Stále vyzeral tak sexi a príťažlivo. Asi na tom niečo bude, že muži starnú do krásy.

Z myšlienok ju vytrhlo až jeho hlasné chrápanie. Doľahla na neho únava a veselo vedľa nej odfukoval. Ani sa mu nečudovala. Odtiahla sa a išla po deku, aby ho prikryla. Nechá ho tu, už ho nebude budiť, aby išiel niekde inde. A hlavne sa chcela dozvedieť, čo je pravdy na tom emaili.

Išla hore, aby skontrolovala deti. Práve si v kúpeľni umývali zuby.

„No super, práve som vás išla nahnať do postele,“ podpichovala ich.

„Ale mami, veď my vieme koľko je hodín. A ideme zajtra do školy,“ povedala dôležito Emka. „Predsa tam nechcem prespať polovicu vyučovania.“

„O tom som chcela s vami hovoriť. Čo keby som tam zavolala, že neprídete, lebo máme niečo v rodine?“

„Myslíš, že by sme mali ostať doma?“ opýtal sa jej Peťo.

„Áno, neviem, dokedy tu ocko bude, tak aby ste s ním mohli byť.“ Povedala im.

„Veľmi rád by som ostal doma, ale už som sľúbil že budem mať  prezentáciu o Slovensku,“ povedal Peťo.

„Ja som pracovala na tom projekte a zajtra to musím odovzdať,“ povedala trochu smutne Emka.

„Dobre, tak sa skúsim dohodnúť s ockom, aby tu ostal najdlhšie ako to bude možné.“ Ich rozveselené tváre hovorili za všetko.

„A kde vlastne je? On nebude spať s tebou?“ opýtal sa zrazu Peťo.

„Myslela som, že áno, ale zaspal v obývačke. Nechcem ho budiť, musí byť z tej cesty úplne hotový.“

„Jasné, tak dobrú noc.“ Povedal Peťo a išiel do svojej izby. Verila, že mu takáto odpoveď stačila.

„Dobrú noc“ povedala jej Emka, dala jej pusu a šepla jej do ucha: „Veľmi sa teším, že je tu s nami aj ocko. Sme zase rodina.“

Až ju pichlo pri srdci a do očí sa jej začali tlačiť slzy. Z ľútosti. Myslela si že to bol super nápad, že deťom niečo dávajú, niečo navyše. A im pritom chýbala len normálna rodina. A boli by možno ešte šťastnejšie, keby boli ostali doma. Veď ich mohli poslať len na jazykový pobyt cez letné prázdniny. Lenže sa o nich bála a chcela byť pri tom. Pre istotu, keby niečo. Firmu nemôžu nechať len tak, napospas osudu. Alebo iným ľuďom. Kto by sa jej ešte tak venoval? A ostať úplne bez príjmu si nemôžu dovoliť. Musí sa o tom zajtra porozprávať s Petrom.

„Aj ja sa veľmi teším, že je tu. Už mi strašne chýbal.“ Lucia sa snažila sa, aby si Emka nič nevšimla. A snáď sa jej to aj podarilo. „Ale teraz rýchlo spať, dobú noc.“ A vyprevadila ju až do jej izby.

Dlho sa jej nedarilo zaspať. Vedela že všetci už spia, ale predstava zajtrajšieho rozhovoru jej to nedovolila. Čo sa ho má spýtať? Ako sa bude tváriť? Prizná sa? Alebo to bude zatĺkať? Alebo jej povie že si všetko len vymyslela? Nakoniec predsa len zaspala. Bude potrebovať všetky sily, potrebuje si oddýchnuť.

* * *

Ráno ju zobudila vôňa čerstvej kávy. Šírila sa po celej spálni rovno z podnosu. Keď sa jej podarilo rozlepiť oči, zbadala, ako sa na ňu usmieva Peter. Sedel na posteli a v rukách držal podnos s dvoma čerstvými kávami a balíčkom donutov Krispy Kreme. Nie najzdravšie raňajky, ale určite najpríjemnejšie za dlhú dobu.

„Dobré ráno. Odkiaľ máš raňajky?“ spýtala sa ho rozospato.

„Bol som v obchode,“ povedal s úsmevom.

„Rýchlo si sa tu zorientoval, to sa musí nechať. A deti sú kde?“

„Ráno ma zobudili, keď prišli dole. Tak som im dal raňajky a bol ich odprevadiť do školy. A chcel som ťa prekvapiť raňajkami, tak mi trochu pomohli.“

„Aha, aspoň už viem odkiaľ vietor fúka.“ Rozosmiala sa, to sa mu musí nechať, fakt vie ako urobiť dojem. Vedel to aj predtým, a zjavne sa mu to stále darilo. Niektoré veci sa proste nemenia.

