Alexandra Janečková je diplomatka, ktorá píše históriu slovenského krízového manažmentu. Ako prvá žena v histórii Slovenska vedie Oddelenie krízového manažmentu na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a pod jej vedením sa uskutočnila najväčšia evakuačná operácia v dejinách našej krajiny.
Za svoje nasadenie a zásadný prínos v oblasti humanitárnej pomoci získala Alexandra Janečková prestížne ocenenie Women Changing the World Awards, kde ako prvá Slovenka vyhrala hlavnú cenu Žena roka a predstaví Slovensko aj Česko na globálnom finále v Paríži v apríli 2026.
Jej príbeh je nielen príbehom diplomatky, ale aj ženy, ktorá sa nebojí ísť priamo medzi ľudí, robiť odvážne rozhodnutia a meniť svet krok za krokom.
Vzory v rodine a láskavosť v srdci
Mnohí sa k diplomacii dostávajú akoby náhodou. Vy ste k nej inklinovali už od strednej školy. Máte v pamäti nejaký konkrétny zážitok, ktorý vo vás naštartoval túžbu pracovať v medzinárodných vzťahoch?
K tej inklinácii ma určite doviedol môj dedko. Už počas strednej školy mi veľmi často rozprával o geopolitickom vývoji vo svete a častokrát sme preberali rôzne zahranično-politické témy. Takže on vo mne vzbudil taký prvotný záujem o medzinárodné vzťahy a zároveň ma veľmi podporoval v tom, že je to oblasť, v ktorej by som sa mohla vzdelávať.
Potom taký konkrétny silný moment prišiel až počas vysokej školy, konkrétne keď som sa dostala do Európskeho parlamentu. Mala som vtedy 19 rokov a podarilo sa mi získať jeden a polmesačnú stáž v Bruseli. Tam som mala možnosť zúčastniť sa viacerých rokovaní. Primárne som si vyberala tie, kde sa hovorilo o humanitárnej situácii – najmä na Blízkom východe, v Sýrii, ale tiež o oblasti Južného Kaukazu. A vtedy som si povedala sama pre seba, že je to pre mňa veľmi zaujímavá, pútavá oblasť, ktorej by som sa chcela jedného dňa venovať. To bol taký prvotný silný stret.
Neskôr som absolvovala viacero stáží počas vysokej školy, napríklad v OSN vo Viedni alebo v OBSE, tiež vo Viedni. A tam ma to utvrdilo v tom, že diplomacia a práca pre vlastný štát v oblasti zahraničných vzťahov je niečo, čo ma veľmi láka. Ale primárne ma k tomu od strednej školy, tak ako som už spomenula, viedol môj dedko.
Čo ste od vašej práce očakávali a čo vás naopak prekvapilo, keď ste sa ocitli v realite? Predsa len, niečo iné je to vidieť na stážach a niečo iné je potom reálna práca. Bolo tam niečo, čo vyznelo v skutočnosti inak?
Ja sa priznám, že zo začiatku som sa veľmi tešila, keď sa mi podarilo nájsť uplatnenie v tom, čo som študovala. Veľké očakávania som nemala, ale inklinovala som k práci v oblasti humanitárnej pomoci.
Keď som sa do tejto oblasti dostala, bolo pre mňa veľmi príjemné vidieť, že aj v rámci štátnej správy na Slovensku vieme prispievať konkrétnou formou pomoci ľuďom v zahraničí – aj v naozaj vzdialených kútoch sveta. To bolo veľmi pozitívne.
Ale to príjemné bolo určite aj to, že som videla výsledky našej práce v Bratislave – že vieme pozitívne ovplyvňovať životy ľudí v zahraničí, ktorí nemajú toľko šťastia. A keď som sa v tejto oblasti našla, snažila som sa ďalej rozvíjať rôzne iniciatívy a pomáhať aj nad rámec toho, čo oficiálne robím. Takže som rada, že som našla oblasť, ktorá ma baví a napĺňa, lebo myslím si, že to je v živote veľmi dôležité.
Mám pocit, že ste o tom veľmi nepochybovali, aspoň čo sa týka toho, či ste na správnom mieste. Napriek tomu sa opýtam, ako ste sa naučili zvládať prípadnú neistotu, pochybnosti, tie vnútorné aj tie, ktoré prichádzajú zvonku?
Tie pochybnosti sú podľa mňa vždy v nejakej miere prítomné, ale snažím sa si ich nepripúšťať, pretože sa veľmi orientujem na cieľ. A tým cieľom je pre mňa človek a to, aby som mu vedela nejako pomôcť.
Sústredím sa na pozitívny výsledok, na to, aby som dosiahla, čo treba. Pochybnosti – na tie si treba asi zvyknúť, nejako sa obrniť. Budú prichádzať stále.
Riadim sa aj tým, že ak sa niečo nepodarí hneď, podarí sa to iným spôsobom – možno neskôr, možno o pol roka. Snažím sa ísť za svojím a orientujem sa na cieľ, ktorým je pomoc druhým.
