Veronika Husovská patrí k ženám, ktoré si väčšina ľudí spája s javiskom, divadlom a umeleckým svetom. No za týmto profesionálnym obrazom je predovšetkým žena, ktorá možno rieši rovnováhu medzi prácou a osobným životom, hľadá priestor na oddych a učí sa spomaľovať v bláznivom tempe dnešného sveta.
Či je to naozaj tak, sa dozviete v našom rozhovore. So sympatickou a najmä neskutočne úprimnou Veronikou Husovskou sme sa porozprávali aj o hereckej a speváckej ceste a o tom, kde čerpá zdanlivo nekonečnú energiu a pozitívnu náladu. A prirodzene sme sa dotkli aj tém psychickej pohody a toho, ako si ženy môžu nájsť viac priestoru pre seba v každodennom kolobehu.
Obyčajne neobyčajná Veronika
Väčšina ľudí vás pozná z divadla. Aká je Veronika mimo javiska, keď môže byť len sama so sebou?
Obyčajná Veronika, ktorá sa snaží žiť obyčajný pekný život. Niekedy sa mi to darí lepšie, inokedy horšie. Je pravda, že ak si mám vybrať medzi uprataným domom alebo výletom s deckami, vyberám si určite to druhé. Milujem cestovanie, zážitky, nové podnety, ale zároveň potrebujem aj všednosť a každodennosť. Tak ako každý.
Viem sa úplne vytočiť pri domácich úlohách z matiky, oprať štyri práčky za deň a potom si na to dva týždne nenájsť čas. Taká absolútne nekoncepčná a zároveň extrémne precízna Veronika. To som ja. A na ktorom spektre precíznosti sa nachádzam určuje len level dôležitosti, ktorý danej veci prikladám.
Som nesmierne vďačná, že v obklopení mojej rodiny a blízkych priateľov môžem byť akákoľve, a bez očakávaní… Veselá, smutná, unavená či hyperaktívna, tichá aj hlučná, hocijaká, sama sebou.
Čo vás na vašej práci najviac napĺňa? A je aj niečo, čo je pre verejnosť neviditeľné, no pre vás náročné alebo vyčerpávajúce?
Veľmi ťažko sa opisuje niečo, čo nemôžeš odvážiť alebo odmerať a zapísať do tabuliek. Hovoríme o niečom efemérnom, a zároveň tak konkrétne vzrušujúcom, a tá vášeň vie byť povznášajúca a zároveň zničujúca. Myslím, že je to osobný a neprenosný vzťah človeka a jeho vášne. Či už je to pekár, vedec, lekár. Každý má vlastnú lásku k svojmu odvetviu.
V umení je to veľmi špecifické. Keď vznikne magický moment súznenia s divákom a radosti z toho, čo robíte, tak je to naozaj na nezaplatenie.
Preto si myslím, že umenie a kultúra nikdy nezaniknú, pretože peniaze nie sú spúšťačom toho, prečo tvoríme.
Často sa stáva, že projekt, z ktorého mám najväčší pocit hodnoty a zadosťučinenia, je finančne absolútne podhodnotený, ale viem, že má pre mňa veľký zmysel a posúva ma vpred ako umelca, a naopak. Niekde mám výborný honorár, ale viem, že vykonávam remeselnú prácu. V každom prípade, mojou zásadou je urobiť to vždy najlepšie a najprofesionálnejšie, ako som v danej chvíli schopná. Dokonalý recept je mať to vyvážené, aby človek neskĺzol do nejakej bezduchej rutiny.
Narúšanie komfortnej zóny ma posúva profesne, a zároveň to stojí veľa energie.
Taktiež cestovanie, nedostatok spánku, prespávanie v nočných vlakoch, autách, lietadlách, niekedy byť celé dni takým nomádom bezdomovcom bez zázemia a pokoja v samote. Ale môj výkon vo finále nesmie byť ovplyvnený týmito faktormi. To si niekedy málokto uvedomuje, čo všetko to obnáša, kým sa umelec reálne postaví na javisko.
Na druhej strane to absolútne chápem, že mňa ako diváka nemá čo zaujímať, či je umelec unavený, chorý, alebo ako sa má. Chcem vidieť výkon, za ktorý si platím. Takže najväčšia koncentrácia všetkých síl prichádza na konkrétny moment výkonu a tá spätná väzba od spokojného diváka, ktorý mal osobný zážitok z mojej práce, je absolútnym naplnením, vrcholom, doplnením energie a potvrdením zmyslu toho, čo robím.
Boli vo vašom živote momenty, keď ste cítili, že je toho príliš veľa a prirodzene ste potrebovali spomaliť alebo hľadať rovnováhu?
