Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

MAGAZÍN POVIEDKA

Skutočný príbeh: Prvýkrát v živote som pocítila úprimnú vďačnosť a pokoru za druhú šancu, ktorá mi bola dopriata

Zdieľať

Volám sa Eva. Napriek menu žiadnu biblickú ženu v sebe necítim. Práve naopak. Vždy mi viac ako vzletné úvahy imponovali čísla. Exaktné a nespochybniteľné. Aj moja profesionálna dráha bola rovnaká. Presná, ako priamka v milovanej matematike. Pred biznisom som dala prednosť vedeckej kariére.

Aj keď v očiach mnohých nie je Slovenská akadémia vied príliš atraktívna značka, ja voči nej nemám žiadne výhrady. Práca ma neskutočne baví, veľa cestujem, bežná prax sú zaujímavé zahraničné stáže. Nie som žiadna suchá ratolesť zavretá za počítačom vo vlastnej bubline.

Muži boli, sú a dúfam že aj budú príjemná súčasť mojich dní. Kolegovia, priatelia rôzneho druhu, niektorí aj so sexi bonusom navyše. Ale, predstava dlhodobého vzťahu ma pri mojom rozlietanom štýle života vôbec nelákala. Milana som najprv viac menej prehliadala. Robil u nás počítačový servis. Nič mimoriadne. Po jednej milej kávičke, v kancelárii pri vypnutej obrazovke však moja ženská duša spozornela.

Mal v sebe zvláštne, pokojné sebavedomie, ktoré nežije z pochvaly okolitého sveta. Pre mňa ambicióznu, večne
sledujúcu hodnotenia a kritiky, bolo veľmi fajn pobudnúť s niekým, komu je úplne ukradnutá mienka ostatných. Také nečakané osvieženie.

Príjemne trávený čas

Po čase sa medzi nami vyvinulo tak trochu spolužitie. O láske radšej nehovorím. Nikdy som presne nevedela, čo si mám pod ňou predstaviť. Jej ťažko definovateľné premenné ma vždy privádzali do nepríjemných rozpakov. Oveľa zmysluplnejšia charakteristika nášho vzťahu bol príjemne strávený čas.

Prechádzky, výlety, ľahké debaty pri pohári vína a spoločná ranná káva. Moji známi nevychádzali z údivu. Tá atraktívna a náročná žena, ktorá vždy odmietala venovať svoj čas len tak hocikomu, zrazu trávi celé dni s niekým úplne obyčajným. No ja som mala po krk tej rivality a večného súťaženia s mužmi z môjho okolia, ktorí boli schopní ešte aj v posteli riešiť vlastné úspechy.

Navyše, hoci Milan fungoval viac menej ako údržbár, on sám bol dokonale bez údržbový. Patril do kategórie samostatných mužov, čo nevyžadujú domáci servis a hlúpe lichotenie, bez ktorého tak trpí mužské ego. Veď nakoniec ani jedného z nás nenapadlo nájsť si spoločné bývanie, alebo iným obvyklým spôsobom posunúť náš vzťah. Boli sme jednoducho dvaja síce občasní, ale o to spokojnejší partneri bez zbytočných záväzkov, ktorým stačí trochu vzájomnej pohody.

Škrt cez rozpočet

No kvôli hlúpej náhode prišiel záväzok náročnejší, ako čokoľvek iné. Dieťa. Pre mnohých vytúžené srdcové eso, čo prebije všetky problémy a urobí z každej dvojice šťastný párik. Žiaľbohu, pre nás to neplatilo. Moja nešťastná presná povaha trpela. Veď ten malý pozitívny kúsok papierika mi v momente zničil skvele nalinajkovanú budúcnosť. Prostý fakt, že život nemám celkom pod kontrolou, ma úplne rozbil. A na vine bol Milan, jediný zlý a zodpovedný.

Darmo chcel veci riešiť, urobiť všetko čo sa dá. Zohnať nové bývanie, ísť na materskú, robiť z domu. Proste vymyslieť hocičo, len aby som znovu našla stratenú rovnováhu. No ja som bola presvedčená, že ak chcem materstvo zvládnuť, tak jedine sama, v pokoji. Lebo prijať do svojho sebeckého života naraz dva cudzie elementy, dieťa aj muža, bolo nad moje sily.

