Lucia rozbehla svoj biznis celkom úspešne a dokonca ju oslovil otecko zo školy, ktorý sa jej už predtým páčil a pozval ju na večeru. Lucia však ešte nebola na takýto krok pripravená.

Už bola na odchode, keď zistila že si zabudla kľúče. Vrátila sa teda do zadnej miestnosti, aby si ich zobrala. Samozrejme, ostali pri stole vedľa jej návrhu. Návrh odložila do šuplíka, aby to bolo prekvapenie aj pre ostatných. A vzala si kľúče. Pozdravila sa zase s dievčatami a otvárala dvere. Ako bola otočená k nim skoro sa zrazila zo zákazníkom, ktorý práve vchádzal, tiež sa nepozeral pred seba.

„Prepáčte, nevidela som vás,“ vykoktala.

„Nič sa nestalo,“ odpovedal jej hlas. Keď dvihla hlavu, videla že je to zákazník, ktorý si kúpil jej prvú tortu, a zároveň otec dievčatka zo školy.

„Ach, to ste vy? Ako sa máte?“

„Keď vás vidím, tak hneď je to lepšie,“ polichotil jej hneď.

„To som rada. Veľmi milé slová od niekoho koho meno ani nepoznám.“ Povedala, lebo jej napadlo že vlastne ani nevie ako sa volá.

„Samozrejme, prepáčte. Zabudol som sa predstaviť. Som Dylan. A vy ste?“

„Ja som Lucia.“ Podali si ruky.

„Tak a teraz, keď sa už poznáme, pôjdete so mnou na večeru?“

Usmiala sa, bol veľmi šarmantný a urobilo na ňu dojem, ako sa staral o tortu na dcérkinu oslavu. Veď o nič nejde. Bude to len večera. Predtým, keď si myslela, že ju Peter podvádza by nemala žiadne výčitky. V duchu hesla oko za oko. Ale teraz to bolo iné. Nebola si istá, či je to skutočne tak, že by ju Peter podvádzal. Nemala však žiadne nové informácie a Peter sa jej odvtedy ani neozval.

„Dobre,“ povedala nakoniec. „Pôjdem s vami na večeru, ale stretneme sa až tam.“

„Súhlasím, vyhovuje vám piatok?“

„Piatok znie dobre.“

„Navrhujem Tommy Bahama`s, reštauráciu v Silver Sands, poznáte to?“

„Nepoznám, ale už som o nej počula. Vraj je to výborná reštaurácia.“

„Tak to teda je.“ Povedal a milo sa na ňu usmial. „Povedzme o ôsmej večer?“

„Platí, tak teda o ôsmej.“

Rozlúčili sa, on išiel nakúpiť do jej obchodu a ona domov k deťom. Cestou domov rozmýšľala, čo na to povie Simona, keď si z nej spraví opatrovateľku na piatkový večer. Ale veď nebude dlho, hovorila si sama pre seba. So Simonou a deťmi môžu ísť niekde v sobotu.

Večer, keď už išli deti spať, zavolala Petrovi. Musela vedieť čo sa deje, a verila že z neho niečo dostane, keď mu povie čo vie od Simony.

„Ahoj, môžeš hovoriť?“ opýtala sa ho hneď, ako dvihol telefón.

„Áno, samozrejme.“

„A si tam sám?“

„Áno, čo sú toto za otázky?“

„Len si overujem či pri tebe zase nestojí Katarína, ako minule.“

„Nie, nie je tu.“

„Dobre, tak poď teda na skype, rada by som ťa videla.“

„Neviem, či je to dobrý nápad.“

Určite lepší ako sadnúť na lietadlo a prísť tam osobne. 

