Čínština je pre väčšinu ľudí synonymom nemožného. Katarína Sládečková sa rozhodla tento mýtus búrať – a robí to s výsledkami, ktoré hovoria za všetko. Ako jediná Európanka na prestížnej medzinárodnej prekladateľskej konferencii v Číne a prvá Slovenka s oficiálnou certifikáciou nového systému výučby čínštiny dokazuje, že hranice si kladieme len my sami. No Katarína nie je len jazykový expert – je aj motivátorka, ktorá študuje psychológiu, aby lepšie rozumela ľuďom, ktorých učí. Od detí po päťdesiatnikov, od dislektikov po úplných začiatočníkov – v jej podaní sa čínština stáva jazykom pre každého.
Čo sa stane, keď sa rozhodnete ignorovať všetkých, ktorí vám hovoria, že na niečo nemáte? Katarína Sládečková vie odpoveď z vlastnej skúsenosti. V rozhovore hovorí o odvahe odísť do Číny, o prekvapivých zisteniach zo svojho výskumu, o tom, prečo mnohí študenti po rokoch učenia nevedia hovoriť, ale aj o tom, akú úlohu zohráva pri výučbe psychológia. A prezradí aj to, prečo si myslí, že čínština môže byť jednou z najcennejších zručností budúcnosti.
Príbeh ako každý iný? Vôbec nie
Kedy a ako sa začal váš príbeh s čínštinou?
Môj príbeh s čínštinou sa začal už v detstve. Fascinovala ma jej zvuková krása – pôsobila na mňa ako jazyk, ktorý nehovorí, ale spieva. Vždy som mala pocit, akoby ľudia namiesto bežnej reči vytvárali melódiu. Hoci som sama nikdy nebola spevácky typ, tento „jazykový spev” ma úplne očaril.
V tom čase však bolo štúdium čínštiny mimo veľkých miest takmer nedostupné. Neskôr som dokonca uvažovala o každodennom dochádzaní do Bratislavy, ale životné okolnosti mi to neumožnili. Sen o čínštine sa tak dlho javil ako niečo vzdialené.
Zlom nastal, keď som sa rozhodla prestať čakať a vziať svoj sen do vlastných rúk – a vycestovať do Číny.
Predtým som sa čínštine venovala aj na škole, ktorú mnohí poznajú. Po roku štúdia som však dokázala povedať len dve vety – bez písma, bez skutočného pokroku. Na otázku: „Prečo sa neučíme čínske znaky? Ja by som rada vedela aj tie, veď je to súčasť jazyka,” som dostala odpoveď: „Znaky sa učia, až keď človek perfektne rozpráva.” A keď som prejavila záujem učiť sa viac, vypočula som si vetu, ktorá ma hlboko zasiahla: že na to nemám a čínštinu sa nikdy nenaučím. V tej chvíli sa mi zrútil sen, ktorý som si v srdci niesla 13 rokov.
Ale práve vtedy som sa rozhodla, že ho nezahodím – len si nájdem inú cestu, a to znamenalo vycestovať do Číny. Myslím, si že po tomto nikoho neprekvapuje, že som sa aj ja sama stala učiteľkou čínskeho jazyka. Chcela som dať ľuďom, ktorí majú skutočný záujem, možnosť, ktorú som ja nedostala. Chcela som, aby túto príležitosť nemali iba ľudia, ktorí žijú vo veľkomeste, ale naozaj každý. A tak som začala čínštinu vyučovať online. Je to totiž jediný spôsob, ako môže byť tento krásny jazyk dostupný každému, kto o to stojí.
Bola to láska na prvý pohľad, alebo vás jazyk najprv odradil?
Úprimne – čínština pre mňa nikdy nebola „ľahká láska”. Páčila sa mi a lákala ma, no skôr to bola výzva, okolo ktorej sa pohybovalo množstvo pochybností. V hlave som mala všetky tie typické presvedčenia, ktoré pozná veľa Slovákov: „Čínština je príliš ťažká.” „To sa nedá naučiť.” „Aj tak ju nikdy nevyužijem.” „Aj tak ju nikdy nebudem vedieť na takej úrovni, aby som sa s ňou vedela zamestnať.”
Keď som sa ju začala skutočne učiť, nebolo to jednoduché. Každý neúspech ma skúšal, a ako perfekcionista som chcela robiť všetko na 100 %. Vedela som však, že mám len jeden rok na to, aby som dosiahla zásadný posun. A tak som sa rozhodla pre extrémne sústredenie – čínštine som venovala každý deň svojho života: intenzívne štúdium, opakovanie, prax, ponorenie sa do jazyka. V skutku to bolo 16 hodín denne, v horších dňoch iba 12. Samozrejme tým netvrdím, že čínštinu sa treba učiť tak intenzívne, no pokiaľ som mala iba rok na štúdium a na splnenie si sna, chcela som z toho vyťažiť maximum.