„Nepôjdeme sa najesť von na terasu? Je tam veľmi príjemne.“

„Môžeme, dobrý nápad.“  Keď si sadli vonku zobrala si donut a schuti sa do neho zahryzla. Nejako nevedela ako začať. Zapila ho kávou.

„Miláčik, deje sa niečo?“ opýtal sa jej Peter s vážnou tvárou. „Vyzeráš nejako ustarane.“

„Neviem, ako ti to mám povedať.“ Začala, ale jej hlas znel zrazu cudzo. Akoby to hovoril niekto iný.

„Čo mi chceš povedať?“ opýtal sa prekvapene.

„Nechceš mi náhodou ty niečo povedať? Dala by som hocičo za to, aby si bol tu. A teraz, keď si konečne prišiel, vlastne neviem, či ťa tu chcem.“

„Nerozumiem. Netuším, čo sa mi snažíš povedať. Veľmi si mi chýbala. Celý ten čas. Čakal som trochu vrúcnejšie privítanie.“ Povedal trochu dotknuto a spýtavým pohľadom sa na ňu pozeral.

„Ver tomu, že by bolo oveľa vrúcnejšie, keby som nedostala toto.“ Povedala a podala mu tablet s otvoreným emailom od Kataríny.

Kým čítal mail, pozerala sa smerom k moru. Príjemný vánok ju ovieval, nebolo ešte veľmi horúco. Práve tak príjemne. Lenže nad nimi akoby sa vznášali sivé búrkové mraky. Tie sa buď mohli rozplynúť, alebo spôsobiť veternú smršť.

„Musím vedieť, čo sa deje. Alebo lepšie povedané dialo, kým som bola tu a starala sa o deti. Ty si sa staral len o firmu, alebo aj o sekretárku?“ bolo to štipľavé a chladné, ale potrebovala to zo seba dostať. Nemôže s ním ďalej žiť ako keby sa nič nestalo. Ešte šťastie, že deti išli do školy, toto si potrebovali prebrať v súkromí.

„Netuším, ako ju toto napadlo. Nič som s ňou nemal. Ani predtým, ani teraz kým si bola preč.“ Hovoril to pomaly, vážnym hlasom. Ani jeden sval na tvári sa mu nepohol. Pozeral sa jej pri tom priamo do očí. Neuhol pohľadom ani na chvíľu. Podľa týchto znakov by to mala byť pravda. Ale stále ho skúmala, akoby chcela zistiť či jej naozaj neklame.

„Takže mi chceš povedať, že si to všetko vymyslela?“  spýtala sa ho nabrúsene. „A prečo to napísala? Len tak zo žartu? Musela predsa vedieť, že sem ideš? Čo si povedal v práci, že kam ideš?“

„Povedal som, že potrebujem dovolenku. Ten nový obchod nám vyšiel. Takže to berú všetci tak, že si dávam trochu voľno po tom, čo som dotiahol ten obchod.“

„To som rada, že to vyšlo. Takže ani jej si nehovoril nič?“

„Nie, nehovoril. Som s ňou minimálne v kontakte. Väčšinou som aj tak na rokovaniach, alebo vo výrobe.“

„Dobre, ale prečo by si to potom vymýšľala? Zatiaľ to vyzerá tak, že chcela prezradiť vaše tajomstvo. Neťahal si ju náhodou za nos? Čo si jej nasľuboval?“ snažila sa ovládať, nechcela na neho kričať.

„Práve že nič. Veď ti to hovorím. Nič medzi nami nie je. A preto to vôbec nechápem. Podľa času to vyzerá, že to poslala, keď som bol už v lietadle. Ale ako by vedela, že som niekde letel? Vôbec nikomu som to nehovoril. Tešil som sa už veľmi na vás. Možno to na mne nejako videla.“

„Toto ti mám uveriť? Že si to len vymyslela?“

„Veď je to pravda. Neviem, čo sa s ňou stalo. Veď doteraz vyzerala normálna.“

„Aha, normálna. Takže žiadny byt jej neplatíš, ani nič podobné?“

„Nie.“ Povedal s hlbokým povzdychom. Hlavu si zložil do rúk a len tam tak sedel. Nemohol tomu uveriť. Prečo by to robila?

