NAČÍTAVAM

Type to search

E_KNIHY MAGAZÍN RELAX

Román na pokračovanie – Návrat domov, 20. časť

REDAKCIA
Share
torta

Lucia úspešne rozbieha svoj biznis s otvorením cukrárne. Prvý deň otvorenia prebehol nad jej očakávania. Jediné, čo ju mrzelo, bolo, že jej rodinný život sa rozpadol. Jej manžel Peter čakal s inou dieťa. Alebo by to nakoniec bolo všetko predsa len inak?

S dobrým pocitom, ako sa im to dnes v cukrárni podarilo, išla domov. Streda bol dobrý deň na začiatok biznisu, pomyslela si. Vybrala deti zo školy. Boli zlaté, len čo po nich prišla, už sa jej pýtali ako bolo v jej práci.

„Ideme poporiadku. Ako ste sa mali vy, čo ste robili?“

„My sme mali dnes voľný deň boli sme v parku. Tam nám pani učiteľka ukazovala všelijaké stromy a kríky, aby sme spoznávali prírodu.“ Povedal jej Peťo.

slsp

„My sme dnes robili model sopky z papiera.“ Povedala Emka so širokým úsmevom, zjavne sa jej to páčilo. Asi až príliš. Je dobre, že je taká živá, že sa nebojí, pomyslela si Lucia a oboch objala.

„Tak, keď ste mali taký krásny deň, tak vám poviem, aký bol ten môj. Bol tiež super. Ako vaše. Predali sme veľa výborných koláčikov. Poďme to osláviť na večeru, hm?“

„Jasné ideme do Applebee`s.“ zahlásil Peťo. Chceli mu urobiť radosť, tak súhlasili. Objednali si pečené rebierka s marinádou aj prílohou amerických zemiakov a tri koly. Lucia si nemohla pomôcť a musela sa trochu pousmiať, ako ich videla ohryzovať rebierka. Vyzerali ako pravekí ľudia. Celí zababraní a špinaví. Ale hlavne, že im chutilo a dobre sa najedli. Sama vyzerala asi podobne.

Bol to skvelý deň, úžasný. Jeden z najlepších v jej živote. Asi niekde po svadbe, a narodení detí. Len keby sa s tou radosťou mohla s niekým podeliť. Premohol ju smútok za Petrom. Ako to že tu nie je? Ona bola pri všetkých veľkých chvíľach firmy. Stále sa neozval ani on, ani Simona. Nechcela si pokaziť dobrý pocit a radosť z pekného dňa. Preto, keď prišli domov, deti si išli robiť úlohy a ona si naliala pohár vína na oslavu. A sadla si s ním na terasu. Už bolo po lete, ale vonku bolo stále príjemne teplo. Síce rána aj večere už boli chladnejšie, ale stále bolo teplo. Pozerala na oceán a pripíjala na pekný deň.

vino

Foto: pixabay.com

* * *

Ráno odviezla deti do školy. Pri bráne sa stretla s tým pekným oteckom, ktorého videla, keď minule rozdávali koláčiky pri škole. Nevedela, či si ju nevšimol, alebo nespoznal, lebo len tak prešiel ďalej.

Čo už, nemusí si ma predsa každý pamätať.

V tom ju niečo napadlo. Nate by jej mohol pomôcť. Vrátila sa domov, zobrala zopár balíčkov vizitiek a vybrala sa do golfového klubu. Bol tam, ako vždy.

„Ahoj Nate, ako sa máš? To som rada že ťa vidím.“

„Ahoj, aj ja ťa rád vidím. Ale kde si bola? Takto sa z teba veru inštruktorka nestane. Musíš trénovať.“

„Teraz trénujem moju schopnosť viesť obchod. Otvorila som v nákupnom centre obchodík so zákuskami.“ Povedala hrdo a čakala na jeho reakciu.

„Super, vedel som že si šikovná! Ako trénerka by si asi premrhala svoj talent.“ Starý dobrý Nate, ako ju vedel podpichnúť.

