Skutočný príbeh: Náhodné stretnutie ma vyliečilo zo zbytočného zúfalstva

Volám sa Zuzana. Mladosť som prežila v osemdesiatych rokoch. Z dnešného pohľadu dosť absurdná doba. Našťastie, svet za železnou oponou už trochu zhrdzavel. No pre mňa, čerstvo zaľúbenú a milovanú, znamenala politika iba možnosť získať lacný panelákový byt s mladomanželskou pôžičkou.

Prvá láska

Vlado bola moja prvá láska odsúdená na doživotie. Zoznámili sme sa vo fabrike kde pracovalo 99% obyvateľov nášho malého mesta. Ja usilovná účtovníčka, on perspektívny inžinier. Žili sme všetci viac menej rovnako. Práca, rodina, záhrada. Nesnívala som o exotickej dovolenke, ale o mrazničke, ktorú mi po známosti sľúbila teta z druhého kolena.

Keď prišla revolúcia, samozrejme, že sme boli nadšení. Sloboda sa na nás valila zo všetkých strán ako dravá rieka, ktorá každého zaskočila a prekvapila. Priniesla netušené možnosti a odniesla všetky pohodlné istoty, v ktorých sme vyrastali. Fabrika v meste sa v priebehu pár rokov rozpadla ako po výbuchu. No Vlado nemal strach z nových pomerov. Hneď zavetril vôňu peňazí. Tá rýchla privatizácia bola ako obrovská hostina zadarmo. Kto nezaváhal a dobehol medzi prvými, mohol jesť do prasknutia.

 

Skvelý život podnikateľov

A tak sa z nás stali podnikatelia. Manžel s úverom od kamaráta z banky odkúpil za smiešnu sumu výrobnú halu, využil staré spoľahlivé obchodné kontakty a pokračoval vo výrobe. Tie podmienky boli také skvelé, že sme boli jednoducho odsúdení na úspech. Peniaze sa sypali zo všetkých strán. Začal život, ako v rozprávke. Ja, predtým večne zahádzaná strihmi z Burdy, som nakupovala šaty rovno z prestížnych módnych prehliadok. Pravidelné návštevy kozmetických salónov ma zmenili na nepoznanie.

Darmo nové telo, nové vlasy, nový život. A Vlado tiež nezaostával. Pánske jazdy, jachty a poľovačky. A k tomu ako bonus luxusné dovolenky, drahé reštaurácie a dcéry v súkromných školách.

Po pár rokoch kamarátova firma postavila pre nás rozsiahlu vilu v najlepšej štvrti mesta. Pokora a skromnosť boli cudzie slová, ktoré nepatrili do našej žiarivej prítomnosti, plnej návštev, stretnutí, večierkov a často zbytočných osláv. Spokojne usalašená pri televíznom Dallase s kokteilom v ruke som mala sladký pocit, že práve tie dámy z obrazovky sú moja krvná skupina.

Na otázku, čo ešte by sme mohli mať, bolo stále ťažšie hľadať odpoveď.

 

Muž ma už prestal potrebovať

No Vlado ju našiel prekvapivo rýchlo. Päťdesiatka mu klopala nielen na mozog a tak urobil tú najbežnejšiu vec na svete, ktorá paradoxne každú ženu zaskočí. Našiel si milenku. O dvadsať rokov mladšiu a dvadsať kíl ľahšiu. Preplakala som nekonečné čierne dni. Zúrila, nariekala. Ochotná urobiť čokoľvek, len aby zostal so mnou. Dcéry už mali svoj život s otcovými peniazmi, ľahký a bezstarostný.

A tak ma doma čakalo nielen prázdne hniezdo, ale i prázdna posteľ. Celé dlhé noci som blúdila opustenými izbami, ako pomýlený duch. Nadránom pozerala vyblednuté fotky a snívala o starých zlatých časoch keď sme boli chudobní a spokojní.

