Moderátorka a módna ikona hovorí o úspechu trochu inak. Podľa nej ho človek nenájde v potlesku, ale v schopnosti postaviť sa neúspechu.
V rozhovore Soňa Müllerová prezradila, prečo si stráži pokoru, ako si chráni vlastný priestor v hlučnom mediálnom svete a prečo prajnosť nepovažuje za frázu, ale za každodenné rozhodnutie.
Ako si podľa vás dokáže človek udržať pokoru a úprimnosť v prostredí médií?
Myslím si, že je to o rovnováhe. Keď človeka niečo veľmi rozruší, či už úspech alebo neúspech, musí sa upokojiť, lebo ho môže oboje prevalcovať. A neúspechy sú oveľa častejšie. Takže skutočným úspechom v šoubiznise je vedieť zvládať neúspechy.
Dnes ste súčasťou charitatívneho projektu Úsmev ako dar. Čo vás priviedlo k podpore tejto iniciatívy?
Oslovili ma, a keďže som patrónkou UNICEF-u, tému detí vnímam veľmi osobne. Moje deti už vyrástli, a preto teraz venujem svoju energiu malým deťom a tým, ktoré potrebujú podporu. Tento koncept prináša radosť. Nešírime stres ani napätie, ale spájame deti a dospelých. Radosť tu vzniká prirodzene a deti ju okamžite cítia.
Myslím si, že treba pre ne pripravovať takéto podujatia, aby mali veľa dôvodov na úsmev a cítili našu podporu. A je to podpora autentická, nie patetická. Dávame im priestor, aby sa smiali, aby sa cítili dobre. Pre ich detskú dušu je to veľmi blahodarné.
Prečítajte si: Michaela Slúková: Hrdo a s láskou sa vždy za môjho syna postavím
Keď sa povie „úsmev“, čo si predstavíte?
Záleží od situácie, ale úsmev je prejav radosti. Je pozitívny, nesie v sebe odvahu, otvorenosť aj silu. Je to jednoducho pozitívna jednotka, ktorá sa počíta.
Máte za sebou nejaký moment, keď vám úsmev pomohol prekonať ťažšie obdobie?
Nepamätám si jeden konkrétny úsmev, ktorý by prelomil celé ťažké obdobie. Skôr to bolo veľa drobných úsmevov a pozitívnych momentov. Tie sa postupne spoja a pomôžu človeku vyrovnať sa s tým, čo prežíva. Niekedy ich potrebuje veľa, aby sa to vyvážilo.
Ako vnímate dnešné mediálne prostredie?
Dnes je toho veľmi veľa a celé to pôsobí rozvibrovane – raz pozitívne, raz negatívne. Každý si v tom musí nájsť to, čo mu dáva zmysel. Keď cítim, že ma niečo môže rozrušiť, bulvár jednoducho neotváram. Som v období života, keď si strážim svoj priestor a venujem sa tomu, čo považujem za dôležité. Chcem pracovať efektívne, a zároveň mať čas na seba aj svojich blízkych. Texty, ktoré ma nikam neposúvajú a neobohacujú môj život, jednoducho vynechávam.
Často sa hovorí, že úspech v médiách závisí od šťastia. Je to naozaj tak?
No keď už v tom „vlaku” ste, časom si uvedomíte, že ak chcete pokračovať ďalej, musíte mať k dispozícii určitý repertoár nástrojov. Patrí tam disciplína, potreba vzdelávať sa, zostať v kontakte s ľuďmi.
Ak chce človek skutočne napredovať, vyhodnotí si, že bez týchto vecí to jednoducho nejde. Je to teda skôr racionálny prístup. A čím dlhšie v tejto oblasti pôsobíte, tým viac sa opierate o rozum než o emócie, pretože samotné emócie vás ďaleko nedovedú.
Aké hodnoty sa snažíte komunikovať vo svojej práci aj v živote?
Snažím sa byť prajná. Som už v takom životnom období, keď úprimne prajem druhým. Nečakám, že oni budú priať mne späť. Jednoducho to ponúkam ako prirodzenú súčasť toho, kým som.
Uvedomujem si to aj preto, že keď mne niekto v minulosti dal najavo podporu a úprimné prianie, nesmierne mi to pomohlo. Preto, keď vidím, že niekto niečo potrebuje – povzbudenie, uznanie, len taký malý impulz, tak ho rada podporím.
Ako vnímate dobročinnosť?
Myslím si, že konaním dobra rastieme aj my sami. Robíme tým niečo pekné aj pre seba. No nemôže to byť len o tom, že si tým zvyšujeme vlastnú sebahodnotu. Je dôležité uvedomiť si, čo taký čin znamená pre druhú stranu.
Samozrejme, dobre padne, keď si povieme: „Pomohla som, splnila som to.” Je prirodzené, že nás to zahreje pri srdci. No dôležité je najmä to, čo naša pomoc znamená pre človeka, ktorému ju dávame. Preto potrebujeme konať úprimne, aj vtedy, keď nám to nie je úplne pohodlné a keď do toho musíme vložiť kus osobného úsilia.
Kto alebo čo vás v poslednom období inšpirovalo a prinieslo vám radosť?
Nedávno som bola s mojou dcérou na spoločnej dovolenke so Saturom Za krásami francúzskych Álp. Bolo tam veľa ľudí z úplne iného prostredia než mediálneho, a ja sa veľmi rada stretávam s takými ľuďmi. Boli sme malá skupina, navzájom sme si pomáhali, postupne sme sa spoznávali.
Zároveň som mala možnosť vidieť moju dcéru v nových situáciách – je už dospelá – a sledovala som, ako reaguje, ako komunikuje, ako si vytvára vzťahy. To boli pre mňa veľmi vzácne momenty. Užívala som si nielen jej blízkosť, ale aj kontakt s úplne neznámymi ľuďmi, ktorí však boli dobroprajní a láskaví.
Uvedomila som si, že aj medzi cudzími ľuďmi vieme vytvoriť pekné a funkčné spojenie, keď zdieľame spoločný cieľ – jednoducho si ten čas užiť. Taká obyčajná ľudskosť, prajnosť a ohľaduplnosť.
Prečítajte si: Deti potrebujú pravdu, nie metafory, hovorí psychologička Jarmila Kosecová z organizácie PLAMIENOK
Aký odkaz by ste poslali tým, ktorí sa chcú venovať médiám?
Je to náročný terén a vyžaduje si trpezlivosť. Ak to naozaj chcú, musia zvládnuť veľa prekážok. Dá sa to. Som toho dôkazom – neprevalcovalo ma to.