„Možno sa na to raz dám, ale teraz potrebujem tvoju pomoc. Myslíš, že by si mohol rozdávať moje vizitky tu v klube? Aby sa o nás dozvedelo čo najviac ľudí. Aj takí, čo sú tu len kvôli golfu.“

„Ale samozrejme, veľmi rád. Hoci pod jednou podmienkou.“ A tváril sa tajomne.

„Tak akú podmienku máš na mysli?“

„Že si sem už konečne prídeš zahrať.“ Povedal nakoniec s vážnym výrazom Nate. „Naozaj, si dobrá, ale musíš trénovať.“

„Dobre, sľubujem, keď budem mať voľnejšie, alebo nejaký problém, isto prídem. Ale bola by som radšej, keby to bola tá prvá možnosť.“ Povedala Lucia a podala mu vizitky.

„Ver, že aj ja. Budem ich rozdávať len tým najlepším klientom.“

„Ďakujem, si poklad.“ Povedala mu Lucia a pobrala sa preč, obchod už čakal.

* * *

Prišla do obchodu prvá. Všetko sa jej zdalo byť v poriadku, a tak sa pustila do torty. Pripravila si vanilkovú plnku. Vtom počula nejaké búchanie na dvere. To asi bude niekto z jej zamestnancov. Lenže keď prišla k dverám, stál tam ten pekný otecko zo školy. Presne ten, ktorý okolo nej ráno len tak prešiel. Úplne bez povšimnutia. S malou dušičkou mu odomkla.

„Dobrý deň, prepáčte, ale ešte nemáme otvorené.“ Vysvetľovala mu a naschvál stála v dverách, aby nemohol vojsť dnu. Nedôverovala mu.

„Samozrejme, ja viem. Ale zabudol som na to, že mám objednať tortu pre dcéru. Vedeli by ste mi s tým pomôcť?“

„Určite. Práve včera som začala s prípravou jednej torty. Práve na ňu robím vanilkový krém.“

„To je super, vanilkovú má najradšej.“

„Výborne. Na kedy ju potrebujete?“

„Najneskôr o tretej poobede. Rozumiem, že je to narýchlo, ale som ochotný priplatiť si.“ Povedal a zdalo sa jej, že jeho výraz sa zmenil. Z trochu nahnevaného a mrzutého chlapa na milého a usmiateho.

„Nebojte sa, urobím to tak, aby boli všetci spokojní.“ Povedala mu, veď predsa musí dodržiavať aj sama to, čo hovorila svojim zamestnancom. Aby boli stále ústretoví a milí k zákazníkom. Lebo najlepšou reklamou je spokojný zákazník. „A čo má rada? Princezné alebo zvieratká?“

„Doma sa stále hrá s koníkmi.“

„Výborne, tak spravím niečo s témou koníkov.“

„Ďakujem, som veľmi rád že som vás tu našiel.“

„To aj my, budem vás čakať poobede.“

„Výborne, dovidenia.“ A už ho nebolo.

Pustila sa do vytvárania ozdôb z marcipánu, aby mala všetky dekorácie pripravené čím skôr. Urobila zopár kvietkov aj dúhu. Ale ten koník bude väčšia výzva. Našla si na internete predlohu a snažila sa ho podľa nej vyrezať. Nebolo to úplne presne, ale koník to bol jednoznačne. Spravila mu dúhovú hrivu, aj chvost. Kým sa ona zabávala v kuchyni, prišli aj ostatní. Videli, že je v zápale práce, tak ju nechali tak. Lucas sa sám podujal zase na miesto pri vozíku v strede centra. Keď mu to išlo včera tak dobre, tak sa dohodli, že to môže robiť aj dnes. A že k nemu cez obed niekto príde, aby sa naučil jeho ťahy. A aby sa mohol ísť aj naobedovať. S takou dohodou veľmi rád súhlasil.

