NAČÍTAVAM

Type to search

BLOG MAGAZÍN

Skutočný príbeh: Strach, že nie som dosť pekná a zábavná, sa rýchlo stratil

REDAKCIA
Share

Volám sa Dáša. Ako malí sme bývali na dedine v dome po starých rodičoch. Naši ho trochu rozšírili, ale na veľké opravy nikdy nebolo dosť peňazí. Vlastne, keď spomínam na detstvo, na nič nebolo dosť nielen peňazí, ale ani chuti a energie. Mama to riešila večne utrápeným výzorom a otec poldecákmi v krčme.

Jednoducho slovenská vidiecka klasika. Výsledkom bolo, že sme spolu s bratom dostali škaredú nálepku detí, čo nemajú ani na hranolky v školskom bufete. Možno preto ma bavilo chodiť do kostola. Naši brali náboženstvo automaticky štýlom: „Veď treba.“

Všetci sme si rovní

Ale mňa to prostredie fascinovalo. Často som zašitá v kúte pozorovala modliace sa tváre. Boli vzácne rovnaké bez ohľadu na postavenie a majetok. Mali v sebe zvláštnu zmes trápenia a nádeje. Ten chvíľkový pocit, že pred Bohom sme všetci na jednej lodi, ma úplne očaril.

Mama trochu podozrivo sledovala moje nadšenie. Vraj o farároch vie svoje. Otec iba mávol rukou, veď život je raz taký. Aký, to nikdy nepovedal. Postupne som celkom prirodzene našla cestu do rôznych katolíckych spolkov. Chodila som na púte,
pomáhala pri oprave krížových ciest a užívala si spoločnosť ľudí, ktorí pohŕdali materiálnymi statkami a na stole mali bibliu miesto reklamných letákov na zľavy.

PODPORTE združenie Akčné ženy a podnikanie žien na Slovensku



Dušan bol jedným z nich. Nenápadný a skromný. Býval neďaleko a tak sme občas spolu zašli na kávu, prechádzku alebo návštevu. Bolo mi s ním nečakane dobre. Ten strach, že nie som dosť pekná a zábavná, ktorý ma často v spoločnosti mužov prenasledoval, sa rýchlo stratil. Nahradil ho ľahký pocit, že nemusím spĺňať žiadne zvláštne nároky.

Netrvalo dlho a kamaráti z nášho katolíckeho okolia začali v mene božom zakladať rodiny. Pribúdali svadby aj krstiny, kde sme boli síce pozvaní ako tá nezadaná dvojica do počtu, no po čase nás aj tak všetci známi vnímali ako pár.

Lepší v okolí nebol

A ja som začala opatrne snívať. O spoločnom živote, kočíku na balkóne a nedeľnej bábovke. Samozrejme s Dušanom. Bez hanby priznávam, moc ma netrápila jeho povaha, zvyky, plány. Z jednoduchého dôvodu, široko ďaleko nebol žiadny iný vhodný kandidát. Ako keď v horúcom lete dobehnete k zmrzline a majú iba jeden druh. Ste vďačný za trochu ľadu v ústach a vôbec vás netrápi, že možno oriešková by bola lepšia.

Trvalo celý dlhý rok, pokiaľ môj priateľ podľahol všeobecnej prajnej atmosfére a vyznal mi trochu kostrbato lásku v štýle, že by si snáď aj on mohol založiť rodinu. Možno so mnou, niekedy. Tých pár popletených viet ma v momente zmenilo na budúcu šťastnú manželku. Nadmieru starostlivú a obetavú. Nič mi neprišlo za ťažko.

Začala som mu variť jeho obľúbené jedlá, vypekať po nociach koláče, kupovať darčeky. Keď prišiel s nápadom otvoriť si bufet, hneď som po úradoch obiehala potrebné pečiatky. Všetko preto, aby videl, ako nám bude spolu dobre.

No čas utekal a moje očakávanie, že aj ja budem čoskoro vydatá pani, nenápadne zapadalo prachom. Naše chodenie nechodenie ma prestalo baviť. A tak som na oslave tridsiatky vycedila liter červeného a odvážne vyhlásila: Svadba alebo rozchod. Nešťastný odišiel. No nevydržal dlho. Po týždni prišiel s kyticou. Vraj potrebuje iba trochu viac času. Zodpovedne sa pripraviť, aby bol schopný niečo zarobiť, zabezpečiť. No, ale ak to ináč nejde, môžem navrhnúť dátum. Samozrejme som nadšene súhlasila, naivne presvedčená, že stačí chcieť a s Božím požehnaním budeme spolu spokojní až do smrti.