Aké hodnoty sú pre vás najdôležitejšie, keď čelíte náročným situáciám alebo výzvam?
Určite je to opäť orientácia na výsledok, ale aj ľudskosť, empatia, pomoc druhým a morálne zásady.
V štátnej správe sa človek stretáva aj s tým, že keď chce robiť veci inak, ako sa robili doteraz, nie každému sa to páči. Snažím sa si to nevšímať. Samozrejme, niekedy to zamrzí – viac alebo menej – ale pozerám sa na výsledok a na to, aby sme pomohli ľuďom.
Ak viem, že niečo má zmysel, idem si za tým a nevšímam si reči okolia. Zároveň pracujem aj sama na sebe, aby ma to vnútorne nerozhodilo.
Za tie roky som sa naučila, že človeka nezmeníte, ale môžete zmeniť svoj postoj k nemu. Môžem sa snažiť svojou prácou a výsledkami ovplyvniť názor druhých, ale ich činy nezmením. Je to teda o mne – či si to pripustím, alebo sa voči tomu obrním.
Humanita a ľudskosť sa často spájajú s tým, čo nás motivuje konať správne – a u vás to platí jednoznačne. Ale zaujímalo by ma, ako vlastne vy sama definujete pojem humanita? A aj to, ako ho pretavujete do bežného života, nielen toho pracovného?
Opäť je to pomoc druhému, ale aj ochota vedieť sa podeliť. Keď máme viac… Zase spomeniem môjho dedka – aj on, aj mama ma k tomu viedli odmalička. Učili ma, že keď treba niekomu pomôcť, alebo keď je niekto v núdzi, tak nás nič nestojí darovať oblečenie, prispieť peniazmi, kúpiť jedlo alebo časopis. Takže k tomuto ma naozaj od detstva viedli dedko aj mama.
Mám aj veľa aktivít v mimopracovnom čase, kedy sa snažím pomáhať. Som pravidelnou darkyňou krvi a snažím sa šíriť povedomie o darcovstve. Organizujem takéto darovania aj v práci. Každoročne sa zapájam aj do rôznych zbierok – napríklad pre seniorov, kde pripravujeme vianočné krabičky s darčekmi. Podporujem rôzne útulky, či už materiálne, alebo finančne. Mám aj adoptované dieťa na diaľku, takže finančne podporujem štúdium jedného chlapčeka v Ugande.
Myslím si, že ľudskosť sa v bežnom živote dá prejavovať rôznymi spôsobmi. Niekedy to stojí veľmi málo, alebo dokonca nič – stačí si viac všímať svoje okolie. Aj ľudí bez domova na ulici. Nie všetci tú pomoc prijmú, ale ak sa začneme viac dívať okolo seba, každý z nás môže prispieť k lepšiemu svetu.
Síce verím, že za to nič nečakáte, ale vracia sa vám to aj späť? Nemyslím nutne vďačnosť, ale skôr nejaké momenty, keď cítite, že to, čo dávate, k vám z inej strany prichádza opäť.
Vracia sa mi to pomerne často. Napríklad, keď robíme evakuačné lety, je to pre mňa obrovské zadosťučinenie. Vidieť ľudí, ktorí sa bezpečne vrátia domov… Aj preto na tie lety chodím, aj keď nemusím.
Táto „návratnosť” je pre mňa skôr v osobnej rovine – v tom pocite, že som niekomu naozaj pomohla alebo zmenila život. Keď dostanem spätnú väzbu od ľudí, či už v práci alebo mimo nej, veľmi to pre mňa znamená.
Dlhšiu dobu som napríklad pomáhala dvom ľuďom bez domova – kupovala som im oblečenie, keď bola zima. To sa ani nedá úplne opísať slovami.
Vďačnosť ľudí, ktorí nemajú takmer nič, je veľmi silná.
Aj pri evakuácii študentov z Gazy – keď som sa s nimi neskôr stretla, dievčatá sa rozplakali, objali ma a poďakovali. Povedali, že keby nebolo mňa, možno by tu už ani neboli. To sú momenty, ktoré si človek nesie so sebou. A som šťastná, že ich mám za tie roky v krízovom manažmente aj mimo práce pomerne dosť. Veľmi ma to nabíja do ďalších aktivít. Aj keď prídu pochybnosti alebo rôzne negatívne veci v rámci fungovania štátnej správy, snažím sa ich nevnímať. Táto pozitívna spätná väzba je pre mňa hnacím motorom.
Ako tieto emócie zvládate? Lebo ja by som asi stále plakala.
Je to náročné. Po takejto pomoci príde aj vyčerpanie a také uvoľnenie emócií. Niekedy si aj ja poplačem, ale sú to skôr príjemné pocity.
Je tam pocit zadosťučinenia – že po sebe niečo zanechám, že som k niečomu prispela a že som bola pre spoločnosť užitočná. To je pre mňa veľmi dôležité.
Aj do budúcna – aj keby som nerobila túto konkrétnu prácu – chcem robiť niečo, čo má zmysel a čo prispieva k budovaniu spoločnosti.