„Chcem ťa vidieť.“

Chvíľu to trvalo, ale nakoniec sa pripojil na skype. Keď ho uvidela, nemohla uveriť vlastným očiam. Po jeho mužnej kráse nebolo ani stopy. Bol bledý, tmavé kruhy pod očami boli neprehliadnuteľné. Navyše jej pripadal aj cez obrazovku nejaký zanedbaný. Vlasy mal len tak zahladené dozadu, odprisahala by že sú úplne mastné, strnisko malo viac ako týždeň. Takto predsa určite nechodí do práce. On, prvý človek ktorý reprezentuje firmu. Nemohla uveriť, ako sa zmenil.

„Čo sa stalo?“ pýtala sa tónom, ktorý nezniesol odmietnutie. Bola na neho nahnevaná, ale keď ho takéhoto videla, začala ho skôr ľutovať.

„Nič sa nestalo.“ Povedal jej a pozeral tupo pred seba. Vôbec ho nespoznávala. Toto predsa nemohol byť jej Peter. Stále v dobrej nálade, upravený. Táto verzia vyzerala ako nepodarené dvojča jej Petra.

„Neklam mi. Viem všetko. Simona ťa sledovala a videla ako si sa stretol s Paľom a potom za vami prišla Katarína. A bozkávala sa s Paľom, nie s tebou. Tak o čo tu ide? Prečo si mi hovoril, že s ňou čakáš dieťa?“

„Musel som.“ Povedal potichu.

„Čo? Klamať mi?“

„Áno.“ Vyzeral úplne rozrušený. Keď sa trochu pozbieral, pokračoval. „Paľo prišiel na machinácie na účtoch. A vydieral ma. Tak som mal zobrať na seba aféru s Katarínou. Kvôli Simone, lebo začínala niečo tušiť. A že to účtovníctvo nechá tak.“

„Ale čo ty máš s machináciami na účtoch? Veď si najpoctivejší človek akého poznám.“

„Bol som,“ povedal trpko. „Mali sme sa dobre, ale stále sme chceli viac. Tak som začal postupne trochu ulievať na osobitný účet. Nezdanený. Aby sme mali na všetko, čo sme chceli.“

„Ale prečo si mi o tom nepovedal? Verila som, že firme sa darí tak dobre.“ Povedala a zadržiavala slzy. Nechcela si pripustiť, že by za to, v akom stave je jej muž, mohla niesť zodpovednosť.

„Lebo som ťa nechcel sklamať. Chcel som aby si mala za muža úspešného človeka. Nie človeka, ktorý podvádza. A Paľo to zistil. Navyše sa zaplietol s Katarínou. Tak sme sa dohodli, že on to nepovie a ja zoberiem neveru na seba.“

Všetci z firmy by videli, že Katarína čaká dieťa a pýtali by sa, s kým ho má. A ona by si to určite nenechala pre seba. Ale takto hlúpo zatĺkať. Veď to je najhoršie, keď si mala myslieť, že čaká dieťa dieťa s inou, je to koniec ich vzťahu.

„Ale ako si to mohol, nevedel si že ma to zraní?“

„Vedel, ale radšej som chcel, aby si verila že som neverný ako neúspešný.“

„Aký neúspešný? Veď sa pozri, akú veľkú firmu si vybudoval. Takto nevyzerá neúspešný človek. A z ničoho, sám. Bez cudzej pomoci.“

„Mal som ju predať, kým bol čas.“ Vyzeral naozaj zúbožene.

„Tak mu ju predaj teraz. Keď si myslí, že všetko zvládne, tak ho v tom nechaj. Nech ukáže, či vie aj niečo iné ako len vydierať a podvádzať. Veď je to tvoj najlepší kamarát. Ako sa mohol tak zachovať?“

„Bol to môj najlepší kamarát. Peniaze mu stúpli do hlavy. Teraz ma len mrzí, že som ho vôbec zobral do firmy. Keby tu nebol, o ničom by nevedel, a bolo by všetko v poriadku.“

„Tak by na to prišiel niekto iný.“ Chvíľu rozmýšľala, a potom mu povedala. „Tak mu firmu predaj  a príď sem za nami. Keď sa skončí školský rok, tak sa rozhodneme, čo ďalej.“

„Ty by si ma vzala späť?“ opýtal sa a oči sa mu rozžiarili ako malému dieťaťu, keď vidí prvý krát stromček.