Príprava svadby

Prešli dva mesiace náročných príprav. Dušan iba krútil hlavou nad tým, čo všetko treba a počítal peniaze. Napriek tomu, že moji rodičia celú parádu zaplatili. No ten deň D ma kruto sklamal. Miesto očakávanej radosti a eufórie mi vnútorný hlas kričal do ucha samé pichľavé slová. Ujdi, zmizni, utekaj preč! Presne tak isto, ako tie trápne filmové postavy. Kráčala som k oltáru dokonale zmätená. No prísny pohľad pána farára bol jasný odkaz. Pocity nie sú dôležité, povinnosť má prednosť. Vždy a všade.

Chvalabohu, hneď som otehotnela. Bolo mi dopriate priviesť na svet krásne dievčatko. Hormóny fungovali a široko ďaleko nebolo šťastnejšej mamičky. No ten čas, keď jediný úsmev bábätka premení svet na čarovné miesto, je veľmi krátky. Prejde pár mesiacov a bežné starosti začnú neúprosne búchať na dvere.

Bolo treba, ako hovoril Dušan, zabezpečiť, zarobiť. No jemu to príliš nešlo. Zisk z bufetu ho natoľko sklamal, že rázne skončil s podnikaním. Malý byt kúpiť nechcel, lebo rodina potrebuje dom. A tak sme sa nasťahovali do rozpadnutej búdy po jeho dedkovi. Miesto pravidelného zamestnania zháňal iba občasné brigády, lebo väčšinu času strávil v modlitbách. Vraj musí prosiť všemohúceho o pomoc, aby všetko zvládol.

Prečítajte si aj skutočný príbeh: Vždy bola presvedčená, že ona je tá zakliata princezná

Je to naša voľba

Bola som zúfalá. Keby začal piť, nechodiť domov, žiarliť alebo čokoľvek iné, značky bežné, ale ako som mu mohla vyčítať duchovné potreby? Práve ja, taká závislá na každodennom otčenáši? Prišli k nám zlé dni. Pohľad na kríž mi už neprinášal pokoj a úľavu. Začala som žiarliť na Boha, že si berie jeho lásku a pozornosť, ktorá mne tak chýbala. No on predsa nemohol za moje manželské trápenie. Veď viera je veľkorysá, nesúdi, nehodnotí, iba pomáha. V čom, je naša voľba. Musela som prijať smutný fakt, že Dušanovi bola oporou v jeho pomýlenom rozhodnutí. Tráviť hodiny a hodiny prípravou na život, pričom ten skutočný ľahkomyseľne ignoroval.

Môj podiel viny ma strašil po nociach. Lebo krutá pravda je, že tlačiť na pílu sa nikdy nevypláca a práve ja s túžbou po vydaji za každú cenu som mu vyložila na chrbát kríž, ktorý nevládal niesť. Výsledok bol, že radšej trávil čas v kostole ako doma.

Najprv som chcela zvládnuť všetko sama a pritom ďalej naivne dúfala, že iba potrebuje čas. Pochopiť, prispôsobiť sa. Lenže mesiace plynuli, malá rástla a jeho pomoc neprichádzala. Práve naopak. Moje nároky, akokoľvek minimálne, ho veľmi obťažovali. Dokonca začal tvrdiť, že kvôli nám dostal chronické zdravotné problémy. Chytí od malej každý sopeľ, má nervy z detského plaču a pokazené trávenie, lebo už nevarím iba pre neho.

Odkázaná sama na seba

Neostalo mi nič iné, len rýchlo zabudnúť na vlastné výčitky a začať žiť ako slobodná matka odkázaná sama na seba, navyše s mužom na krku. Prijať krutú realitu, že on je rozhodnutý žiť svoj vlastný, dosť zbytočný život a o ten náš spoločný nemá záujem. Jednoducho prestať čakať zmenu k lepšiemu. Neviem dokedy vydržím. Často myslím na svadbu. Tá spomienka má trochu zmenenú podobu. Pri oltári odhodím kyticu a utekám len tak preč. Ľahká a bezstarostná ako pierko. Ďaleko, preďaleko.

Kamarátka mi ponúkla malú garsónku do lacného prenájmu. Vraj už sa nemôže dívať, ako stále obieham okolo toho lenivého pobožného blázna. Mám bežať, kade ľahšie. Lenže ja už dávno nie som mladá nevesta. Vlečiem sa životom ako uťahaná ženská bez energie potrebnej na odvážne rozhodnutia. No niekedy, keď znovu a znovu večer zaspávam sama, začnem snívať. Ako pomaly opatrne kráčam z nohy na nohu. Preč od neho, ďaleko, preďaleko. Verím, že raz, s Božou pomocou, to dokážem.

Katarína Gregorová

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

You Might also Like

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X