Má len 26 rokov, ale herectvo má v krvi. Túžila by si zahrať osudovú ženu, ktorá obráti všetko naruby, napríklad Lady Macbeth. Poznáme ju z televíznych obrazoviek a seriálu Najhorší týždeň môjho života. Ju však ťahá k divadelným doskám. Pôsobí v divadle Astorka Korzo ´90. Sarah Arató.
- Ktorí slovenskí herci a učitelia ju najviac inšpirovali počas štúdia na vysokej škole?
- Ťahá ju skôr divadlo alebo film?
- Ako sa jej hrala postava bláznivo zamilovanej Silvie?
- Ako počas pandémie trénuje svoj hlas?
Sarah, ako ste sa dostali k herectvu? Bol to detský nesplnený sen alebo to prišlo časom samo?
K herectvu som sa dostala celkom prirodzene. Ako dieťa som navštevovala veľa umeleckých krúžkov – tanec, spev, flautu, ale aj literárno-divadelný krúžok v Stupave, kde som vtedy bývala. Mali sme veľké šťastie, pretože na nácvik aj predstavenia sme si prepožičiavali Kultúrny dom, ktorý mal ozajstné javisko. Tam som si po prvý raz uvedomila, čo to je stáť na „doskách“. Bol to veľmi silný pocit. To ma neskôr priviedlo k tomu, ísť študovať na konzervatórium v Bratislave a odtiaľ na VŠMU, ktoré som ukončila minulý rok.
Zároveň je moja cesta k herectvu trochu osudová. Moja stará mama Lýdia túžila byť herečkou, hrala aj v ochotníckom divadle v Spišskej Novej Vsi a dostala ponuku ísť hrať do Bratislavy, ale vybrala si rodinný život. Aj vďaka tomu rozhodnutiu som na svete, pretože sa jej neskôr narodili dvojčatá, obaja chlapci. Jeden z nich je môj otec. Dnes obe cítime, že sa kruh uzatvára a to, čo vtedy „nestihla“ ona, dokončím ja.
Čo bolo pre vás na štúdiu najťažšie a čo vás najviac bavilo?
Asi najťažšia bola pre mňa dochvíľnosť (smiech). Dlho som bojovala so svojou pohodlnosťou, ešte päť minút v posteli, ešte hlt kávy… Našťastie som sa už polepšila, ale musím sa priznať, že je za tým kus vnútornej práce a aj dnes musím nad sebou občas stáť s pomyselným bičom a veľkými hodinkami.
O vyučovacích predmetoch, ktorým som sa venovala počas štúdia, sa dá povedať, že ma každý rok bavilo niečo iné. Okrem herectva, ktoré som mala asi najradšej, mi prišli zaujímavé napríklad hodiny „hlasu“, teda hlasovej prípravy. Čoraz viac si uvedomujem, že práve hlas je pre herca najväčšou oporou. Ak nás sklame hlas, sme nahratí, preto si pred každým predstavením robím hlasové a rečové cvičenia, je to aj môj spôsob meditácie.
Zároveň mi príde zaujímavé, že možno práve hlas, je to, čo človeka najviac špecifikuje a identifikuje – počas štúdia sme hrali takú hru, ktorú si môžete skúsiť aj vy niekde na ulici alebo vo verenej doprave, zatvorte oči a započúvajte sa do hlasov ľudí naokolo, skúste si predstaviť ako vyzerajú. Možno budete pri „skúške správnosti“ prekvapení, ako sa zhodujú vaše predstavy s realitou.
Herectvo je všestranný odbor, človek musí mať dobrú pamäť, byť pohybovo nadaný, vedieť tancovať. Pravdepodobne bez hudobného sluchu nemáte šancu.
Ak sa viete hýbať, cítite rytmus a viete ešte k tomu aj spievať, máte ako herec výhodu. No je prirodzené, že s najväčšou pravdepodobnosťou disponujete možno iba jedným z týchto talentov – môžete byť pútavý rozprávač, či skvelo tancovať, no keď príde na spev, držíte sa radšej v úzadí. To z vás nerobí podradnejšieho herca, ani horšieho študenta. Vysoká škola je tu pre vás, na to aby vo vás podporila a vyšperkovala váš najsilnejší talent, a zároveň podvihla tie skryté.
Človek má o sebe často mylné predstavy, a to, čo sa mu zdalo na začiatku nemožné, je vďaka dobrej vôli a silnému predsavzatiu otázkou času a úsilia. Je pravdou, že pri prijímacích pohovoroch na VŠMU sa skúmajú všetky spomenuté danosti, no podľa mňa zaváži najmä prirodzenosť prejavu a schopnosť adaptácie na nečakanú situáciu.
