Sandra Soláriková: Výtvarníci sú vlastne všetci upcyklisti, vidia v obyčajných predmetoch niečo neobyčajné

Upcyklácia oblečenia, textilu je kreatívny a udržateľný spôsob, ako dať starému alebo nepotrebnému oblečeniu nový život, často v podobe niečoho originálneho a praktického. Na rozdiel od recyklácie, kde sa materiály rozložia na základné suroviny, upcyklácia zachováva pôvodný materiál a premieňa ho na niečo nové bez veľkej spotreby energie či chemických procesov.

Sandra Soláriková je umelecká a tvorivá duša. Čomu všetkému sa odmalička venovala a ako a prečo vznikla DUCHNA, kde upcykluje nenosené na nové a moderné, potláča, farbí, šije a veľa experimentuje, sa dozviete v našom rozhovore.

Rodinná tvorivosť a inšpirácia 

Poďme sa vrátiť o pár rokov naspäť. Dá sa povedať, že máte vzťah k umeniu od detských čias. Čia je to zásluha?

Áno, vzťah k umeniu mám určite už od detstva. A je to zásluha aj mojich starých rodičov, keďže dedko bol taktiež výtvarník, maliar aj pedagóg. Vždy, keď sme šli s mojím bratom k starkým na prázdniny alebo na návštevu, tak už len to prostredie, že všade boli rozvešané jeho maľby, bolo kreatívne. A tiež sme veľa kreslili, hrali sa také kresliace hry, modelovali. Ale aj s babkou sme napríklad vytvorili kočík pre bábiky. Ona mi dokonca handrové bábiky aj vyrobila. Moja mama nám zas šila oblečenie a tato nám vyrábal kadejaké hračky.

Ale celkovo si myslím, že aj tá doba bola taká tvorivejšia, lebo ľudia asi príliš veľa možností kúpiť si niečo pekné nemali. Tak tvorili. Dnes sa už dá kúpiť všetko.

S dedom sa asi prepojilo aj učiteľstvo, pretože vaše kroky smerovali k pedagogickému smeru, je to tak?

Šla som študovať učiteľstvo, ale neviem, či to bolo podvedome ovplyvnené dedkom, pretože môj prvý zámer bolo ísť študovať psychológiu. Potom som to zmenila. Povedala som si, že to umenie a výtvarná tvorba je jediné, čo viem. A čo ma baví, do toho idem. Na grafiku ma ale nezobrali, tak som šla na to učiteľstvo a ďalšie prijímačky som už ani neskúšala. Bola som na katedre výtvarnej výchovy na UMB v Banskej Bystrici a vyhovovalo mi to tam. Teraz už, žiaľ, katedra neexistuje. Škoda. Bolo to veľmi fajn, tvorivé… Naozaj sa mi dobre študovalo.

Pracovali ste pred materskou ako učiteľka a vedúca výtvarného odboru na Základnej umeleckej škole J. Cikkera v Banskej Bystrici, kde ide ruka v ruke umenie s pedagogikou. Čo vám táto práca prinášala a čo ste najradšej tvorili s malými umelcami?

Práca so žiakmi, s malými výtvarníkmi, mi prinášala určite veľa tvorivosti, pretože som musela stále vymýšľať nové spôsoby, nové techniky, kadečo kombinovať a priniesť v podstate vždy niečo iné, aby to mali žiaci obohatené. Aby som ich zaujala, či už maľovaním portrétu, zátiším alebo vlastne akoukoľvek témou. V podstate som sa naučila veľmi dobre improvizovať, pretože sa mi stalo, že som prišla na hodinu a deti sa už pýtali, čo ideme dnes robiť. Nápadov v hlave bolo vždy veľa, ale náhle som si všetko rozmyslela, a tak prišiel úplne iný nápad a vznikli z neho tie najlepšie diela. To ma na tejto práci naozaj napĺňalo, že inšpirácia prišla z ničoho nič a vtedy sa to najlepšie vydarilo.

Prečítajte si: Výtvarníčka Ľubica Lintnerová: Moje obrazy sú veselé, majú príjemné farby a neiritujú

Grafika a upcyklácia 

Čím je vaša tvorba špecifická, jedinečná? Vymýšľate nové formy grafiky, nezvyčajné techniky? Čo vzniká pod vašimi rukami najčastejšie?

V mojej tvorbe sa najviac venujem grafike, kde hľadám rôzne nové možnosti, ako pracovať s týmto médiom. Napríklad som vynašla takú techniku, ktorú nazývam „platňoryt”. Teda vynašla… Vlastne som začala vyrývať do platne namiesto do klasického lina (linoryt, grafická technika, pozn. red.). Išlo to veľmi, veľmi ťažko, ale ten výsledok je zaujímavý práve v tom, že vlastne tá matrica (teda forma, z ktorej sa odtláča grafika) je platňa. To znamená, že je kruhová a má v strede tú charakteristickú dierku. A ja sa snažím s týmto tvarom pracovať. Niekedy ju ponechávam a nadväzujem tým námetom alebo ju zakamuflujem.