„Veď rozmýšľaj, odkedy k nám nastúpila, veľmi sa zmenila. Začala si chlapov vyberať len podľa toho, koľko zarábajú. Asi sa jej to nedarí a my sme jej rovno pod nosom. Tak keď sa nedarí jej, tak to chcela pokaziť aj nám.“

„Nejaký zmysel to dáva.“ Priznala opatrne. Vôbec nevedela, čomu veriť. Keby bola doma, bola by si možno niečo všimla. Ako sa k sebe správajú. Vytušila by, čo za tým je. Či jej ide len o to, aby narobila problémy, alebo naozaj niečo skrýva. Ale takto na diaľku si to nevedela nijako overiť. Musela len počúvať, čo jej radí srdce. S rozumom sa zatiaľ nevedeli dohodnúť.

„Prosím ťa, ver mi. Nikdy by som ťa nepodviedol. To predsa vieš.“ Hovoril to tak úprimne. Od srdca. Veď keby nechcel byť s ňou, ale s inou, tak by za nimi ani nechodil. Neabsolvoval by dlhý let pre nič za nič. „Ty si moja láska, jediná. Už veľmi dlho. A pevne verím, že to tak aj ostane.“

„Takže teraz je to na mne? Či ti verím a všetko bude ako doteraz? Alebo poviem, že verím tomu, čo napísala a potom čo?“ Takú možnosť si nechcela ani predstaviť. Veď celý svoj život bola s ním. Už veľmi dlho. Ale nešlo tu len o čas, ktorý spolu strávili. Už si rozumeli vo všetkom, vedeli kedy toho druhého nechať na pokoji po ťažkom dni, vedeli, kedy kto potrebuje milé slovo, povzbudiť, pohladkať ego. Také zladenie s niekým iným by nebolo možné.

„To si neviem ani predstaviť, že by si mi neverila. Netuším, čo by som bez teba robil, ako by som žil. Veď toto sme my. My a naše deti. Máme sa dobre, žijeme život, o akom môže veľa ľudí iba snívať. Neohrozil by som to kvôli nejakej krave, ktorá už nevie čo má so sebou robiť.“

„Všetko to dáva zmysel. Znie to tak rozumne.“ Odmlčala sa na chvíľu. Dôvera je vec ktorá sa ťažko buduje, ale ľahko stratí! „Určite to je tak?“

„Určite. Vieš, že nie som žiadny sukničkár. Nikdy som nebol, ani keď som bol sám. A niektoré veci sa nemenia.“

„Dobre, povedzme že ti verím. Ale keď bola schopná niečoho takého, nemôže ďalej ostať vo firme pracovať.“ Povedala rozhodným hlasom. „Ľudia, ktorí zasahujú druhým do súkromia a ešte takýmto spôsobom, nemajú čo vo firme robiť. Dúfam, že v tomto sa zhodneme.“

„Súhlasím s tebou. Najlepšie by bolo ju vyhodiť. Ale neviem, či by to bolo aj najrozumnejšie. Čo keď vyvolá nejaký škandál?“

„Ale veď keď si s ňou nič nemal, tak ti nemôže dokázať opak, nie?“

„Čo keď mi niečo nastražila do vecí, alebo tak? Keď je šibnutá, možné je všetko.“

„Dobre, tak čo navrhuješ?“

„Keď ide len po bohatých, tak by sme jej mohli niekoho dohodiť, hm?“

„A ktorému z tvojich kamarátov by si niečo také urobil? Navyše myslím, že už je väčšina z nich aj tak ženatých. A kto nie je, tak má dlhodobú známosť.“

„Máš pravdu. Ale musí sa nájsť niekto, kto nemá nikoho. A nepovedal som, že jej podhodím kamaráta.“

„A kde ho chceš nájsť?“

„To ešte neviem.“

„Ešte mi niečo napadlo. Možno by pomohlo keby o teba jednoducho stratila záujem. Aby si sa jej zhnusil. Budeš chodiť do práce v starých veciach, neoholený, prípadne s alkoholovým dychom.“ Ani to nestihla dopovedať, už sa smial na celé kolo. Zabudla, ako krásne sa vie smiať. Keď ho smiech prešiel, vážnym hlasom jej povedal:

„To by ju možno odplašilo, ale aj všetkých ostatných. Ako by na mňa pozerali obchodní partneri, keby som takto prišiel na stretnutie?“

„Asi zle, že? Všetci sú zvyknutí, že si vždy tip-top upravený. Toto by nepomohlo ani tvojmu imidžu, ani imidžu našej firmy.“ Tuho rozmýšľala, čo by sa ešte dalo urobiť. Keby to bola vedela, najľahšie by bolo vrátiť sa v čase a vôbec ju neprijať. A zobrať nejakú starú milú pani. Lenže to už teraz spraviť nevedela.

Foto na titulke: pixabay.com