Často sa stáva, že v prvom kole od vás komisia žiada napríklad vtip. Myslím si, že tak skúmajú prirodzený prednes a zároveň chcú uvoľniť napätie. Počas mojich pohovorov, keď požiadali chlapca predo mnou, aby povedal vtip, zatmelo sa mi pred očami a namiesto sľúbenej „uvoľnenej atmosféry“ sa mi stiahol žalúdok a v duchu si hovorím, „Tak super, vyhodia ma, lebo neviem hovoriť vtipy.“ Tak som tam len stála a tŕpla. Nakoniec som mala šťastie a porotu viac zaujímala moja esej ako vtip. Ale keby tomu tak nebolo… Ktovie…(úsmev).
Musí byť podľa vás herec extrovert? Alebo sú aj herci introverti?
Milan Kundera v knihe Nesnesitelná lehkost bytí opisuje herca ako človeka, ktorý skôr ako sa stane hercom, dobrovoľne súhlasí s tým, že sa bude dokonca života „vystavovať anonymnému publiku“. Bez toho základného súhlasu, ktorý podľa neho nemá čo robiť s talentom, sa nemôže stať hercom. Myslím si, že ten „dobrovoľný súhlas“ za nás dáva práve ten extrovert v nás.
Na druhej strane sa musím priznať, že som trémistka a keď vidím plné hľadisko, zakaždým sa mi trochu roztrasú kolená. Ale vo chvíli keď vystúpim na javisko, mám pocit akoby som vystúpila zo seba. Všetko sa mení, strach je preč a ja už iba hrám. Občas si myslím, že keby som sa v poslednej chvíli otočila, stihla by som ešte zazrieť seba v zákulí. Chcem tým povedať, že pri divadle je v konečnom dôsledku jedno, či ste extrovert alebo introvert, pretože nepredvádzate seba, ale postavu, ktorú hráte. To nie ste vy a váš život, na koho sa pozerajú – to je Anna Karenina.
Hlas je pre herca najväčšou oporou.
Kto je pre vás vzor, resp. ku komu vzhliadate na profesijnej úrovni?
Myslím, si že je ťažké určiť si iba jeden vzor, pretože počas života sa stretnete s mnohými ľuďmi, ktorí vás ovplyvnia.
Počas môjho štúdia mi skrížilo cestu niekoľko skvelých pedagógov, ktorí sa stali mojimi vzormi na určité obdobie. Najväčšiu stopu vo mne zanechali moji pedagógovia herectva Emília Vašáryová a Marek Majeský. Často myslím najmä na profesorku Vášáryovú a som jej nesmierne vďačná, že mi ukázala moje herecké kvality a nechala rozkvitnúť vo mne to, čo bolo aj predo mnou skryté.
Mojím najväčším vzorom je však moja rodina. Moja mama, obe moje staré mamy, môj otec. V mnohých ohľadoch je mojím vzorom aj moja mladšia sestra. Je to silná a odvážna baba s úžasnou noblesou, ktorú jej občas závidím (úsmev).
Ľudia vás aktuálne vnímajú zo seriálu Najhorší týždeň môjho života, kde hráte bláznivo zamilovanú ženu, ktorá sa doslova lepí na ženícha. Scény boli mnohokrát priveľmi nadnesené, až nereálne. Ako sa vám hrala táto postava?
Presne, scény sú nadnesené až nereálne, a práve také sa hrajú s najväčšou ľahkosťou. Myslím si, že ľahkosť je práve to, čo robí komédiu dobrou komédiou a tomu umeniu sa ešte učím. Hrať, akoby sa nič nedialo (úsmev).
Keď som prvý raz čítala scenár, pristihla som sa, ako sa na niektorých miestach z chuti nahlas smejem a to bolo pre mňa dobrým znamením. „Bláznivo zamilovanú Silviu“ som si obľúbila od začiatku a keď sa k tomu pridal dobrý kolektív, bola radosť pracovať na tomto seriáli. Na pľaci sme zažívali veľa srandy a verím, že sa to pretavilo aj na televízne obrazovky.
Ak by ste si mohli vybrať, postavu a miesto (film, seriál, divadlo), ktorú by ste mohli zahrať, čo by to bolo?
Túžila by som si zahrať osudovú ženu, takú, ktorá obráti všetko naruby, napríklad Lady Macbeth.
Na konte máte účinkovanie v troch filmoch a niekoľkých seriáloch. Stojíte na divadelných doskách divadla Astorka aj SND. Čo je vám osobne bližšie? Divadlo alebo film?
Asi divadlo. Aj preto, že s ním mám omnoho viac skúseností ako s filmom, no najmä preto, lebo je to živý organizmus. Každé predstavenie nesie so sebou vôňu niečo nepoznaného, neočakávaného. Je tu a teraz. Mám rada ten adrenalín.