Lucia dokončila všetky ozdoby a začala plniť tortu vanilkovým krémom. Na niektoré poschodia poukladala aj jahody, porezané na plátky. Verila, že sa trafila do chuti malej slečny. Ani si to neuvedomila, ale už bol skoro obed. Tak dlho som sa s ňou hrala? Išla sa pozrieť po obchode, úctivo zdravila zákazníkov a tešila sa z toho, že im to tak ide. Všetky koláčiky boli úhľadne uložené v chladiacich pultoch. Tie, ktoré mohli byť vonku, boli pod výstavnými misami. Tvrdý tréning sa vyplatil. Zobrala si Megan stranou a pochválila, ju že to tak super zvládli.

„Videli sme, že máš inú prácu. To sa ti chcelo robiť tortu?“

„Áno, už včera som spravila cesto, aby sme mali niečo na výstavku, že vieme spraviť aj torty. Ale ráno prišiel zákazník, že ju potrebuje dnes poobede. Tak som sa do toho hneď pustila. Trvalo to dlhšie ako som čakala.“

„Výsledok isto bude stáť za to.“

„Tomu verím aj ja. Hlavne, nech sa malej slečne páči.“ Povedala Lucia. „Idem ju radšej dokončiť, aby sme boli pripravení, keby prišiel skôr. Prosím ťa, vedela by si popresúvať koláčiky tak, aby som na ňu mala miesto?“

„Samozrejme, postarám sa o to.“

Pozrela sa na hotové dielo. Bola spokojná, táto torta sa jej mimoriadne podarila. Deťom tiež zvykla piecť torty, ale takáto pekná sa je ešte asi nikdy nepodarila. Naobedovali sa všetci, a Aimee išla vystriedať Lucasa, aby sa naobedoval aj on. Zákazníci stále chodili a kupovali si ich koláčiky. Viacerí obdivovali aj tortu. Megan im ochotne vysvetľovala, že na objednávku robia aj takéto skvosty.

* * *

Prišiel zákazník z rána, už ho netrpezlivo čakala. Vyzerá ešte lepšie ako ráno, pomyslela si Lucia. Trochu dlhšie, asi polcentimetrové strnisko už pomaly prerastalo do brady a pekne kontrastovalo s dozadu uhladenými vlasmi. Oblečený mal tmavomodrý oblek doplnený bielou košeľou a jednofarebnou kravatou svetlo modrej farby. K tomu hnedé elegantné mokasíny.

„Dobrý deň, tak ako sa máte? Už sme vás čakali, dúfam že sa vám torta bude páčiť.“ Povedala Lucia a viedla ho k výkladu s jeho tortou.

„Je úžasná. Naozaj ste odviedli kus práce.“ Chvíľu pozeral na tortu ale zvyšok času už na Luciu, až jej začínalo byť nepríjemne.

„To som rada, že sa vám páči. Idem vám ju zabaliť.“ Vzala tortu z výkladu a niesla ju dozadu. Je pekný a ešte aj milý, prebehlo jej hlavou.

Tortu mu nablokovala a keď zaplatil, tak ho vyprevádzala so slovami: „Malej slečne prajeme krásnu oslavu a všetko najlepšie.“

„Ďakujem, určite sa veľmi poteší.“ Odložil si peňaženku, zobral tortu do rúk a už bol na odchode. Zrazu sa len otočil a opýtal Lucie: „Nešli by ste so mnou na večeru?“

Správa ju zasiahla ako blesk z jasného neba. Páčil sa jej, ale toto nečakala. A čo by na to povedala jeho žena? Čo by na to povedal Peter, jej bolo jasné, ale keď si on robí, čo chce môže predsa aj ona. Ale nechcela byť tou, čo rozbíja druhým rodinu. Hlavne, keď už sama zažila ako to bolí. Vyšla spoza pultu a išla k nemu. Nemusia všetci počuť čo mu chce povedať.

„Iste, ale čo na to vaša žena?“ Povedala mu, keď už stála skoro úplne pri ňom. Bol to trochu úder pod pás, ale mala svoje zásady.

„Moja žena zomrela, pred troma rokmi.“ Povedal potichu a otváral dvere aby vyšiel z predajne.

