„Máme vedľa seba veľkého suseda, ktorý má za cieľ vymazať ukrajinský národ a premeniť ho na niečo ako nové ruské obyvateľstvo. My však máme povinnosť pracovať, žiť, tvoriť, bojovať a brániť svoju identitu.”
Na festivale Pohoda sme sa rozprávali s ukrajinskou kapelou DakhaBrakha, ktorá napriek vojne ostáva žiť a tvoriť v Kyjeve.
Ako sa vám páčil koncert na Pohode?
Koncert sa nám veľmi páčil, bolo to šialene dobré. Máme z toho zážitok, z ktorého môžeme čerpať ešte dlhé mesiace.
Sme veľmi vďační za pozvanie – Pohoda je výnimočný festival, organizovaný na svetovej úrovni. Navyše je skvelé, že je to len kúsok od nás a vždy sa tu cítime veľmi príjemne.
Pracujete na novom albume, ktorého príprava sa začala ešte pred inváziou. Zaujímalo by ma, ako vyzerá tvorivý proces v takejto ťažkej atmosfére. Predsa len – stále znejú sirény, človek musí tvoriť v nehostinnom prostredí…
Na albume sme začali pracovať ešte pred začiatkom vojny. Keď vojna vypukla, pre okolnosti sme tvorbu na istý čas museli prerušiť. Teraz však opäť intenzívne pracujeme. Na tvorbu potrebujete veľa emócií – najmä tých pozitívnych. A tých je momentálne veľmi málo. Negatívnych emócií je okolo nás priveľa a nájsť silu na tvorbu v takej atmosfére je naozaj náročné. Počas turné, napríklad v Amerike alebo v Európe, sa vždy snažíme nájsť aspoň týždeň, ktorý venujeme tvoreniu. Napriek všetkému je pre nás veľmi dôležité nahrávať a pracovať najmä na Ukrajine, v Kyjeve. Aj keď tam znejú sirény, sú tam poplachy a situácia nie je jednoduchá. Vieme, že sa tam môže kedykoľvek čokoľvek stať. No Ukrajina je náš domov a my ju chceme podporiť – práve tým, že tu zostávame, tvoríme a nahrávame.
Máme nádej, že čoskoro tento album uvidí svet, vypočujete si ho aj vy a bude sa vám páčiť.
Dnes na pódiách vystúpia silné mená, no na inom javisku sa predstavia aj deti z ukrajinského súboru… Poznáte ich tvorbu? Prídete ich podporiť ako diváci?
Samozrejme, že deti podporujeme, je to pre nás veľmi dôležité. Pre nich je naša podpora nesmierne cenná. Cennejšia ako pre iné hudobné hviezdy.
Súčasťou vašej hudby sú aj výrazné videá a výtvarný štýl, ktorý pôsobí veľmi konzistentne a pomáha preniesť posolstvo aj tým, ktorí nerozumejú ukrajinskému jazyku. Ako vzniká tento vizuálny svet – videá a výtvarný background, ktorý sa stal vašou neoddeliteľnou súčasťou?
S formátom, ktorý vo väčšej miere využíva videá, sme začali 24. februára 2022, keď vypukla vojna na Ukrajine. Uvedomujeme si, že nie každý rozumie nášmu jazyku, ale hudba a obraz sú univerzálne. Videá dokážu vyvolať silné emócie a pomáhajú nám odovzdať to, čo chceme povedať. Vizuálny svet našich videí často obsahuje diela ukrajinských umelcov, a celé to dáva do súvislostí Mária Volková – ona obrazom doslova vdýchne život.
Je pre nás dôležité vo videách ukazovať príbehy a tváre ľudí, ktorí sú hrdinami – obrancami našej krajiny a demokracie. Mnohí z nich už, žiaľ, nežijú. Chceme, aby ich tváre a životy zostali pripomienkou toho, čo sa naozaj deje, a že títo ľudia obetovali všetko. Týmto spôsobom sa snažíme bojovať aj proti dezinformačným naratívom – že sme nacisti, banderovci alebo niečo zlé. Nie sme. Chceme len žiť pokojný a dôstojný život – a aj o to sa svojou tvorbou usilujeme.
Žijete priamo v Kyjeve. Ako vyzerá váš bežný deň v tomto náročnom období, ktoré netrvá len chvíľu? Videla som mnoho krásnych videí, ktoré dokazujú, že kultúra dokáže fungovať aj počas vojny a má obrovskú silu – vie ľudí povzbudiť a rozveseliť. Koľko vám trvala cesta sem?