V Astorke účinkujete v divadelnej hre Letmý sneh. Na derniére sa v decembri 2020 zúčastnila aj prezidentka Zuzana Čaputová. Aké to bolo hrať s vedomím, že sa na vás pozerá práve ona? Nemali ste stres?:)
Stres, teda skôr trému, mám vždy. A čím som staršia, tým je to horšie (smiech). A ak náhodou nemám trému, začnem byť nervózna, mám pocit, že niečo nie je správne. Tréma k živému vystúpeniu jednoducho patrí, ale je dôležité sa s ňou naučiť správne pracovať. Nechať ju bublať pod povrchom, ale zabrániť, aby vás ovládla.
Keď vidím plné hľadisko, zakaždým sa mi trochu roztrasú kolená.
Návštevou pani prezidentky v divadle som sa cítila poctená. Teší ma, ak autority prejavujú úprimný záujem o kultúru. O to viac, keď som mala možnosť sa s pani prezidentkou po predstavení krátko stretnúť a presvedčiť sa, aká je prirodzená, rozvážna, elegantná a inteligentná žena.
Školu ste skončili práve v čase pandémie, ktorá hercom veľmi nepraje. Zasiahlo to aj vás osobne?
Ako herečka pociťujem pandémiu od začiatku. Divadlá sa zavreli ako prvé a otvárať sa budú, predpokladám, ako posledné. Kedy to bude, nik netuší. Myslím si, že jedným z najstrašidelnejších faktorov celej pandémie je práve neistota. Nikto nevie, čo bude zajtra, ani z čoho bude žiť. Myslím si, že strach je to, čo nám zväzuje ruky a robí túto situáciu neznesiteľnou. Ja sa aj preto snažím pozerať na svetlé chvíle, napríklad na kratučké obdobie minulého roku, kedy sme mali možnosť odpremiérovať plánované predstavenie v Divadle Astorka – Pohľad z mosta.
Pohybujete sa v umeleckej brandži, na ktorej si veľmi rád zgustne bulvár. Dávate si vedome pozor napríklad pri príspevkoch na sociálne siete, aby to niekto neotočil proti vám alebo to zatiaľ neriešite?
Zatiaľ to veľmi neriešim a pokiaľ mám potrebu sa sa s niečím podeliť, urobím to – sú silné témy (sociálne, politické), o ktorých je dôležité sa rozprávať a poukazovať na ne, pretože ak nás nechajú chladným, prestávame byť človekom. V takých prípadoch považujem sociálnu sieť, ako dobrú platformu na šírenie informácií. Vo všeobecnosti sa mi však zdá, že sa nám tu rozmohol taký „nešvár“ prevládajúcich názorov opomínajúcich fakty, takých debát sa nezúčastňujem. Poslednú dobu pociťujem najmä deficit pozitívnych správ, v médiách aj na sociálnych sieťach, a myslím si, že sa to odráža celkovo v spoločnosti. Preto teraz radšej poteším seba a ľudí, čo ma sledujú na sociálnych sieťach napríklad peknou fotkou prírody.
Aktuálne ste šťastne zadaná. Plánujete si založiť rodinu alebo je to zatiaľ ďaleká hudba budúcnosti?
Teraz to znie ako hudba budúcnosti. Aká „ďaleká“, to sa uvidí (úsmev).
Ako rada relaxujete?
Rada športujem, mám rada beh a rada sa dobre spotím, vyplavím zo seba strach, nepokoj aj neistotu, skrátka všetky zlé pocity. Na druhej strane rada jem aj varím. Väčšinou nič zložité a riadim sa skôr obsahom chladničky, ako receptom, baví ma hrať sa v kuchyni, podľa vône vytušiť, akú surovinu pridať. Môj „recept“ vzniká nejako sám od seba na panvici a zatiaľ som mala len dobré ohlasy. Aj od seba (úsmev).
Tak isto rada čítam. Posledný mesiac som začala čítať nahlas, keďže nemám možnosť svoj prejav na verejnosti pravidelne trénovať, a javisková reč je vec cviku, snažím sa nevypadnúť z formy. Robí mi to radosť a viem pritom zrelaxovať. Zhodou okolností sa moje čítanie „nahlas“ zúžitkovalo a s pár priateľmi čítavame po večeroch našim poslucháčom na sociálnej sieti tak povediac „na dobrú noc“. Čítame rôzne žánre, akurát sme dočítali Bulgakov román, Majster a Margaréta a chystáme sa skočiť na islandského spisovateľa Jóna Steffansona, ktorého tiež všetkým vrelo odporúčam.
Aké sú vaše plány na najbližšie obdobie?
V najbližšom období, pokiaľ to situácia dovolí, budem skúšať predstavenie, ktoré chystáme v divadle Astorka a budem sa naďalej venovať svojim najbližším (úsmev).
Vaša predstava akčnej ženy? Kto je to podľa vás?
Akčná žena je tá, ktorá svoj obyčajný život, plný radostí a starostí, dokáže (ne)zvládať s noblesou. Napríklad moja mama.
Ďakujem za rozhovor.
Zdroj foto: archív S. A., Instagram