Išla za ním a bavili sa už pred predajňou. Toto pred zamestnancami rozoberať nemusí.„Prepáčte, to som nevedela. Úprimnú sústrasť.“

„Bolo to už dávno, ale stále to bolí.“ Povedal jej. Chcela veriť, že hovorí pravdu. Vyzeral naozaj zronený.

„Ešte raz prepáčte.“ Povedala mu Lucia a išla naspäť do predajne.

Chudák, pomyslela si Lucia keď sa vrátila do kuchyne. Pustila sa do ďalšej torty, keďže táto sa práve predala. To je dobrý nápad, budeme ponúkať aj torty na objednávku. Jednu tu môžeme vystaviť len takú čisto bielu len s pár ozdobami. Aby si tam každý vedel predstaviť to svoje, čo by tam chcel mať.  A zákazník sa nájde.

svadobna torta

Foto: pixabay.com

Popri pečení rozmýšľala, ako mohla byť taká necitlivá a namiesto toho, aby povedala, že s ním na večeru pôjde, tak spovedala jeho. Ona?! Veď jej muž nielen, že žil, ale stále boli svoji. A ona chce niekoho iného súdiť, tak ako mu to mohla takto povedať? Aj keby bol záletník, isto by sa k tomu nepriznal. Tak prečo ho spovedala? Jediným vysvetlením bol jej hnev na Petra. A s ním spojený hnev na všetkých mužov, ktorí svoje ženy podvádzajú. Lenže za to on predsa nemohol.

* * *

Cez víkend boli doma s deťmi. Bolo to super. Konečne mala pocit, že oddychuje, po niekoľkých týždňoch starostí jej to dobre padlo. Kopali si loptu na pláži, naháňali sa a užívali si spoločnosť jeden druhého. Obed si dali priniesť a zjedli ho na terase, s krásnym výhľadom. Ako to, že tu s nimi nie je Peter? Chýbal jej, aj keď sa na neho hnevala. Sama sa v tom nevedela vyznať.

Poobede, keď deti pozerali rozprávku vyšla hore a zavolala Simone. Dúfala, že ju nezobudí, ale potrebovala sa už s niekým z domova porozprávať. Chcela vedieť, čo je doma nového, lebo nemala žiadne správy. Stále jej vŕtalo hlavou prečo sa jej Simona ešte neozvala. A tu žiadne blízke priateľky nemala, s každým sa milo pozdravila, ale to bolo všetko. Vylievať si srdce na počkanie nikdy nebola jej šálka kávy.

„Ahoj Simonka, tak ako sa máš?“ ozvala sa milo Lucia, keď jej konečne dvihla telefón.

„Ahoj, no bolo mi už aj lepšie.“ Povedala Simona.

„Čo sa stalo? Hovor!“ Pýtala sa jej rýchlo.

„Sledovala som Petra, ako si chcela. Ale jediné, čo som zistila bolo že to nie len on sa stretáva s Katarínou ale aj môj Paľo.“

„Čo si, to nie je možné. Že by obalamutila dvoch chlapov naraz? Aj tvojho Paľa? To už je aká potvora?“

„Išla som za Petrom, keď vyšiel z firmy. Išiel do nejakej zastrčenej kaviarne, tak som ho tam sledovala. Stretol sa tam s Paľom. Bavili sa len oni dvaja. Obaja vyzerali nahnevaní a nervózni. A o chvíľu prišla Katarína. Nechápala som, na čo. Peťo sa dvihol a odišiel preč. A Paľo sa s ňou začal bozkávať…“ nedopovedala už nič a rozplakala sa.

„Simi, veľmi ma to mrzí. To som vôbec nevedela. Takže to s ňou ťahajú obaja?“

„Zdá sa mi, že len môj Paľo.“ Hovorila cez vzlyky Simona.