Neviem, čo je vo vec, ale často, ak človek melie z posledného a nevládze znášať vlastné trápenie, hlava sa mu záhadne prepne akoby na iný program. Také veľké ťuk a veci okolo zrazu vyzerajú celkom ináč. Otočené naopak, z druhej strany.

peniaze
Foto: pixabay.com

Muž v mojich očiach klesol

Aj mňa stretlo niečo podobné. Podvečer v meste som náhodou zazrela Vlada ako pyšne vykračuje do nákupného centra so svojou novou známosťou. Jej zjav ma ani trochu neprekvapil. Lacná afektovaná blondínka s výstrihom po pupok s dlhými nohami natlačenými do značkových riflí. Bola presne z rodu tých slečien, o ktorej ani chvíľu nepochybujete, kam patrí. No ona nebola až taká dôležitá.

V šoku som civela na môjho manžela, stále milovaného už vyše tridsať rokov. Je pravda, že nikdy nebol z rodu tých neodolateľných fešákov. Ale na druhej strane vždy pôsobil príjemným solídnym dojmom. Upravený, dobré vystupovanie, živý pohľad. No teraz tu vykračoval niekto úplne iný.

Smiešny chudák, ktorý pripomínal trápneho uslintaného pudlíka. Nešikovne schovaná plešina, divne oblečený, nasilu mladý so stiahnutým bruchom a primitívnym pohľadom majstra sveta. Jednoducho hrôza. Telom mi prešla hanba, ako elektrický prúd.

Neskôr som doma vytiahla najlepší koňak a sama sebe pripila na koniec nášho manželstva. Bolo nad slnko jasné, že ten muž, o ktorého som bola ochotná bojovať do poslednej kvapky krvi, už nie je. Môj Vladko, úžasný šikovný a pre mňa neodolateľný, nenávratne zmizol v minulom čase.

Rozvod

To zvláštne náhodné stretnutie ma dokonale vyliečilo zo zbytočného zúfalstva. Rozvod už nebola žiadna tragédia, práve naopak, úľava. Skončil rýchlo, bez najmenšieho problému. Napodiv aj majetkové vyrovnanie prebehlo celkom v pohode. Vladovi zostala firma s peniazmi, mne náš prepychový dom.

Na súde hral pána veľkorysého, ktorý si môže dovoliť viac, než ktokoľvek iný. Pritom všade rozprával, že jeho Darinka má moderný vkus a on nie je nejaký starý sentimentálny chudák. Práve naopak, chce kráčať s dobou a zariadi si iné bývanie. Krajšie, lepšie, jednoducho úžasné!

Obrátila som list a začala žiť vlastný život. Ako vdova. Ten nový, napodiv stále živý Vlado ma ani trochu nezaujímal. Mentálne, som s ním nemala už nič spoločné. Klebety a zlé reči ma trápili rovnako, ako včerajšia uschnutá bábovka na stole.

pes a ja
Foto: pixabay.com

Po niekoľkých rokoch…

Prešlo pár rokov a ten veľký prázdny dom sa zaplnil prvými vnúčatami. Dcéry znovu zaparkovali doma, pri mame a šťastnej babke.

Lenže nielen ja, ale aj svet okolo rýchlo našiel iný smer. Zlaté a bezstarostné deväťdesiate roky, keď sa dalo zbohatnúť bez námahy, vystriedali nemilosrdné časy. Firmy sa museli obracať v náročnej konkurencii. Obchodné vzťahy už nedržali pokope staré známosti. Trochu neskromne pripúšťam, že s mojou pomocou by to Vlado zvládol. Ale jeho krásna Darinka nebola partnerka do nepohody, práve naopak, mala schopnosti hotového upíra.

Po krátkom trápení firmu predal a vsadil karty na politiku. No vybral si zlé stranícke tričko a prehral. Konkurencia osôb, schopných všetkého bola príliš veľká. Nikoho neprekvapilo, že jeho milovaná Darinka po volebnom debakli odplávala do bezpečnejšieho finančného prístavu.