Máte nejaký vzor, človeka, ktorý je pre vás skutočne výnimočným?
V rámci práce asi konkrétny vzor nemám, priznám sa. Ale mám taký ľudský vzor – moju mamu. Pôsobí tiež v štátnej správe a začínala úplne od nuly. To, čo dokázala vybudovať a ako sa vedela presadiť, si veľmi vážim. Takže ju určite považujem za svoj vzor.
Proste akčná žena.
Áno, mama je tiež taká akčná. (Smiech.)
Výnimočné ocenenie
Získali ste prestížne ocenenie. Konkrétne Women Changing the World Awards. Ako prvá Slovenka ste vyhrali hlavnú cenu Žena roka. Čo pre vás toto ocenenie znamená? Ovplyvnilo vás v pohľade na vlastnú prácu?
Určite ma to ovplyvnilo v tom, že som nečakala takú obrovskú formu podpory a to, ako to na mňa veľmi pozitívne bude vplývať v tom mojom ďalšom pôsobení, či už v práci, alebo v živote. Ja som sa naozaj s takou obrovskou podporou v podstate od neznámych ľudí, od neznámych žien osobitne, naozaj nikdy nestretla.
Takže to bolo pre mňa veľmi príjemné, bol to pre mňa veľmi silný moment, aj keď sa to ocenenie odovzdávalo a sála v Prahe sa postavila. Naozaj to ani neviem vlastne opísať, tie emócie, lebo nezažila som takú situáciu, aj takú veľkú podporu. Veľa ľudí potom aj za mnou prichádzalo, chceli sa proste so mnou spoznať, alebo iba tak sa pozdraviť.
A v podstate toto ocenenie so sebou prináša naďalej aj takú veľkú podporu žien. Veľmi ma to pozitívne nabudilo, nabilo do ďalších aktivít. A aj to samotné ocenenie vnímam nie ako výhru v nejakej súťaži, ale ako príležitosť.
Príležitosť preto, aby som aj ja mohla rozprávať o svojej práci alebo svoj príbeh, ale zároveň upozorniť aj na situáciu v oblasti humanitárnej pomoci vo svete. Je to veľmi pozitívny náboj do života. Mala som možnosť zoznámiť sa s desiatkami veľmi inšpiratívnych žien, ktorá je každá jedinečná, či už v biznisfére, v oblasti práva, energetiky…
Sú podobné podujatie dôležité?
Myslím si, že je veľmi potrebné vytvárať takéto platformy a podujatia, kde sa ženy stretávajú, vedia jedna druhú inšpirovať a podporovať. Nie je takýchto podujatí veľa. Možno ich narátame na jednej ruke. Kamila Paličková urobila veľmi veľký krok a posun v tom, ako sa pozeráme na ženy z hľadiska kariéry v rôznych oblastiach.
V Paríži sa budem snažiť účasť využiť na to, aby som sa opäť spoznala so zaujímavými ženami, aby sme si možno dohodli nejakú spoluprácu. Ja som veľmi otvorená. Vďaka tomuto oceneniu sa mi naskytli možnosti vystúpiť na rôznych podujatiach ako motivátor, rečník… Mám takéto takéto podujatia veľmi rada.
Videla som, že ste si mohli užiť aj podporu mužov. To je skvelé. Ale ešte viac sa mi páči, keď ženy podporujú ženy. Lebo sa stretávame s tým, že si skôr závidia alebo nedoprajú.
Presne toto bolo pre mňa naozaj osviežujúce. Vidieť, že sa ženy vedia podporiť a nie sa iba porovnávať alebo si konkurovať. Toľko žien za mnou prišlo. Aj keď prvý bol pán, musím povedať. Keď si na to spomínam, mám slzy v očiach a usmievam sa. Aj preto sa teším, čo prinesie zvyšok roka, Paríž a čo ďalej bude.
Celý život ste žili tak, že ste smerovali k tomu, čo teraz robíte. Keby ste sa mali rozhodnúť ešte raz, či sa vydáte práve touto cestou, urobili by ste to rovnako?
Určite áno, nič by som nemenila. Aj keď niekedy boli tie momenty ťažšie, presadiť si to svoje a hlavne hovorím o iniciatívach, ale aj tak by som do toho šla znovu. Lebo vždy sa mi ukázalo a potvrdilo, že to, čo som robila, či už v pracovnom, alebo v mimopracovnom prostredí, malo v konečnom dôsledku pozitívny efekt a to bol ten cieľ.
Chceš rásť, podnikať alebo sa konečne posunúť vpred?
Staň sa súčasťou Klubu Akčné ženy a obklop sa ženami, ktoré ťa podporia, inšpirujú a posunú ďalej. Čakajú ťa webináre, praktické návody, networking, eventy aj výhody, ktoré ti pomôžu na tvojej ceste – či už začínaš, alebo chceš rásť ešte viac.
Pridaj sa a urob prvý akčný krok ešte dnes.