„Možno. Čo si mal s tou Katarínou?“ opýtala sa ho dôrazne. „A chcem počuť pravdu. Celú pravdu. Neskúšaj mi už viac klamať. Keby si mi bol povedal o svojich problémoch skôr, mohli sme si ušetriť kopu ďalších starostí.“

„Viem, mal som ti viac veriť. Ale myslel som, že keď ti poviem, ako na tom sme naozaj tak ma už nebudeš chcieť.“

„Hlupáčik, veď som si ťa brala z lásky, chcela som len teba, čo si to nevidel? Obdivovala som ťa za to aký si, nie za to koľko zarábaš.“

„Ja viem, asi som na to zabudol.“ Chvíľu sa na ňu len pozeral a nič nehovoril. Výraz v očiach mu zmäkol. „Ľúbim ťa, len teba. Vždy som ťa ľúbil. Mal som ti viac veriť. A s Katarínou som nič nemal, okrem toho že ma pobozkala na tom večierku. Asi to skúšala rozohrať na viac strán. Paľo sa zjavne chytil.“

„Zjavne. Ľutujem Simonku, má sem priletieť v stredu. Je tehotná. Neviem čo bude robiť.“

„Som zvedavý, čo vymyslí Paľo.“

„To aj ja, nech si zje, čo si navaril. Ale chcem pomôcť jej.“

„Dobre, takže mu predávam firmu?“

„Myslíš, že to zvládneš?“

„Bude to ťažké, lebo mi veľmi prirástla k srdcu, ale nevidím iné východisko.“

„Skús sa poradiť s právnikom. Čo ti povie on.“ Skúšala Lucia. Vedela si predstaviť, že ona bez firmy prežije. Hlavne teraz, keď má svoju vlastnú, aj peniaze by zvládli. Uskromnili by sa. Ale čo bude robiť Peter? Keď predá firmu, bude mať síce peniaze, ale čomu sa bude venovať?

„Opýtaj sa ho, či nie je nejaká legálna cesta ako vyhodiť Paľa z firmy. Hneď potom musíš dať do poriadku účty. Všetky. Aby bola firma v úplne čistá. Jasné?“

„Jasné. Hneď sa mi bude ľahšie pracovať, keď viem, že mám tvoju podporu.“

„Bola by som rada, keby sa firma dala zachrániť. Ale keď nie, nájdeš si niečo iné. Viem, že nie si typ čo bude doma polihovať a čakať, kedy prídem z práce.“

„Veď práve, že nie. Som rád že to vieš. Škoda, že ťa nemôžem poriadne vystískať. Tak by som chcel aby si tu bola. Práve teraz. A ďakujem za podporu. Mohla si sa mi otočiť chrbtom.“

„Veď vieš, že by som to nespravila. Verím že sa nám to podarí všetko napraviť. Kto by bol povedal čo sa môže stať za pár mesiacov, čo?“

„Práve, keby mi to niekto bol povedal, čo všetko príde, určite mu neuverím.“

„To ani ja nie.“ Usmiala sa na neho. „Chýbaš mi, držím Ti palce, aby si to vybavil k svojej spokojnosti.“

„K našej. Chcem aby si bola s výsledkom spokojná aj ty. Inak to pre mňa nemá cenu.“

„Ľúbim ťa Peter.“ Povedala mu na koniec, lebo mu to chcela povedať. Chcela, aby to cítil, až sa jej do očí tisli slzy. Jej muž, jej všetko. Verila, že sa mu to podarí urovnať s čo najmenšími škodami. Možno by ani ten predaj nebol také zlé riešenie. Asi sa len silou mocou držali niečoho, čo poznajú, a nechceli sa toho vzdať, lebo nevedeli čo je pred nimi. A firmy sa držali ako akej takej istoty do budúcnosti, pre nich aj pre deti.

