Volám sa Petra. Niekde v tých divných ezoterických knihách som čítala, že práve meno je tajná šifra našej povahy. Aké budeme, aké sme. A vraj tie z nich, ktoré majú chlapčenský ekvivalent prinášajú do života ženy mužskú energiu. No neviem. Ale faktom je, že ja naozaj nepatrím medzi tie sladké víly s nežným úsmevom, ktorým stačí byť ozdobou.

Skvelé karty pre začiatok stačia

Vyrastala som ako jedináčik zahrnutý láskou a podporou na všetkých frontoch. Osud mi jednoducho nadelil skvelé karty. Rodinné zázemie, vzdelanie, zdravie, príťažlivý zjav. Už počas školy som rozbehla obchodné podnikanie, presvedčená o vlastnom úspechu. Jednoducho moje dni šliapali, tempom spoľahlivých a luxusných hodiniek.

Len s mužmi to bolo o trochu zložitejšie. Tí atraktívni a úspešní ma brali iba ako zaujímavú korisť na pár mesiacov, ktorej zisk pohladkal ich ego. Na manželstvo ani nepomysleli. Bola som pre nich slečna „príliš“. Príliš sebavedomá, príliš samostatná, príliš náročná, bez najmenšej ochoty ich bezhranične obdivovať. Práve naopak, ja som od nich očakávala podporu a pochopenie za každých okolností. Nakoniec, ako vždy od svojich blízkych.

Manžel z inej sféry

Niet divu, že môj manžel patrí do úplne inej kategórie. Neatraktívny, neúspešný. Samozrejme, podľa tých smiešnych marketingových pravidiel dnešnej doby. No on žil viac než spokojne, zakuklený vo svojej milovanej histórii a nič okrem Habsburgovcov neriešil.

Prvýkrát sme o seba zavadili na firemnej akcii jedného kamaráta, ktorému pomáhal s nejakými dátami. Pár trápnych viet a pohár povinných bubliniek mi rýchlo vyfučali z hlavy. No keďže býval neďaleko, náhoda zariadila tie bežné stretnutia na rovnakých miestach v rovnakom čase. Obchod, stánok na rohu, blízke kino, park…

Prečítajte si aj Skutočný príbeh o oddanej manželke

Začiatok s Petrom ako z filmu

Na a potom mi prišla do života scéna, akoby vystrihnutá z nejakého trápneho romantického filmu. Predstavte si usmoklené ráno na studenom parkovisku, kde ja vytočená do biela márne preklínam svoje super autíčko, ktoré vďaka zablokovanej automatike nechcelo naštartovať. Zúfalá pobehujem okolo, v hlave mi kliká tisíc vecí, ktoré musím urobiť teraz a hneď, presvedčená, že bez nich môj biznis vesmír skolabuje.

Peter, zaparkovaný vedľa, ma chvíľu s údivom pozoroval. On sa totiž zásadne nikdy nikam neponáhľal. Pokojne mi ponúkol odvoz do práce a vybavil čo treba. Servis, odťahovú službu. Práve tak samozrejme, ako ja poviem dobrý deň. Smutné je, že ak dlhší čas zamestnávate veľa ľudí, v podvedomí sa vám zahniezdi dosť absurdný pocit, že všetci okolo fungujú iba pre vaše potreby. Lebo celý deň od rána do večera iba vy rozhodujete kam a kedy pôjdu, s kým sa stretnú, čo povedia a čo nepovedia.

A tak mi až večer doma pri káve zaplo, že označenie trápny idiot je príliš láskavé pre moje správanie k milému a ochotnému susedovi. Nejaké ďakujem a prosím síce zaznelo, no aj tak som ho nezabudla komandovať, ako nášho vrátnika. Proste hrôza!
Našťastie nebol urazený a prijal pozvanie na obed. A ja som, úplne nečakane, zažila obdiv v priamom prenose.

Bolo mi s ním dobre

Bolo veľmi príjemné posedieť s niekým, kto každým pohľadom ocení vašu krásu, inteligenciu a nedovolí zaplatiť účet. A ako bonus navyše sa ponúkol, že mi nastaví lampy v byte. Samozrejme, že som bola nadšená. Presne ako opustený vdovec, ktorému vydajachtivá suseda donesie voňavý čerstvo upečený koláč. Po lampe primontoval poličku v kúpeľni, uvaril skvelú večeru. Keď opravil bicykel, prišli na program výlety na hrádzu. S dobrým pivkom končili veselo a bezstarostne. Bolo mi s ním jednoducho dobre.