Našťastie výsledky prišli rýchlejšie, než som čakala. Podľa vyjadrenia učiteľov som bola schopná preskočiť viac ročníkov a rýchlo sa posunúť vpred. Dokonca ma označovali za „prvú Európanku, ktorá po roku štúdia dokázala bez problémov preskočiť 1 – 2 ročníky”. A to ma pre istotu otestovali 4-krát, zatiaľ čo testy do ďalšieho ročníka by mali byť len dva. Nebola to však náhoda alebo ako sa hovorí „talent na jazyky” – bola to kombinácia disciplíny, systému a absolútneho ponorenia sa do jazyka.
Koľko rokov žijete v Číne?
V Číne som od roku 2018. A aj keď sa tam nevyskytujem nepretržite, môj život dnes prirodzene balansuje medzi Čínou a Slovenskom – približne v pomere pol na pol.
Čo vás táto krajina naučila?
Čína ma naučila predovšetkým jednu zásadnú vec – že limity, ktoré si myslíme, že máme, sú často len naučené presvedčenia. Naučila ma, že život je príliš krátky na to, aby sme nešli za svojimi snami. Ale aj to, že na dobré sa oplatí počkať, resp. za splneným snom je skrytá hrboľatá cesta a neexistuje „zlý žiak”, len nesprávna metóda. A rovnako ma naučila, že potenciál človeka je omnoho väčší, než si dokáže predstaviť.
Zmenila ma aj vnútorne. Som pokojnejšia, vyrovnanejšia a vnímavejšia. Prestala som vidieť veci čiernobielo a začala som chápať, že každý človek má svoj vlastný príbeh.
A možno najdôležitejšie – naučila som sa, že ak ma niekto neprijíma takú, aká som, pravdepodobne nie som v správnom prostredí. Nevypovedá to však nič o mne. Síce na tieto slová nemusí človek vycestovať do zahraničia, no je podstatné nielen ich počuť, ale naozaj ich precítiť a veriť v seba za každých okolností.
Jediná Európanka, jediná Slovenka a výučba čínštiny inak
Byť jedinou Európankou medzi 20 vybranými účastníkmi z celého sveta – ako ste sa o tejto konferencii dozvedeli a čo pre vás znamenalo samotné pozvanie?
K mnohým konferenciám sa dostávam pomerne prirodzene – často cez odporúčania učiteľov, kamarátov, spolužiakov alebo priamo z online správ týkajúcich sa diania v Číne.
Byť jedinou Európankou medzi účastníkmi je pre mňa dnes už známa situácia. Zažila som ju už počas štúdia a aj na súťažiach. Vo vyšších ročníkoch čínskeho jazyka sme totiž mali iba Aziatov a iné národnosti boli skôr rarita. A pokiaľ sa tam aj ocitne nejaký Európan, je to skôr o tom, že v Číne žije už od malička alebo je miešanec.
Je to však vždy kombinácia dvoch silných pocitov – hrdosti a zodpovednosti.
Hrdosti, že môžem reprezentovať svoju krajinu. A zároveň tlaku, pretože si uvedomujem, že stojím vedľa ľudí, ktorí vyrastali v úplne inom jazykovom a kultúrnom prostredí, a predovšetkým s ľuďmi, ktorí sa už od mladosti dokázali stretávať s týmto jazykom. Človek si zároveň uvedomuje, že Aziati nad niečím strávia oveľa menej času než Európania a ich úroveň je rovnako dobrá ako naša. Uvedomujem si preto, že všade kam sa chcem dostať potrebujem nielen šťastie, no predovšetkým precíznosť, cieľavedomosť a neustálu prácu na sebe.
Dostáva sa vám dostatočnej podpory?
Áno, a veľmi si vážim najmä podporu, ktorú som dostala od učiteľov v Číne. Práve vďaka nim som sa dozvedela o množstve príležitostí, dokonca ma na nejaké súťaže sami odporúčali. Neustále tak do mňa vkladali dôveru. Niekedy totiž človek niekde na polceste stratí energiu, vieru alebo dôveru v seba, a vtedy nastáva ten čas, kedy nás potiahnu práve tieto osoby nahor.
Aj ja som sa chcela stať takýmto človekom pre mojich študentov. Takým, ktorý v nich verí. Nechcem však byť pomocníkom iba pre nich, aj keď samozrejme mojim študentom dávam oveľa viac lásky, podpory a pozornosti. Práve preto som aj sinologickým školám na Slovensku a v Česku, rovnako ako aj jazykovému gymnáziu v Banskej Bystrici, ponúkla praktickú prednášku zadarmo. Každý jeden žiak čínskeho jazyka si totiž zaslúži mať niekoho, kto v neho verí. Ukáže mu, že jeho sny sa môžu stať skutočnosťou, no zároveň bude vedieť, že ak je v koncoch, tak stále je tu jeden človek, na koho sa môže obrátiť. Uvedomujem si totiž, že nie každý má také šťastie ako ja, že má za sebou podporujúcich rodičov, rodinu a samozrejme i učiteľov.
Chcete si prečítať viac inšpiratívnych príbehov? Všetky nájdete TU
Čo vás na konferencii najviac prekvapilo alebo zaskočilo – odborne aj ľudsky?
