Type to search

AKČNÍ MUŽI KNIHY MAGAZÍN ROZHOVORY

Vojtech Beniczky: Na JIS som si uvedomil, že možno už ani žiadnu knihu nestihnem napísať

Share

Počas marca, mesiaca knihy, sme sa porozprávali s autorom krimi románov, Vojtechom Beniczkym. V rozhovore nám prezradil:

  • prečo zvolil na písanie kníh pseudonym
  • ako vydával svoju prvú knihu
  • odkiaľ čerpá námety
  • aká je hlavná hrdinka jeho románov a čo je na nej akčné
  • či aj on sám už čelil nebezpečným situáciám

Vydali ste už tri knihy s kriminálnou zápletkou. Písať knihy ste však začali až po 40-ke, prečo?

Príbehy v mojej hlave vznikali dávno predtým, ale nemal som pocit, že by to bolo na knihu. Tie impulzy tam boli, mal som aj také obdobie, že som si počas čítania nejakej knihy povedal, keď toto dočítam, skúsim aj ja niečo napísať. Dokonca som si tesne pred tridsiatkou kvôli tomu kúpil aj svoj prvý počítač. Lenže mal som stále množstvo iných aktivít a na sedenie doma pri počítači som jednoducho nikdy nemal čas. Neskôr som už aj mal čas, no po jednej alebo dvoch stranách som vždy usúdil, že na to, aby som napísal plnohodnotný príbeh, ešte nie som pripravený. A tak som to odložil na neurčito.

Kedy prišiel moment, že ste si uvedomili, že chcete vydať knihu?

Ten správny moment prišiel potom ako som dosť vážne ochorel. Na jednotke intenzívnej starostlivosti som si uvedomil, že možno už ani žiadnu knihu nestihnem napísať. Keď som potom na jar roku 2015 strávil tri týždne na liečení v Nimnici, pri prechádzkach okolitou prírodou som prakticky vymyslel celý príbeh. Už ho len stačilo napísať. Samozrejme, že som sa poriadne natrápil, kým som tých štyristo strán „rukopisu“ dostal do požadovanej podoby. Trvalo mi to viac než rok.

Čomu ste sa venovali predtým?

Predtým som naberal životné skúsenosti, aby som mal z čoho neskôr vo svojej tvorbe čerpať :-) Do tridsaťpäťky som žil veľmi intenzívnym spoločenským životom. Potom sa mi, presne v deň mojich narodenín, narodila dcéra a plynule som prešiel na rodinný život. V tých časom som nemal čas sedieť po večeroch za klávesnicou. Ale myslím, že to prišlo v pravý čas.

Čo bolo pri vydaní knihy pre vás to najťažšie? Aký bol prvý krok k realizácii?

Kým ešte nemáte aspoň aký-taký autorský životopis a nemôžete sa pochváliť nákladom a predajom svojich predošlých kníh, je to veľmi dlhý proces. Musíte si počkať, až sa niekto podujme na prečítanie vášho rukopisu. Ja som mal šťastie, že som natrafil na vtedy začínajúceho vydavateľa Petra Hofereka. Osloviť malé vydavateľstvo, bolo pre mňa, ako pre celkom neznámeho autora, tá správna voľba.

Zvolili ste si cestu vydania cez vydavateľstvo, ako ste postupovali? Oslovili ste s vaším rukopisom viaceré vydavateľstvá? S ktorým vydavateľstvom sa vám najlepšie spolupracovalo?

Pri prvom rukopise som oslovil najznámejšie vydavateľstvá, nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Väčšina z nich mi ani neodpísala. Vydavateľstvu Elist, ktoré sa mi ozvalo do týždňa a hneď malo seriózny záujem podpísať na knihu zmluvu, vďačím za veľa. Dostal som sa k nemu náhodou. Prečítal som si článok na internete, že práve vydalo knihu inému autorovi, ktorý takisto píše krimi romány. Tak som si povedal, že ich skúsim osloviť a vyšlo to.

Prečítajte si aj rozhovor: Napísala som knihu, ktorú by som si sama želala prečítať

V Eliste vyšli knižne aj dve moje poviedky, ktoré ma takisto zviditeľnili. Pri ďalších rukopisoch už bolo pre mňa oveľa jednoduchšie získať si pozornosť aj renomovaných vydavateľstiev, akými sú Slovenský spisovateľ, a Marenčin PT, kde mi vyšla zatiaľ posledná kniha Stopy v snehu. Túto spoluprácu si veľmi pochvaľujem.

Rozhodli ste sa písať pod pseudonymom, čo vás k tomu viedlo?