„Ja ťa ľúbim viac. Si moje všetko.“ Povedal, usmial sa na ňu ako to vie len on. A skončil hovor. Aby mu nemohla hovoriť, že ona jeho ľúbi viac. Takto by sa prekárali dlho.

* * *

Cestou na letisko rozmýšľala čo povie Simone. Pomohla jej, aby z Petra dostala pravdu. Lenže pravda bola lepšia pre ňu ako pre Simonu. Ako ju utešiť? Navyše je tehotná, precitlivená. Musí veľmi opatrne voliť slová. Možno ju zoberie do obchodu, niečo trochu na odreagovanie. Bude jej tam môcť pomáhať alebo môže chodiť na pláž. Síce už asi len na prechádzky, lebo medzičasom sa dosť ochladilo. Je už skoro koniec októbra, tak sa nie je veľmi čo čudovať.

Možno by ju mohla zoznámiť s Natom, ten by jej mohol dať nejaké hodiny. Aby trochu vypustila paru, upokojila sa a prišla na iné myšlienky. Aj keď by sa asi mala skôr zamyslieť, či je ochotná ostať s chlapom, ktorý ju podvádza. A zjavne im to veľmi nefunguje. Len nechápala, čo sa s nimi stalo. Veď stále vyzerali byť spolu takí šťastní.

Zaparkovala auto na parkovisku a vošla do letiskovej haly pre prílety. Prišla práve včas, lebo za chvíľu začali vychádzať prví cestujúci zo Simoninho letu. Len jej nikde nebolo. Čakala tam, prechádzala sa, ale stále nič. Už sa zľakla či sa jej cestou niečo nestalo. Možno odpadla, alebo jej len prišlo zle a niekde ju ošetrujú. Vytiahla mobil a išla jej volať. V tom ju niekto poklepal po pleci. Otočila sa.

„Simona, ja ťa prizabijem. Kde si toľko? Už som ťa videla, ako ťa niekde ošetrujú lebo ti prišlo zle.“

„Ale čo sa plašíš, moja? Bola som len na WC. A s tými kuframi to nie je žiadna sranda.“

„To je mi jasné, daj mi jeden, pomôžem ti.“ Povedala Lucia a zobrala jej jeden z kufrov. Typická Simona, zobrala si dva veľké kufre a teraz je problém s nimi manipulovať. A, samozrejme, ešte kabelka.

„Som veľmi rada, že si konečne tu. Uvidíš, bude sa ti tu páčiť.“

„Tak tomu verím. Už teraz sa mi tu páči, a to som videla len letisko.“ Obe sa rozosmiali. Simona Lucii veľmi chýbala. Bola ako taká sopka dobrej nálady a pozitívnej energie. A to sa ani teraz nezmenilo. Našťastie. Iná by na jej mieste už ronila slzy do vankúša a rozmýšľala nad zmyslom života, ale Simona nie. Prišla radšej na výlet. Určite lepšie ako plakať do vankúša. Isto sa aj ona musela premôcť, ale bude to stáť za to. Tým si bola Lucia istá.

Lucia naložila kufre do auta. Kým prídu deti zo školy, majú ešte pár hodín. Tak ju zoberie do nákupného centra. Ukáže jej svoj obchod a zároveň môžu ísť na obed. Aby trochu nasala atmosféru. Nevyzerala veľmi unavená.