No možno bol nakoniec aj rád. Roky nezastavíš, z päťdesiatky je na obzore šesťdesiatka a muži majú svoje smutné dni častejšie akoby chceli.

Nečakané pozvanie na kávu

Akurát v čase, keď predával svoj rozostavený super dom, ma nečakane pozval na kávu. Vraj, či môže poprosiť o malú láskavosť. Znelo to prekvapivo skromne. A tak som súhlasila. Veď keď môžem, rada pomôžem, hoci aj tomu divne zmutovanému bývalému manželovi. Na počudovanie stretnutie prebehlo celkom fajn. Žiadna katastrofa.

Viedli sme reči v budúcom čase. Kde sa chystá, čo bude robiť, kde býva. Až neskôr konečne priznal, čo ho trápi. Staršia dcéra a jej pozvanie na domácu rodinnú oslavu. Jednoducho nemá odvahu vojsť do svojho bývalého domu bez môjho súhlasu. Ľahostajne som mykla plecom. Nakoniec, prečo nie? Veď otec a dedo je iba jeden.

Prišiel natešený a pokorný. Po obede nespokojne obzeral záhradu. Je fakt, že už zďaleka nepripomínala tú krásavicu, aká bola kedysi dávno, pred rokmi. Navrhol, že by občas dobehol. Postarať sa, ostrihať, zaštepiť. Vraj, samozrejme, doobeda keď som v práci, aby vraj zbytočne nevyrušoval. Kývla som hlavou, no veď dobre.

Stratené roky

No a potom prišla tá nečakane teplá sobota. Vyložená na terase s dcérou a malým Peťom sme si užívali prvé zubaté slnko. Pred bránou zastalo jeho auto a on začal z kufra vyťahovať veselé sadenice jarných kvetov. Malý k nemu pribehol so svojím novým nákladným autom a s vážnou tvárou zahlásil:
„Ujo záhradník, môžem vám pomôcť odvážať?“

Pozeral na neho v miernom šoku. Jeho vlastný vnuk mu nečakane nastavil zrkadlo. Ukázal výsledok jeho života. Už nebol manžel, otec a dedo. Bol neznámy ujo záhradník. Tá pravda bola taká tvrdá a nemilosrdná, že začal plakať. Slzy mu ticho stekali po tvári a my dve sme radšej zahanbene pozerali do zeme.

A mne zrazu prišlo strašne ľúto za tými rokmi, čo sme neprežili spolu, ako rodina. Celý ten dlhý čas, navždy stratený v piesku dní. Dcéra rýchlo zavolala malého späť a začala habkať nejaké hlúposti o zasadených hruškách. On vďačný, že sa má čoho chytiť, utekal pre náradie.

zahrada
Foto: pixabay.com

Zmierenie

Teraz je s nami čoraz častejšie. Pomáha, skočí kde a kedy treba. Občas aj prespí v hosťovskej. Nenápadne a vďačne sa ohrieva pod tým príjemným dáždnikom čo sa volá rodina. Neznamená vždy lásku. Lebo sú aj iné veci, možno menej nápadné, menej ospevované. Pochopenie, znášanlivosť. Tie nás držia pokope v tých malých svorkách , ktoré odolajú ťažkým časom.

Dobre viem, že hoci lásku k nemu už nikdy v sebe nenájdem, kúsok ľudského tepla zo seba občas vydolujem. On je neskonale vďačný za každý úsmev. Miesto ľahostajnosti cítim k nemu súcit. Obyčajný, ľudský. Čo bude ďalej, neviem. No začínam chápať, že ako roky pribúdajú každý človek, ktorý je ochotný vám uvariť čaj sa počíta.

Prečítajte si aj skutočný príbeh o žene, ktorá si nevážila, čo mala

Pripravila: Katarína Gregorová

Foto: pixabay.com