Práve počas koncertu som nad tým premýšľala – ako sa to vlastne dá? Ako môže človek počas vojny vystúpiť na pódium, usmievať sa, tešiť sa zo života a z koncertu… Ako je vôbec možné vrátiť sa domov a opäť tvoriť?
Tri dni pred začiatkom festivalu prebiehali veľké útoky. Tri noci som vôbec nespala – až poslednú noc pred festivalom sa mi konečne podarilo zaspať. Takto dnes vyzerá život v Kyjeve: v noci znejú výbuchy, je to nebezpečné. Môže sa stať, že zomriete. A ak nie, ráno vstanete a žijete ďalej – deti idú do škôlky, dospelí do kaviarne, do práce alebo tvoriť. A takto žijeme deň za dňom.
My sme sa rozhodli, že chceme zostať na Ukrajine. A zároveň sme sa rozhodli, že budeme žiť čo najplnohodnotnejšie – tak veľmi, ako sa len dá. Mohli sme odísť, začať niekde odznova, ale to je ešte ťažšie. A my to nechceme. Chceme žiť a tvoriť tam, kde sme doma.
Cesta na Slovensko nám trvala približne jeden a pol dňa. Sme susedia, takže to nie je až tak ďaleko. Kedysi sa dalo lietať, ale teraz je ukrajinské nebo zatvorené. No úprimne – to, že nemôžeme lietať, nie je to najhoršie.
Koľko koncertov ste tento rok odohrali na Ukrajine? A v čom sú tieto vystúpenia iné v porovnaní s tými v zahraničí?
Tento rok sme na Ukrajine odohrali približne 10 až 12 koncertov. Jeden z nich musel byť dokonca prerušený pre bombový útok – publikum sa muselo presunúť do vojnových úkrytov. Napriek tomu považujeme za veľmi dôležité, aby sme vystupovali doma, pretože Ukrajina je kultúrny národ.
Ľudia chcú počúvať hudbu, chcú sa obklopovať kultúrou, chcú žiť. A my chceme byť súčasťou tohto života.
Veľký rozdiel medzi koncertmi doma a v zahraničí je v organizácii. Napríklad v Európe sa koncerty niekedy nepredĺžia pre určité pravidlá, napríklad aj vďaka voľbám. Ale čo sa týka publika – tam rozdiel necítime. Ľudia nás vítajú rovnako doma aj v zahraničí. Rozumejú nám, cítia našu hudbu a my si veľmi vážime, že chodia na naše koncerty. Je nesmierne povzbudzujúce vidieť ich stáť v dlhých radoch na festivaloch, s túžbou počúvať hudbu, vnímať farby sveta a žiť svoj život – aj napriek všetkému, čo sa deje.
Vnímate po ruskej invázii zosilnenie vzťahu s domácim publikom alebo intenzívnejšiu interakciu s ním?
Môžem povedať, že nevnímam zásadný rozdiel. Ľudia nás vždy veľmi pekne prijímali a boli sme medzi nimi obľúbení. Rozdiel je možno v tom, že teraz často vidíme ľudí plakať. Na Ukrajine je momentálne veľa tráum a psychicky náročných situácií, a takto to ľudia vyjadrujú. Máme vedľa seba veľkého suseda, ktorý má za cieľ vymazať ukrajinský národ a premeniť ho na niečo ako nové ruské obyvateľstvo. My však máme povinnosť pracovať, žiť, tvoriť, bojovať a brániť svoju identitu.
Záujem o ukrajinskú kultúru v poslednej dobe rastie, žiaľ, aj vďaka vojne. Čo by ste odporučili poslucháčom z Česka a Slovenska, aby lepšie spoznali ukrajinskú kultúru?
To je naozaj náročná otázka. (Úsmev.) Ukrajina má množstvo skvelých kapiel a umeleckých skupín, ktoré by mohli vycestovať do zahraničia a prezentovať svoju tvorbu. Ťažko vybrať len jednu konkrétnu. Je však jedna skupina, ktorá sa venuje pripomínaniu historických udalostí z čias, keď bola Ukrajina súčasťou Sovietskeho zväzu – keď mnoho ľudí trpelo a bolo vystrieľaných. Takéto projekty sú dôležité na pochopenie našej histórie a identity.