Robil v nejakom historickom ústave na akadémii a realitu vnímal z pohľadu dejín, tisíc rokov dozadu. Bez zbytočného napätia, jednoducho v pene dní. Po pár mesiacoch sme práve tak nenápadne a ľahko prešli aj k telesnej údržbe. Milovanie s ním bolo pokojné a láskavé. Bez víťazov a porazených. Možno prvýkrát v živote som neriešila holenie a úplne ignorovala svoje nechutné faldy. Jeho vnútorná pohoda bola prudko nákazlivá. Konečne som mohla vypnúť ten svoj trápny motivačný motor pod zadkom, ktorý ma nútil byť stále v pokluse. Lepšia, krajšia, výkonnejšia.

Po roku doniesol prsteň. Vraj buď alebo. On chce rodinu a mňa. Navždy. Nie, nebola som zamilovaná, ani zaľúbená. Bol priateľ, milenec, spoľahlivá opora. Také tri v jednom do obyčajného života. A tak som súhlasila, presvedčená, že jeho láska stačí pre nás oboch.

Byť niekomu k dispozícii nebolo pre mňa

Chcel veľmi deti, veľkú rodinu. No stačila prvá dcéra a bolo jasné , že mňa materstvo ani trochu nenapĺňa, ale skôr dokonale vyprázdňuje. Byť niekomu s láskou k dispozícii 24 hodín denne, nebolo nič pre mňa. Trpela som bez práce, firmy, biznisu.

Peter sa s tým rýchlo zmieril. Prehltol zbytočné výčitky. On ma totiž miloval, práve takú skutočnú, aká som naozaj bola. Odišiel z práce na živnosť a robil z domu pre ústav nejaké projekty. Väčšinu času trávil s malou. Iba vďaka nemu bola slniečkové dieťa. Veselé a spokojné.

Minimálny prevádzkový režim vzťahu

Roky utekali, biznis úspešne expandoval, dcéra rástla a my sme začali fungovať každý zvlášť, spokojný vo vlastnom vesmíre. Tak nejako po bratsky. Sexu bolo čoraz menej a spoločného času už vôbec. Nezapieram, sem tam prebehla nejaká služobná známosť v luxusnom hoteli, po čase premenená na šteklivú spomienku. Petrovi ponúkli externé prednášky na škole a on veľmi rád zapadol medzi mladých a nadšených študentov.

Keď spätne rozmýšľam, ten skrat medzi nami bol nevyhnutný. Veď my dvaja sme iba udržiavali minimálny prevádzkový režim. Dokonca aj dovolenku každý trávil sám s malou, v snahe vykryť jej celé prázdniny.

Šok ako z učebnice

A potom prišiel ten pamätný večer, keď mi Peter s vážnou tvárou oznámil, že so svojou študentkou Mirkou už dlhší čas okrem spoločnej práce zdieľa aj rovnakú domácnosť číslo dva. To znamená kuchyňu, posteľ, kúpeľňu a všetky veci s tými súvisiace. Vraj zatiaľ, kvôli dcére nič meniť nechce, on iba cíti určitú potrebu oznámiť mi malú zmenu v našom manželstve!

Zalial ma pot, žalúdok na vode a rozbitá hlava. Normálny fyziologický šok, ako z učebnice. Muž ma začal prekvapene kriesiť. Neskôr, trochu vystrašený odišiel. Vraj na pár dní, potrebujem pokoj. Neschopná, čokoľvek povedať, vysvetliť, prosiť, som iba mlčky prikývla.

Prepadlo ma zlé ticho. Zúfalstvo. Neuveriteľné a neznesiteľné. Môj manžel bol presne ten vzduch o ktorý sa nestaráme, lebo proste je. To stačí. Ani nás nenapadne myšlienka, že bez neho zahynieme.

A tak iba bezmocne sedíme, lapáme po dychu a odmietame uveriť realite bez neho. Tie osamelé dni som prežila, ako zle nastavený automat. Zadrhnutý, nefunkčný ale stále zapnutý nejakým záhadným spôsobom. Cez uplakané večery mi v hlave bežal film spoločných rokov. Prázdny byt farbil celý svet na čierno.

A prišiel pocit lásky…

A v tej bolesti som zrazu pocítila lásku k nemu. Bola opatrná a neuveriteľne krehká. Hrialo ma jej svetlo a teplo. Neveriacky som pozrela do zrkadla a videla zamilovanú Petru. Prvýkrát v našom manželstve.

Vrátil sa po mesiaci a zostal. Najprv trochu smutne skonštatoval, že žiaľbohu som žena narodená pre neho a on s tým nič neurobí. No stačil mu jediný pohľad a hneď pochopil zmenu v mojich očiach.

Nežne ma pohladil a ja som v jeho dotykoch cítila váhavú otázku. Moje telo mu dalo odpoveď. Ľúbim ho a po rokoch prežívame spolu medové dni. Celé tie roky mi dával lásku, ktorá teraz záhadne priniesla plody. Neskutočne sladké a krásne.

Pripravila: Katarína Gregorová