Skutočný príbeh: Láska bola pre mňa iba hlavná postava v romantickom filme, ktorá nemala nič spoločné s realitou

0
Skutočný príbeh: Láska bola pre mňa iba hlavná postava v romantickom filme, ktorá nemala nič spoločné s realitou
Foto: pixabay.com

Volám sa Dana. Som ten typ značka obyčajná. Zapadnem v každom dave, presne ako tá šedá myška z rozprávky, ktorú si nikto nikdy nevšimol. Môj spôsob života dokonale pristane k môjmu zjavu. Je tiež obyčajný až do úmoru.

Jednoducho klasika, škola v rodnej dedine s otrávenými učiteľmi, kamarátky od susedov a televízne seriály na snívanie. Nepatrím medzi obdarených, nikdy som nedostala lepšiu známku ako trojku. A keďže vôbec netrpím zbytočnými ambíciami, robím predavačku v miestnom obchode.

Žijem v starom rodinnom dome, ktorý je v permanentnej rekonštrukcii snáď už päťdesiat rokov.
Začal dedko, potom otec, strýko. Každý niečo zbúral, niečo pristaval a rýchlo skončil, lebo mu došli
peniaze. Príliš neriešim, čo bude. Na čo robiť plány, keď všetci okolo žijú tie svoje ufrflané a zamračené životy tak samozrejme, že rozmýšľať o inom scenári ma nikdy ani len nenapadlo.

Láska bola pre mňa iba hlavná postava v romantickom filme, ktorá nemala nič spoločné s realitou.

Prekvapenie

Ale život mi pripravil prekvapenie. Taký malý zázrak od cesty. Milan, nový zamestnanec miestneho
autoservisu. Vysoký, pekne urastený s krásnym úsmevom. Stačila jedna treska s rožkom, ktorú som
mu nablokovala pri pulte, a bola som stratená. Naozaj zamilovaná do poslednej kvapky krvi. Utopená
v krásnych predstavách, užívala som si tú nečakanú lásku. Ten pocit bol tak nádherný, tak
neuveriteľný. Akoby vám dal niekto do ruky zázračné sklíčko a vy cezeň s úžasom pozeráte, kde to
zrazu ste. Všetko je iné, vrúcne, žiarivé, plné zvláštneho tepla.

Vôbec ma nenapadlo, že by snáď aj on… Niekde, niekedy. Ale pri ďalšom nákupe mi venoval trochu
prekvapený pohľad. Neviem prečo. Mne obyčajnej. Asi je pravda, že láska priťahuje. Akoby každý
z nás, ak zachytí jej vôňu, už ju nedokáže ignorovať.

Nečakaný záujem

Občas sa mi zdalo, že cítim jeho úsmev. Rýchlo som sama seba presvedčila, že patrí tej obdarenej
slečne s výstrihom, čo skúmala dátum na jogurte. No o pár dní stál pri pulte, nikto široko ďaleko,
pohladil ma po ruke , akože trochu omylom a poprial mi pekný deň. Bola sa z toho úplne namäkko.

Keď jeden slnečný deň len tak pri platení prehodil niečo o tom, že je dobré občas zájsť na pivo,
naschvál som nerozumela. Veď ja som tú svoju lásku opatrovala, ako poklad vzácny, najvzácnejší
a zrazu ju mám vyhodiť len tak do reálneho sveta?! S ním?! Nie, toľko odvahy som v sebe nenašla.

On také problémy nemal. Rande ohlásil bez rozpakov rovno v predajni. Veľavravné úškrny chlapov
z partie a chichot našich brigádničiek mu nevadili. Ani v najmenšom. Jednoducho bez akejkoľvek
pochybnosti vyhlásil, že po robote sa pre mňa zastaví. Na motorke. Vraj výlet ešte nikomu
nezaškodil.

 

linecke pecivo
Foto: pixabay.com

Sen v priamom prenose

A tak sa začal môj sen v priamom prenose. Rozprával mi veľa o sebe. Čo má rád, čo mu chutí
a nechutí, ako rozumie autám. Hltala som každé jeho slovo. Všetko ma zaujímalo, bavilo. Chodil
často, temer každý druhý deň, vonku už bolo fajn teplo. O mne, a nebodaj o nás, nepadlo ani slovo.

Doma hneď zaregistrovali moje výlety. Zatiaľ čo sestra iba posmešne pokrútila hlavou, mama ako
obyčajne nezaváhala a hneď spustila krik:
„Preboha živého načo sa s ním vláčiš?! Veď sa na seba pozri, čo by tak on mohol od teba chcieť,
okrem toho jediného!“

Miesto odpovede som mu začala po nociach vypekať koláče. Mame naschvál. Milan ich zbožňoval.
Keď sme sa stretli, prvý pohľad venoval bielemu úhľadnému balíčku. S priam posvätnou úctou ho
s privretými očami otvoril, zavoňal, zahryzol. A po prvom lahodnom kúsku som dostala krásnu pusu.

Neprešiel ani mesiac a on ma zviedol doslovne malíčkom na nohe. Stačilo objatie a už som bola
stratená v nebi. Nemilovaná a krásne pomilovaná.

Papierová vreckovka

Na druhý deň ho čakali tie najlepšie tvarohové buchty na svete. No darmo som ho vyzerala nešťastná
s balíkom v ruke. Neprišiel. Ani na druhý, tretí, štvrtý a dvadsiaty deň.
Aj do obchodu prestal chodiť. Jeho kamaráti z partie nakupovali bez neho. Jednoducho, zaradil ma
medzi obyčajné papierové vreckovky. Použiješ a zahodíš.

No prekvapivo, po pár usmoklených nociach ma všetok žiaľ prešiel. Nenariekala som, netrhala vlasy
a sestrine návody na to, ako mu zničiť život, alebo aspoň motorku, som v pokoji odignorovala. Stačilo
tak málo.

Dať aj jemu nálepku, síce luxusného, no predsa jedno rázového tovaru. Niečo ako
dokonalé jedlo. Raz ochutnáš a do konca života zacítiš pri spomienke sladkú príchuť. Predsa aj my
ženy môžeme mať sex len tak. Pre krásu, pre radosť, pre ten nádherný okamih. Presne ako v tom
romantickom španielskom seriáli.

Teraz som na seba pyšná. Veď ktorá obyčajná žena zažila niečo také úžasné?!

Prečítajte si aj poviedku: Zázrak

Pripravila: Katarína Gregorová

Foto: pixabay.com

žiadne príspevky na zobrazenie