Niekedy toho môžem „mať na pleciach” extrémne veľa, ale zvládam to, lebo mám tú vymoženosť, že robím na skvelých projektoch s úžasnými ľuďmi. Ak sa spoja všetky tri „P” (people/pleasure/price), ľudské telo funguje úplne inak. S radosťou a spokojnosťou sme všetci výkonnejší, máme viac energie, tvorivosti a chuti. To si, bohužiaľ, často neuvedomujú vysokopostavení nadriadení a vedúci inštitúcií, ktorí vytvárajú toxické pracovné prostredia, negatívnu atmosféru a za pomoci „bossingu”, kastovania zamestnancov a vytvárania strachu chcú dosiahnuť nejakú poslušnosť a výkonnosť. Ale podľa mňa to funguje presne opačne.
Toto bol napríklad pre mňa impulz k tomu, aby som dala výpoveď a zmenila môj život od základov. Bohužial, je toho strašne veľa a v každom odvetví, čo ma nesmierne mrzí, lebo v takej náročnej bezvýchodiskovej pozícii sa rovnováha hľadá veľmi veľmi ťažko, ba až nemožne.
Ako vyzerá váš bežný deň, keď nie ste v pracovnom nasadení?
Tažko povedať, lebo moje dni sú naozaj veľmi rôznorodé. Keď sme už po fáze intenzívneho hrania a cestovania, následne po fáze dospávania spánkového deficitu a skončenia ignorovania špinavej bielizne, prichádza fáza mánických domácich prác a matky taxikárky. Niekedy je pre mňa veľmi náročné nabehnúť na kolobeh bežného dňa a riad sa kopí v dreze…
Priznám sa, že som typ človeka, ktorý lepšie funguje, keď má „deadline” na krku, vtedy toho zvládam oveľa viac ako v dni, keď mám voľno. Môj nový zlepšovák je, že si ráno napíšem na papierik denný „to do list” a odškrtávam zadania. Mám hierarchizované papieriky s rôznym časovým plánom dôležitosti. V daný deň riešim len to, čo môžem aktuálne vyriešiť, ostatné púšťam z hlavy.
Ale ešte by som doplnila, že som rada sama. Po intenzívnych dňoch nonstop v spoločnosti ľudí, som veľmi rada len tepláková s mojimi troma chlapmi a som vďačná, že mám skvelého manžela, ktorý to absolútne chápe.
Čo vám najspoľahlivejšie pomáha vypnúť hlavu, keď je toho priveľa?
Spánok. Vždy, keď je to možné, a dlhé prechádzky s dobrou hudbou v ušiach. Robiť činnosti, ktoré sú mimo môjho bežného zamerania. Šitie, maľovanie, záhrada na chalupe, prerábanie starých nábytkov, úplné presmerovanie pozornosti, dobrý film, seriál, divadlo, ale to si dovolím skôr za odmenu. Nerada rozbíjam svoj fokus, keď som v intenzívnom procese. To je vlastne tá najúnavnejšia a najnáročnejšia časť môjho povolania, to, čo nevidíme a deje sa iba v hlave. Sústredenie, byť na sto percent v danom projekte.
Menil sa váš vzťah k sebe samej počas rokov v umeleckom svete a pri práci s ľuďmi?
Určite. Teda niežeby to tak nebolo aj pred tým, ale v tejto mojej „novej” fáze života, ktorú momentálne žijem, je to pre mňa veľká téma. Myslím, že v medziľudských vzťahoch sa nám vytráca veľa podstatných vecí. Považujem za dôležité, aby sme sa k sebe správali so vzájomnou úctou a rešpektovali sa ako ľudské bytosti. Je mi nesmierne smutno a úzko, keď vidím ako hnusne sa k sebe vedia ľudia správať a akou stokou vedia naplniť sociálne siete v komentároch.
Najväčšiu slobodu v živote som zažila, ked som konečne pochopila, ža ma nedefinuje to, čo si o mne kto myslí.
To nie som naozaj ja. A to, že nespĺňam niekoho predstavu o mne, nie je môj problém, ale iba jeho. A je to absolútne v poriadku, keď sa niekomu nepáči ako spievam, alebo hrám. Všetko je to subjektívna vec vkusu, ale nikomu nie som dlžná jeho predstavu o tom, aká by som mala byť. To odo mňa v istej forme môžu chcieť len moji najbližší, môj manžel a moje deti. To je najvyšší level lásky, keď ti tvoj blízky môže dať pravdivú a láskavú kritiku, aby som mohla vidieť svoje chyby, poučiť sa z nich, pracovať na sebe, aby som bola lepšou verziou seba. Som vďačná, že som obklopená ľudmi, ktorí mi v tom pomáhajú a inšpirujú ma. Zároveň chcem byť takým človekom pre nich.
Ženy dnes často hovoria o únave, tlaku a neustálom výkone. Vnímate to aj vy vo svojom okolí?
Áno a mám pocit, že to máme aj trochu generačne… My sme tá generácia, ktorá sa teraz učí nastavovať si hranice a mladší kolegovia vedia byť veľkou inšpiráciou v tomto smere. Za seba si tlak na mňa vytváram niekedy úplne zbytočne.
