NAČÍTAVAM

Type to search

BLOG MAGAZÍN

Román na pokračovanie – Návrat domov, 3. časť

REDAKCIA
Share
vecera

Prinášame vám tretie pokračovanie romantického románu od Jany Bilej. V minulej časti ste sa dozvedeli, ako sa Lucia zoznámila s mladým zákazníkom, ktorý si na pohovor požičal z ich obchodu sako, a potom celý deň netrpezlivo čakala, či sa zákazník vráti. Zákazník sa objavil, keď už nebola v obchode, ale nakoniec sa náhodne stretli v Lucerne. Pretancovali spolu večer a on si od nej vypýtal číslo…

Hoci si Peter vypýtal číslo, celý deň sa vôbec neozval. Až to Lucii začínalo byť čudné a trochu sa aj hnevala. Na čo ho potom chcel?

Šéfka sa pol dňa rozplývala nad tým, aký bol galantný a že doniesol dve kytice, ale keď tu Lucia nebola, tak si zobrala aj jej kyticu. Mohla predsa ostať v obchode, nie? Nedalo jej to, ale rozhodla sa, že to nebude riešiť. Na čo aj? Už sa stalo!

Zdalo sa jej, že deň sa neskutočne vlečie, a trvá skoro ako celý týždeň. Potajomky cez prestávky kontrolovala mobil, či sa neozval, ale nič nenašla. Zízala len na prázdnu obrazovku.

PODPORTE združenie Akčné ženy a podnikanie žien na Slovensku



Konečne. Do konca otváracích hodín chýbalo už len pätnásť minút. Keď to zvládne, môže ísť na internát a hodiť sa do sprchy a potom rovno do postele. Cítila, že málo spala a doliehala na ňu únava z predchádzajúceho večera. Ešte že otvárali na desiatu, inak by to ani nestihla.

„Prepáčte že vyrušujem.“ Ozval sa hlas. Znel jej trochu povedome, ale nevedela ho zaradiť. Keď zdvihla oči od uzávierky na kase bol to Peter.

„Niečo nie je v poriadku s tou košeľou?“ zľakla sa hneď vedúca.

„Všetko je v najlepšom poriadku.“ Povedal jej.

Vedúca, celá spokojná že sa nič nedeje sa venovala ďalej uzávierke. Lucia odišla od pokladne a išla viac do stredu predajne, kde si Peter niečo pozeral.

„Chcel by som ťa pozvať na večeru.“ Vysypal na ňu hneď dôvod svojej návštevy.

„To je milé, ale som dosť unavená.“ Povedala mu Lucia, lebo celé poobedie sa jej zívalo. Už sa nevedela dočkať ako skočí do postele.

„To aj ja, ale včera sme sa nemohli pre ten hluk ani porozprávať. Rád by som to dnes napravil.“

Bolo to také milé a pozorné gesto, že ju to celkom dojalo a prestala sa hnevať, že sa neozval celý deň.

„Tak dobre.“ Súhlasila.

„Som rád, že si prijala pozvanie na večeru.“ Povedal Peter keď vyšla z obchodu. Jeho modré oči sa šibalsky usmievali.

„A mala som na výber?“ oponovala.

„Človek má vždy na výber.“

Chvíľu bola ticho, rozmýšľala. „Myslím si, že máš pravdu. Včera sme mali z teba riadne stresy. Už som si začínala myslieť že si necháš ten oblek a vôbec neprídeš.“

„To by som nikdy neurobil. Veď si mi veľmi pomohla, aj tvoja vedúca.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Včerajšok bol najdôležitejší deň v mojom živote. Teda doteraz.“ Na chvíľu sa odmlčal a keď zdvihol oči, pozeral priamo na ňu. „ Tú prácu som dostal, dnes mi volali.“

„Ale veď to je úžasné. Prečo si nič nepovedal už v obchode?“

„Nechcel som to rozmazávať pred tvojou vedúcou. Chcel som sa o tú správu podeliť s tebou.“

„A čo keby som nesúhlasila s večerou?“

„Tak by som zavolal kamarátovi a išiel by som oslavovať s ním.“

„Aha, takže vždy máš pripravený aj plán B?“

„Skoro vždy.“

„Takže posadnutý kontrolou.“

„Len tak trochu.“ Priznal nakoniec. „Myslím že sú aj horšie veci.“

Súhlasne prikývla. Chvíľu mlčky kráčali ulicami. Večer bol teplý a celkom príjemný. Po horúčave ktorá vládla cez deň už nebolo ani stopy. Vo vzduchu bolo cítiť leto a všetky jeho vône. Ľudia na letných terasách sa bavili a ako popri nich prechádzali mohli počuť útržky ich rozhovorov. Všade vládla dobrá nálada a pohoda.