Milan to, chvalabohu, pochopil a rešpektoval. Koniec koncov aj on patril medzi ľudí, ktorým život najviac chutí, keď ho má namiešaný podľa vlastného receptu. O úlohu sviatočného otecka príliš nestál. Zmenil prácu a nechal na seba červenú linku. Vraj keby náhodou, niečo, niekedy…

Pekný život s dievčatkom

Po mesiaci mi hormóny telo správne vyladili a premenili ma na vytešenú mamičku, ktorú čakal život s krásnym dievčatkom. Predstava budúceho skvelého ženského tandemu ma veľmi bavila. Tehotenstvo prebehlo celkom veselo a na svet pribudla nečakane ľahko a bez zbytočných komplikácií krásna slečna. Po pár mesiacoch som zohnala výbornú opatrovateľku Katku a znovu rozbehla kariéru.

V práci sa mi darilo dokonca lepšie, ako predtým. Kolegovia boli oveľa viac ústretoví a tolerantní. Darmo, tradičná rola ženy má svoju váhu aj v takom liberálnom prostredí, ako je veda. Nič mi nechýbalo, malá Evička bola iba veľká radosť navyše. Večer som spokojne zaspávala s pocitom, že mám vlastný život znovu pod kontrolou a on poslušne šliape podľa mojich pravidiel.

ruky

pixabay.com

Skrat

No potom prišlo to zvláštne ráno. V kúpeľni pri umývadle ma chytila divná slabosť. Nevládne nohy a rozmazaný pohľad v zrkadle. Pohár vody obyčajne pomohol. Tentoraz nezabral. Našťastie v ten deň ma čakala dôležitá prezentácia a dcérku mala na starosť opatrovateľka. No v práci som miesto excelentného prejavu nedokázala udržať ani šálku v ruke. Kolega ma radšej rýchlo odviezol domov.

Ďalšie dni, týždne a mesiace bol dlhý čierny sen. Bezradní doktori, zbytočné vyšetrenia a hromady liekov. Nič nepomáhalo. Nikto nevedel presne čo mi je, každý liečil iba symptómy. Horúčku, bolesti, tlak. Katka robila, čo mohla, a tak sme s odretými ušami, nejako v trojici fungovali. Pri jednom boľavom poobedňajšom driemaní ma prebralo silné objatie. Malá sedela pritisnutá na mne a usedavo plakala. Vystrašená, že jej vraj nič nehovorím.

Celým telom mi prebehla priam elektrická hrôza, zo straty vedomia. Strašne som sa zľakla, že zomriem a Evička zostane opustená. Sama. Doteraz neviem, čo sa mi vtedy v tele zaplo a čo vyplo. No tá desivá predstava spôsobila, že záhadná choroba postupne zmizla. Prvýkrát v živote som pocítila úprimnú vďačnosť a pokoru za druhú šancu, ktorá mi bola dopriata.

Druhá šanca

Neviem od koho, neviem za čo. Ale to čo som vedela úplne presne bolo, že musím niečo zásadné zmeniť ak nechcem ďalšie trápenie. Moje podvedomie našlo ihneď riešenie. Bez analýz a výpočtov. Úplne automaticky som vyťukala
Milanove číslo a pozvala ho na Evičkine narodeniny.

Tie vzletné frázy že dcéra potrebuje otca a ja muža som radšej prehltla. Rovnako ako smiešne sľuby, že možno niekedy aj my budeme usmiata rodinka z reklamy na kukuričné vločky. Milan ich nepotreboval. Prišiel, zbytočné otázky nechal za dvermi. Neskôr občas pomohol, zavolal, zabezpečil, čo bolo treba. Začal byť jednoducho prítomný. Nič viac som nechcela.

Lebo všetky tie úvahy o tom ako môžeme alebo nemôžeme spolu vyjsť, aké je úžasné mať iba vlastný svet kde nám nikto nechýba sú iba hlúpe banálne reči. Skôr či neskôr tvrdo narazia na realitu, často nesmierne krutú. Dnes už viem, že život má jediné pravidlo, ktoré platí bez výnimky. Ak je naozaj zle, nikto si sám neporadí.

Prečítajte si aj skutočný príbeh o mladej žene, ktorá na chvíľu pocítila, aké je mať rád

Pripravila Katarína Gregorová

Pozrite si aj jej blog.

Foto: pixabay.com

 

 

Tagy
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Aj toto by sa vám mohlo páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

X