„Si veľmi unavená? Lebo keď áno, zoberiem ťa rovno domov.“

„Ale čo si, nie som. Je to v pohode. Môžeme sa ešte niekde zastaviť. To si mala na mysli, že?“

„Áno, chcem ti ukázať môj obchod a dáme si aj obed, hm?“

„To znie ako výborný plán.“

„Som rada, že sa Ti páči.“

* * *

Zaviezla Simonu do svojho obchodu. Simona všetko obdivovala a chválila, čo Luciu veľmi tešilo. Bola rada, že sa jej snaha a predstava, ako má obchod vyzerať, kamarátke páčila. Zbežne prebehli aj nákupné centrum, Lucia jej len rýchlo ukázala kde sú jej najobľúbenejšie obchody, a kde ešte určite prídu. Konečne sa usadili v jednej z reštaurácií v nákupnom centre a objednali si.

„Tak, ako sa cítiš? Máš nejaké novinky?“

„Nie, o Petrovi neviem nič ďalšie. Po tej poslednej sledovačke som to nechala tak. Peťo u nás nebol a Paľo bol tiež málo čo doma. Preto som mu ani nehovorila, kde idem. Som zvedavá, kedy si to všimne. A či vôbec?“

„Určite si to všimne, a bude ťa hľadať. Veď mu na tebe záleží.“

„Myslíš? Mne sa zdá, že mu už dávno prestalo záležať.“

„Ako to myslíš? Veď ste stále vyzerali takí šťastní a zaľúbení. Kým my sme riešili problémy s firmou alebo deťmi a hádali sa, vy ste chodili stále ruka v ruke takí vysmiati.“

„To bola len pretvárka. Nebola som nešťastná, ale ani šťastná. Neviem, niečo sa pokazilo. Možno sme mali až príliš bezstarostný život. Vás malo čo spojiť, keď ste riešili problémy. Lebo ste to robili spolu. My sme žiadne starosti ani problémy nemali a takto to dopadlo. Žili sme vedľa seba ale nie spolu. Chápeš, ako to myslím?“

„Jasné, že chápem. Len by som si to nikdy nebola pomyslela. Vyzerali ste takí čerstvo zamilovaní, až som ti to miestami závidela. Peter už nemal toľko času len na mňa. Riešil firmu, pomáhal s deťmi. Tiež som rozmýšľala, či to bolo dobré rozhodnutie prísť sem. Sama, len s deťmi. A jeho nechať samého doma, kvôli firme. A ako to dopadlo?“

„To predsa nie je tvoja chyba. Firma by mala problémy, či by si tam bola alebo nie. Tu si aspoň mimo všetkého diania, a hlavne deti. Nemusia si to prežívať. Všetky problémy. Práve, že mi to príde, ako by si to nejako tušila že sa máš stiahnuť inde.“

„No, zasmeješ sa, ale vôbec nie. Už som mala dosť toho odkladania svojich snov na neskôr. Zdalo sa mi, že Petrovi sa všetky plnia, že dosahuje jeden úspech za druhým. Naproti tomu som ja mala prácu, ale nie až takú úspešnú, a domácnosť a deti. Stále dookola to isté. Takže som si povedala, že je konečne dobrý čas na splnenie môjho sna. A že to niečo dá aj deťom. Samostatnosť, angličtinu a zmenu prostredia.“

„No vidíš, nemáš si čo vyčítať. Tak to proste malo byť. A asi aj s nami, s Paľom. Mali sme super vzťah, a sami sme si to pokazili. Možno sme mali mať oveľa skôr deti. Bolo by nás to možno stmelilo tak, ako vás. Príliš dlho som ho nechala žiť si len tak pre seba, a pre mňa. Aj mne to tak vyhovovalo, nechcela som sa o neho s nikým deliť. A teraz má tehotnú milenku. Aj mňa. Neviem, ako to plánuje do budúcnosti, ale som rada, že budem mať aspoň jeho dieťa. Nech už sa stane čokoľvek.“

„Neverím vlastným ušiam. Vôbec ti to nevadí?“

„Jasné, že vadí, ale viem, že si za to môžem sčasti aj sama. Mohla som mať také deti ako ty, veľké. Namiesto toho sa budem trápiť s malým bábätkom sama. A Paľo bude s milenkou. To je výhra, nie?“