„Ale veď mi volal a bola pri ňom Katarína. A tvrdila, že je tehotná s ním.“

„Ja už nič neviem… Čo som komu urobila? Veď aj ja som tehotná. Nemusel si kvôli tomu naraziť ju!“

„Prepáč Simi, nemala som ťa do toho zaťahovať.“ Vysúkala zo seba Lucia. Cítila sa hrozne. Kamarátka je tehotná a má dosť svojich starostí a ona ju pošle špehovať svojho muža. A aby toho nebolo málo, tak tam stretne aj toho svojho. „Už vôbec neviem čo si o tom myslieť. Ak mi Peter klame, musím vedieť prečo.“

„Je to príliš zamotané, nechaj to radšej tak. Aby si nezažila ešte horšie prekvapenie ako ja.“ Povedala stále vzlykajúca Simona.

„Už som také prekvapenie zažila, a naplakala som sa už tiež dosť. Musím zistiť pravdu.“ Chvíľu rozmýšľala a potom povedala Simone. „Nechcela by si prísť sem? Trochu si od toho kolotoča oddýchneš a aspoň uvidíš, ako sa zatvári Paľo, keď tam zrazu nebudeš. Porozmýšľaj o tom, dobre?“

„O tom vôbec nemusím rozmýšľať, idem si hneď kúpiť letenku. Aspoň odtiaľto vypadnem. Možno si ani nevšimne, že som preč.“

„Myslím, že si to všimne, a som zvedavá ako sa bude tváriť. Už sa na teba teším, veľmi. Chýbala si mi.“

„Veď aj ty mne, tak zatiaľ.“

* * *

Pondelok ráno prišla do predajne. Všetko bolo na svojom mieste. Tak len počkala, kým prišla Megan, nechala jej to tu na starosť a išla na golfové ihrisko. Už ráno volala Natovi, že keď nebude nič súrne v predajni, tak že si príde zahrať golf. Už ju čakal na parkovisku.

„Dobré ráno, tomu hovorím služby. Ešte som ani neprišla a ty už si tu.“

„Pre moju najobľúbenejšiu žiačku všetko.“

„Ty lichotník. Tak ako sa máš, nejaká láska na obzore?“

„Ani nie, ale verím že už príde.“

„To je super. Hneď sa človeku ľahšie žije, keď v niečo verí.“

„Mne osobne to pomáha, tak preto to robím. Keby som si teraz povedal, že si asi nikdy nikoho nenájdem, tak načo by to bolo dobré?“

„Láska si ťa väčšinou nájde práve vtedy, keď ju nehľadáš. Proste príde len tak sama od seba.“

„Vezmem si to k srdcu.“ Povedal a žmurkol na ňu. Za ten čas, čo ho poznala zistila, že je ku každému milý, ale nejaké dlhé rozprávanie ho nebaví. Oveľa radšej ľudí trénoval. „Ale už poďme hrať.“

Pobrali sa na ihrisko. Snažila sa sústrediť na loptičku a na odpal, ale veľmi jej to nešlo. Keď sa jej už podarilo odpáliť, tak jej loptička išla úplne mimo smeru ktorým bola jamka. Musela ju vyťahovať z lesíka aj z trávy. Takže čo inokedy zvládla na dva až tri údery, jej dnes zabralo asi osem úderov. Natovi to samozrejme išlo ako vždy. On zjavne nebol vyvedený z rovnováhy. Nemohla si pomôcť, ale stále sa k tomu musela vracať. Čo ak je všetko inak a Peter ju nepodvádza?

„Haló Lucia, čo sa to s tebou deje?“ opýtal sa jej Nate, keď sa presunuli k druhej jamke. „Zdáš sa mi duchom neprítomná. A nebudem ti klamať, takto nehrá ani moja najhoršia žiačka.“  Podpichoval Nate. Lucia bola rada, že to urobil.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Samozrejme,“ povedal bez zaváhania. Poznali sa krátko, ale mala k nemu dôveru, a tu bol asi jej najbližším človekom práve on.