Ja nerád pútam pozornosť. Keď som začal písať, nevedel o tom nikto okrem mojej manželky a dcéry, ktoré so mnou žijú v spoločnej domácnosti. Moji rodičia a sestry sa to dozvedeli tak, že som im na Vianoce daroval svoju prvú knihu. Ale pseudonym som nevymyslel náhodný. Použil som rodné priezvisko mojej babky, čím som potešil svojho otca, ktorý tiež kedysi sníval, že raz napíše knihu, no nikdy sa k tomu neodhodlal.

Vaše knihy sú z kriminálneho prostredia. Kde čerpáte námety?

Vyrastal som na periférií, zopár chlapcov, s ktorými som vyrastal spadlo na šikmú plochu, niektorí prepadli tvrdým drogám. Deväťdesiate roky som trávil väčšinu svojho voľného času po baroch v centre Bratislavy. Stačí si len tie spomienky preniesť do súčasnosti a mám dostatok materiálu na vydanie celej série kníh. Dnes bývam vo Vrakuni a tam mám takisto veľa inšpirácie. Ďalším zdrojom mojich príbehov je fantázia, ktorú mám naozaj veľkú.

Ako dokážete opísať detaily policajnej práce, ako výsluch, zatýkanie a pod.? Máte konzultanta?

V živote som stretol rôznych ľudí. Rozprával som s chlapmi, ktorí mali čo to odsedené vo väzení, ale tiež s policajtmi, či advokátmi. Veľmi dôležité je vedieť pozorne počúvať a sledovať dianie okolo seba. Na vlastnej koži som zažil policajnú raziu večer v bare, aj zatýkanie jedného môjho suseda, keď som ráno išiel do práce. Ale konzultácie s odborníkmi nikdy nie sú na škodu.

Pri druhej knihe Zločin v uliciach, si môj rukopis pred vydaním prečítal policajt, ktorý spolupracoval s vydavateľstvom. Momentálne som v kontakte s odborníkom v tejto oblasti, ktorý takisto píše a je veľmi ochotný mi poradiť, za čo som mu nesmierne vďačný.

Aká je hlavná hrdinka vašich románov Paula Santorisová?

Je to akčná žena. Preto som veľmi rád, že som dostal priestor práve na vašom webe. Paula je fiktívna postava, meno má po mojej dvanásťročnej dcére a vlastnosti viacerých žien, ktoré poznám. Vlastne som spojil trénerku bojových umení, motorkárku a policajtku, do jednej osoby a zrodila sa hlavná postava mojich príbehov.

Dostali ste sa aj vy osobne do nejakej nebezpečnej situácie?

Raz som sa ocitol v bare, kde sa po práci opíjal šialený sbs-kár v uniforme, ktorý sa tam behom pár minút dostal do konfliktu asi s každým. Prisadol si aj k nášmu stolu. Potom vybral z puzdra pištoľ a snažil sa získať si tým rešpekt. S kamarátom sme sa okamžite zdvihli a odišli sme. Bola to len chvíľka a vonku sa ozvala streľba. Neskôr sme sa dozvedeli, že nejakí ľudia tam schytali odrazené guľky po jeho „akože“ varovných výstreloch do chodníka.

Ak práve nepíšete, čomu sa ešte rád venujete?

Chodievame s rodinou na chalupu na Záhorí. Mám rád prírodu, prechádzky alebo menej náročné túry, na ktoré sa vždy tešíme spolu s dcérou. Ak by to bolo možné, navštevoval by som rôzne verejné podujatia. Športové, kultúrne aj hudobné koncerty. Chýbajú mi. Momentálne si ich približujem aspoň prostredníctvom internetu a televízie.

O čom sa chystáte písať najbližšie?

Nový detektívny príbeh s hlavnou hrdinkou Paulou Santorisovou je už rozpísaný a pevne verím, že čitateľom sa bude čítať rovnako dobre ako ten predošlý. Odohráva sa opäť najmä v našom hlavnom meste, nechýba napätie, ale je v ňom ako vždy aj osobný život Pauly a štipka humoru. Dej románu by som však vopred nerád prezrádzal.

Čo by ste poradili začínajúcim autorom?

Ja som si zobral k srdcu jednu radu: Treba využiť chvíle, kedy máte pocit, že píšete ten najúžasnejší príbeh na svete, lebo prídu aj také, keď si budete myslieť presný opak.

Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Vo všeobecnosti nerád dávam rady druhým, ale ja by som sa nikdy nevzdal toho, o čom som presvedčený, že som sa v tom našiel. Vtedy som ochotný bojovať aj s veternými mlynmi.

Tagy
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X