„No vabank, doslova.“ Nevedela, čo jej na to má povedať, ako ju utešiť. Bolo jej ľúto, že to tak dopadlo. Ale čo mohla robiť? „Keď budeš hocičo potrebovať, daj mi vedieť.“

„Aj tak nejako stále verím, že sa Paľo nakoniec vráti ku mne.“ Povedala nakoniec Simona. „Možno preto to tak dobre znášam. Beriem to tak, že si proste doprial rozptýlenie.“

„Neverím. Ty by si ho vzala naspäť, po tom všetkom? Nielenže milenka, ale ešte tehotná. Veď to je ďalší záväzok.“

„To veľmi dobre viem, ale zatiaľ to neviem stráviť. Uvidíme, ako sa to celé vyvinie. Veď vieš, ako sa hovorí, kaša sa nikdy neje taká horúca ako sa navarí. Určite sa to nejako utrasie a dohodnúť sa na nejakom rozumnom riešení snáď nebude problém.“

„Verím, že sa to nejako vyrieši, a budeš nakoniec spokojná a šťastná. Možno si dokonca nájdeš niekoho nového, hm?“

„Možno, zatiaľ nad tým neuvažujem. Uvidíme, čo mi život prinesie. Ale mám v tebe vzor. Plánujem sa jednoducho nepoložiť. Beriem to tak, že som tu proste na dovolenke. A bodka.“

„Navyše, musíš myslieť na svoje bábätko. Teraz potrebuje šťastnú a spokojnú matku, potom bude aj ono také isté, šťastné a spokojné.“

„Viem, len to sa ľahšie povie ako spraví.“ Povedala Simona a hodila na ňu mierne ustaraný pohľad.

„Počkáme a uvidíme.“ Snažila sa jej povedať povzbudzujúco Lucia. „Nič sa neboj, ty si od prírody optimistka. Určite to zvládneš. A ešte som tu ja, pomôžem ti ako budem vedieť. Môžeš ostať, dokedy len budeš chcieť.“

„Ďakujem, ty si super. Mám ťa veľmi rada.“

„Ja teba tiež moja.“ Pridala sa Lucia. „Pomaly by sme asi mali ísť, aby sme stihli ísť do školy po deti. Alebo ťa odveziem domov a skočím po nich sama?“

„Čo si, jasné že pôjdem s tebou. Chcem ich vidieť čím skôr, ani neviem či ich spoznám. Iste už zase vyrástli.“

„To áno, ale nie zas o toľko. Nič sa neboj.“ Utešovala ju Lucia. Cudzie deti rastú vždy rýchlejšie ako vlastné, ale aj jej sa zdalo že odkedy sú tu, tak sa trochu zmenili. Aj vyrástli, ale aj akoby dospeli, ale nič strašné to nebolo. Našťastie. Stále to boli jej malí nezbedníci. Aj keď si už vedeli spraviť sendviče sami.

* * *

Auto zastavilo na parkovisku pred školou, obe z neho vystúpili.

„Aha, takže tu chodia tvoje deti do školy. Vyzerá ako z filmov, typicky americké.“ Zhodnotila to hneď Simona.

„Presne tak, aspoň vidíš že filmy neklamú. Teda nie vo všetkom,“ dodala Lucia.

„Teta Simi,“ začuli obe Emkin hlas. Otočili sa smerom k vchodu do školy a videli, ako k nim beží Emka. „To som rada, že si nás prišla navštíviť.“ Hovorila Emka a silno Simonu stískala. Ani nevedela odkiaľ a už bola pri nich.

Očká jej žiarili šťastím a vzrušením. „Mami, prečo si nám nič nepovedala?“ pozrela sa s vážnou tvárou na mamu Emka.