Foto: pixabay.com

„Kam vlastne ideme?“ opýtala sa Lucia po chvíli. Bola taká zabraná do rozhovoru, že to ani nepostrehla.

„To je prekvapenie.“ Povedal tajomne. „Neboj sa, už to nie je ďaleko.“

Nakoniec mal pravdu, keď zahli za roh, dostali sa na malé námestie s fontánou v strede. Hneď za fontánou bola reštaurácia. Vonkajšie stoly lemovali vstup po oboch stranách. Stáli na drevenej vyvýšenej terase. Pôsobilo to veľmi príjemne. V centre veľkého mesta by také krásne romantické zákutie veru nečakala.

„Tak ako? Môže byť?“ opýtal sa jej, aj keď jej výraz hovoril asi za všetko. Nevedela sa veľmi pretvarovať. Keď sa jej niečo páčilo, bolo to vidno. A tak isto a naopak. Teraz však bola z toho uveličená.

„Je tu krásne. Naozaj si ma prekvapil.“ Po chvíli dodala. „Tou uličkou som už išla, ale netušila som, čo sa skrýva za rohom. Keby som bola vedela že tu je tak krásne, zahla by som sem už oveľa skôr.“

Na tvári sa mu rozlial široký úsmev. Zjavne mal presne toto v pláne. Prosto jej vyraziť dych. Na toho hundroša z včerajšieho rána by to nikdy nebola povedala. Prešli k stolu vonku na terase. Keď si išla sadnúť prešiel za ňu a odtiahol jej stoličku.

„Ale veď tento stôl je rezervovaný.“ Povedala Petrovi.

„Áno, ja viem. Je rezervovaný pre nás.“

„Určite?“

„Na sto percent.“

„Ako si vedel, že budem súhlasiť? Kamaráta by si asi na večeru nevolal, však?“

„Nevedel som. A robia tu aj dobré drinky. Takže s kamarátom by sme len pili.“

„Naozaj si samé prekvapenie.“ Neodpustila si poznámku Lucia. Neverila že by takýto chlap ešte vôbec mohol existovať. Niekto kto sa snaží urobiť druhému radosť a potešiť ho. Síce mu pomohli, ale už tie kytice boli veľa a nie ešte večera. To už zašiel naozaj ďaleko. Oveľa ďalej ako bolo považované za slušnosť.

* * *

Bolo tam veľmi krásne prostredie aj príjemná obsluha. Terasové stoly mali drevenú dosku z latiek na vrchu a konštrukcia bola z ľahkého kovu. Stoličky boli pohodlné a tiež z ľahkého kovu, s textilnou výplňou, na ktorej sa príjemne sedelo. Opierky na ruky boli z dreva a jemne jej hladili pokožku, keď sa o nich opierala. Sedeli pri stole pre štyroch, tak mala aspoň miesto na kabelku. Objednali si hovädzí steak s dusenou zeleninou a pečenými zemiakmi a fľašu dobrého bieleho vína.

„Ešte by som vás poprosila fľašu neperlivej minerálky.“ Dodala Lucia, lebo smäd bol pre ňu oveľa horší ako hlad.

„Nedáme si radšej celý džbán vody? Aby sme si neobjednávali stále len minerálky?“ zapojil sa Peter.

„Robíme aj džbány s vodou, buď úplne čistú, s mätou a citrónom alebo s pomarančom a zázvorom,“ sypala čašníčka z rukáva.

„Môžeme začať s tou s mätou a citrónom, môže byť?“ povedala Lucia.

„Ja som za“ povedal Peter „ale keď vás môžem poprosiť, mäta tam môže byť, ale z citróna tam viete dať len šťavu?“

„Samozrejme,“ odvetila čašníčka a už jej nebolo.

„Zase si ma prekvapil“ povedala Lucia. „Presne to isté som jej chcela povedať aj ja. Tie rozmočené citróny sú o ničom, a navyše nevieš, či ich vôbec umyli, predtým ako ich tam dali.“

„Presne tak. Preto vždy pýtam aby ich tam nedávali.“

Zasmial sa, aj ona. Oči mu zmäkli a jemné vejáriky okolo nich sa jemne zvlnili. Teraz vyzeral ešte lepšie ako predtým. Sviečka na stole vrhala jemné svetlo na jeho tvár až Lucia videla ako mu žiaria oči. Boli svetlo modré, trochu šibalské, ale hlavne spokojné a vyrovnané. Jej hnedé oči boli iste plné očakávania a prekvapenia.

Pokračovanie nabudúce…

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

You Might also Like

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X