„Prečo je muž ochotný klamať svojej rodine, dokonca priznať milenku, keď to nie je pravda?“

„To ja neviem, možno sa len snaží chrániť ťa?“

„Tak, že mi ubližuje?“

„Možno si myslí, že keď ti povie, že má milenku tak ti to ublíži menej, ako keby ti povedal pravdu.“

„To mi veľmi nedáva zmysel. Veď na každé klamstvo sa raz príde.“

„Možno získava čas, ja neviem.“

„Čas na čo?“

„Dať veci do poriadku.“

Aké veci, pýtala sa Lucia sama seba. Jasné, že Nate to nemohol vedieť, ale pomohol jej pochopiť zmýšľanie chlapov. Možno, že je za tým ešte niečo iné, vážnejšie.

„Asi máš pravdu. Ďakujem za rozhovor, aj za hodinu, ale dnes si so mnou asi veľa nezahráš. Idem radšej do predajne, dobre?“

„Jasné, príď radšej keď budeš schopná lepšie hrať. Takto s tebou nie je žiadna zábava.“

Odprevadil ju k autu a zamával jej na rozlúčku. Bol veľmi milý, verila že si tiež nájde svoju spriaznenú dušu. Takú, akou bol pre ňu Peter. Išla do predajne. Keď vošla dnu, videla len samé usmiate tváre.

„Ahoj, tak ako vám to dnes ide?“

„Dobre, všetko je v poriadku. Len sa nám míňajú koláčiky.“

„Rozumiem, idem ich dopiecť.“ Usmiala sa na nich. Aj dievčatá boli milé a všetko vyzeralo v poriadku. S vedúcou Megan to tu super zvládali, Lucas mal dnes voľno. Vozík v nákupnom centre už zrušila, lebo nebol potrebný. Ľudia o nich už vedeli. Veľmi sa z toho tešila. Overila si, že aj sama niečo zvládne.

Pustila sa do pečenia koláčikov. Cupcaky krásne ozdobila, bielou maslovou plnkou. Z marcipánu vyrobila malé rôznofarebné lístočky a porozhadzovala ich po poleve na vrchu. Vyzerali úžasne. Niektoré boli žlté, iné svetlo zelené, červené, skoro až bordové a hnedé. Ešte ich doplnila oranžovými košíčkami. Akoby si chcela pripomenúť ako vyzerá jeseň doma. Boli proste nádherné. Odniesla ich dopredu, nech ich dievčatá vystavia, aby sa predali.

Keď ju niečo trápilo, vždy jej pomáhala práca. Aj keď pri tom rozmýšľala stále o svojom, aspoň mala niečo na čo sa mohla sústrediť. O dva dni, v stredu, má prísť Simona. Tak verila, že kým odíde, ešte stihne niečo zistiť. Upiekla aj cesto na tortu. Tie cupcaky ju inšpirovali, aby spravila aj takúto tortu, v jesennom duchu, s listami, možno tekvicami. Urobila si cesto a dala ho piecť, zajtra to bude zdobiť a vymýšľať dekorácie. Už sa nemohla dočkať. Začala si kresliť návrh, aby sa už zajtra nemusela zdržiavať a vedela presne, čo potrebuje ešte dnes dokúpiť.  Torta mala byť trojposchodová, na úplne vrchnom poschodí budú tekvice, alebo lepšie povedané úplne malé tekvičky na vozíku. Prostredné poschodie bude ozdobené listami, v hnedej, žltej a červenej farbe. A na základňu si naplánovala opakujúci sa motív tekvíc, len teraz o niečo väčších. S návrhom bola veľmi spokojná. Už len aby sa jej to takto podarilo aj naživo. Alebo aj lepšie.

Išla dopredu, porozprávala sa s dievčatami, či od nej ešte niečo potrebujú, ale povedali že všetko majú. Ešte si sama prešla predajňu aj zásoby, pre istotu. Všetko bolo úhľadne vyložené a vyzeralo krásne. Doslova na zjedenie. Doslova. Asi to je naozaj tak, že keď sa človeku v jednej oblasti života nedarí, začne sa mu dariť v inej.

Prečo nemôžem mať jednoducho všetko?

Autor: Jana Bilá

Foto: pixabay.com

REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X