„Lebo som si nemohla nechať ujsť ten výraz na tvojej tváričke a tú radosť, keď si tetu zbadala.“ Pohotovo jej odpovedala Lucia. Nechcela deti klamať, ale nemuseli vedieť úplne všetko. Bolo lepšie, keď mali príjemné prekvapenie ako keby im o tom povedala, a potom by sa plány zmenili. Nechcela, aby boli sklamané.

Emka rýchlo zabudla, že o prekvapení nevedela. „Kedy si prišla? Ako dlho tu zostaneš? Budeš bývať u nás?“ zahŕňala Simonu Ema otázkami jedna radosť. Horšie bolo, že na niektoré nevedela odpovedať ani Simona.

„Jasné, že bude bývať u nás. A môže ostať, koľko len bude chcieť. Veď je to moja najlepšia kamarátka, na celom svete.“ Povedala Lucia a objala Simonu okolo pliec.

Nakoniec vyšiel zo školy aj Peťo, dnes mu to akosi trvalo. Ale keď zbadal Simonu, rozbehol sa k nim ako vietor, podobne ako Emka.

„Teta Simi, konečne si tu. Už tu bol aj ocko, ale inak nikto. Je dobré vidieť tu niekoho z domu.“ Lucii sa až zaleskli slzy v očiach. Jej malý chlapec a už taký rozumný, navyše si uvedomoval, že jeho domov je inde. Múdry chlapec, ako jeho otec, prebleslo jej hlavou.

„To som rada, že som vás mojou návštevou takto potešila. A niečo som vám priniesla.“ Povedala Simona tajomne.

„Čo, čo?“ prekrikovali sa obaja.

„To je prekvapenie, uvidíte to až doma.“ Naťahovala ich Simona.

„Super, tak už poďme domov“ povedal Peter netrpezlivo.

* * *

Doma im Simona rozdala darčeky: slovenské sladkosti – Horalka, Mäta, čokoláda študentská pečať a ďalšie a Lego Friends pre Emku a Lego City pre Petra. Obaja boli z darčekov nadšení a utekali s nimi hore.

„Najprv úlohy,“ zakričala za nimi ešte Lucia, ale asi zbytočne. Teraz, keď majú niečo nové, nepustia to z ruky ani náhodou. „Ďakujem, že si im toho toľko doniesla, ale hlavne, že si tu. Už mi tu chýbala blízka duša.“

„Ja ďakujem tebe, že som mohla prísť, a že tu môžem s vami bývať. Ani nevieš, ako mi pomohlo, že som mohla vypadnúť. A už som sa ťa nevedela dočkať.“ Objali sa obe. Sadli si spolu na gauč.

„Máte to tu naozaj krásne.“ Povedala Simona Lucii.

„Ďakujem pekne. Čo si dáme na večeru? Čína môže byť?“ pýtala sa Lucia.

„Jasné, som v Amerike a dám si čínu.“ Podpichovala Simona.

„Dobre, tak na čo by si mala chuť?“

„Na poriadny hamburger!“ povedala nakoniec Simona.

Lucia sa rozosmiala, pridala sa aj Simona. „Mohlo ma to hneď napadnúť, že budeš chcieť nejakú miestnu špecialitu.“ Hovorila Lucia a tvárila sa vážne. „Našťastie som sa tu už zorientovala a poznám výbornú donášku na hamburgery.“

„Tak sem s nimi, lebo už začínam byť poriadne hladná.“

Lucia objednala donášku a za chvíľu si už všetci spoločne pochutnávali na donesenom jedle. Všetci sa oblizovali, čo im sily stačili. Lucii sa zdalo, že dnes sú ešte lepšie ako inokedy. Po večeri Lucia ukázala Simone izbu a nechala ju sa vybaliť a okúpať. Musela byť už z tej cesty a zmeny prostredia riadne unavená. Lebo o chvíľu z jej izby počula už len chrápanie. Zaslúži si oddych, dosť toho preskákala a veľa síl bude ešte potrebovať. Pomyslela si Lucia.