Ženy to v tejto spoločnosti majú náročné, pretože chcú robiť a robia veľa mužskej práce rovnako kvalitne s kopou materských a domácich povinností, a sú za to finančne výrazne podhodnotené. V podstate majú dva „fulltime joby”.
Keď zlyhá žena, tak sa to všeobecne týka celého klanu žien, keď zlyhá muž, tak… Sa stalo… A príležitosti mu nijako neubudnú. Žena na seba vyvýja tlak už len z tohoto jednoduchého princípu, aby nebola tá jedna, ktorá niečo nezvládla, lebo tým vrhá zlé svetlo na celé ženské pokolenie, pričom v mužskom svete táto formulka nefunguje.
Myslím, že najlepší top manažér je určite žena, lebo to, čo logisticky dokáže poriešiť jedna pracujúca matka, je extrémny level.
Čo pre vás osobne znamená „byť v pohode” v dnešnom rýchlom tempe života?
Byť v pohode pre mňa znamená pracovný a zároveň rodinný balans, čo je niekedy trošku „mission impossible”, ale keďže naše deti majú doma dvoch rodičov umelcov na voľnej nohe, je to pre nich prirodzená súčasť života. Najviac v pohode som, keď vidím, že to celé funguje. Naši synovia sú vo veku 12 a 17 rokov a mňa až niekedy dojíma ich sledovať, ako sa menia v úžasných mladých mužov, ktorí ma často prekvapujú svojou ľudskosťou. Tieto momenty pochopenia, že deti sú „OK”, to pre mňa znamená „byť v pohode”.
Máte v sebe skôr disciplínu „fungovať aj cez únavu”, alebo si už viete dovoliť spomaliť bez výčitiek?
Sú obdobia, kedy idem extrémnu verziu fungovania a potom obdobia, keď si hovorím, že papier síce znesie plný kalendár, ale zdravie máme len jedno. Zásadná vec je pre mňa dodržať to, čo som prisľúbila v rámci spolupráce a podať čo najlepší možný výkon v danom čase a priestore.
V umení to niekedy býva naozaj extrémne. Zahrať večer koncert v Prahe, nočným vlakom prísť do Prešova na skúšku divadla, večer zahrať koncert v Košiciach, ráno letieť do Bratislavy točiť seriál, na obed mať skúšku v Trnave a večer koncert, a tak ďalej. Potom sú také dni, keď mám dva týždne čistého voľna. Vždy je to o nastavení, a dobrej logistike.
V extrémnej únave mi pomáha moja „mantra”: Maj z toho radosť, lebo je to dar a výsada, že môžeš robiť to, čo robíš. Ale zasa, čím som staršia, tým viac si vážim svoj čas, preto si oveľa viac dovolím „bez výčitky” odmietnuť. Najvyšší level dokonalosti je vyberať si komu venujem túto moju najvzácnejšiu komoditu. Som na polceste. (Smiech.) To znamená, že síce niekedy poviem nie, ale výčitku mám. (Smiech.)
Na čom momentálne pracujete a aké projekty vás čakajú v najbližšom období?
Prichádza krásne obdobie festivalov. S Divadlom Uhol 92 budeme na festivale Divadelní Flora Olomouc hrať rovno dve inscenácie, čo je veľká pocta pre slovenské divadlo. A na festivale Pohoda odohráme inscenáciu Happy End. Tuto na východe tento mesiac ešte hrám Rock na Dzedzine v spolupráci so Šarišanom. Aj moju srdcovku v Divadle na Sídlisku, inscenáciu Jakuba Nvotu, Michal a Veronika vol. 2024. Momentálne intenzívne pracujem aj na hosťovačke tejto inscenácie v Bruseli pre slovenskú komunitu v Belgicku. Do toho veľmi intenzívne oživujeme náš spoločný hudobný projekt s manželom Martinom. Je to taký ambientný elektronický trip-hopový projekt MISSandTROOPS. Čiže ma čaká veľa práce v nahrávacom štúdiu a živé hrania.
Je niečo, čo by ste si najviac zo všetkého chceli vyskúšať, či už v súkromnom alebo pracovnom živote? Niečo v zmysle sen všetkých snov?
Čím som staršia, tým menej konkrétne sú moje túžby. Rada skúšam nové veci, cestujem, ale ak by sa mi prihodilo niečo z toho, ako… vidieť polárnu žiaru, letieť balónom, plávať s veľrybami a natočiť naozaj nadčasový kvalitný film alebo minisériu, to by bolo viac než príjemné.
S Veronikou Husovskou sa môžete stretnúť v Košiciach na podujatí Akčné ženy PRE SEBA.
Príďte si užiť podvečer plný inšpirácie a doprajte si čas, ktorý bude patriť len vám. Tento event je pozvánkou spomaliť, nadýchnuť sa a zároveň znovu naštartovať svoju energiu, sny aj kariéru.
Akčné ženy PRE SEBA
Kedy a kde? 15. mája 2026, Hotel Michaels Palace, začíname o 16.00 h.