Najviac ma prekvapilo, akým praktickým spôsobom sú v Číne vedené odborné konferencie. Nejde len o pasívne počúvanie, ale o aktívnu účasť – diskusiu, otázky, okamžité zapojenie do tém. Človek si tak z konferencie odnesie veľmi cenné informácie, ktoré okamžité uvádza do praxe. Veľmi zaujímavá bola aj časť venovaná porovnaniu ľudského prekladu a umelej inteligencie – najmä v kontexte toho, kde AI pomáha a kde má stále svoje limity.
Ako na vás reagovali ďalší účastníci, keď zistili, že ste zo Slovenska? Vedeli vôbec, kde Slovensko leží?
Reakcie boli veľmi pozitívne a často aj zvedavé. Mnohí sa pýtali na to, kde je Slovensko, niektorí si ho zamieňali so Slovinskom. Podaktorí Číňania Slovensko poznajú, ale skôr pod názvom „ČeskoSlovensko”, ktoré sa rozpadlo na dve krajiny. Iní vedia aj to, kedy Slovensko vzniklo.
Zároveň ma potešilo, že odborníci prejavili záujem o spoluprácu. A diskutovali sme aj o možnosti spracovania moderných výučbových materiálov pre slovenských študentov čínštiny, hoci zatiaľ tieto projekty narážajú na finančné limity, keďže iné krajiny finančne podporujú takéto učebnice či knihy, no na Slovensku som sa s tým, žiaľbohu, nestretla.
Vieme, že ako jediná Slovenka máte certifikát z nového spôsobu výučby čínštiny, tzv. 3. 0. Čo to presne znamená byť prvou Slovenkou s touto certifikáciou?
Pre mňa osobne nie je tento certifikát cieľ, ale nástroj. Znamená, že mám prístup k najnovším metodikám výučby čínštiny a môžem ich prenášať priamo do praxe. V súčasnosti však ešte nie sú vytvorené všetky učebnice a cvičebnice pre túto úroveň, a tak sme mali tiež možnosť vyjadriť naše námietky alebo naopak nápady na zlepšenie.
Vďaka tomu som už teraz mohla do svojho štúdia zaradiť nové učebnice. Keďže nové testovanie má rozsiahlejšiu slovnú zásobu, ktorá nie je úplne zhodná z predchádzajúcou, pre študenta je to len a len prospešné. Podľa komunikácie s ostatnými slovenskými školami a inštitútmi vyučujúcich čínsky jazyk som tak prvá, ktorá už zaviedla tento nový druh výučby a nový výučbový materiál do používania. Naďalej však preferujem názory mojich študentov a ich potreby, takže uprednostňujem učebnice, ktoré sú pre nich najvhodnejšie. Okrem toho viem vďaka tomuto certifikátu poskytnúť aj priame informácie o modernom systéme skúškovania čínskeho jazyka, čo je prospešné najmä pre tých, ktorí si v budúcnosti plánujú spraviť skúšku z čínskeho jazyka.
Čo presne nový systém HSK 3.0 znamená?
Predstavuje posun od memorovania k reálnemu používaniu jazyka – viac slovnej zásoby, kontextu, viac praktickej komunikácie. Pre mojich študentov to znamená, že sa učia jazyk a slovnú zásobu, ktorú skutočne využijú.
Prečo je doterajší spôsob výučby čínštiny na Slovensku podľa vás nedostačujúci a čo nová metodika mení?
Úprimne, nejde o to, že by starý systém bol „zlý”. Bol iný – a v niečom mal svoje čaro. Lenže dnes už vieme jednu zásadnú vec: vedieť čínštinu „na papieri” neznamená, vedieť ju použiť v každodennej konverzácií a v živote.
Tradičná výučba na Slovensku bola dlhé roky postavená najmä na systéme HSK 2.0 – teda na memorovaní slovnej zásoby a zvládaní testov. Študenti si tak často odnášali certifiká, ale v reálnych situáciách prišla otázka: „Prečo viem slovíčka, ale neviem hovoriť?!”
A presne tu vzniká rozdiel medzi učením jazyka a jeho skutočným ovládaním.
Veľmi dôležitým momentom je aj práca s čínskymi znakmi. Mnoho študentov sa im v minulosti vyhýbalo a spoliehalo sa len na pinyin (oficiálny systém prepisu čínštiny do latinky – pozn. red.). Na prvý pohľad to vyzerá ako „jednoduchšia cesta”, no v skutočnosti je to cesta, ktorá neskôr prináša obmedzenia.
Nový systém HSK 3.0 však mení pravidlá hry. Už nejde len o test, ale o reálne používanie. Rozširuje sa počet úrovní, slovná zásoba aj dôraz na porozumenie v kontexte. Jazyk sa prestáva učiť ako zoznam slov a začína sa učiť ako živý nástroj komunikácie – vrátane modernej slovnej zásoby z bežného aj digitálneho sveta.
Ako vyzerá hodina čínštiny podľa vašej metódy, ak ju porovnáme s „klasickou” hodinou?
U mňa sa spôsob štúdia až tak nezmenil, nakoľko som už od začiatku používala všetky výučbové materiály podľa môjho uváženia, a predovšetkým tak, aby sa študenti naučili čínštinu poriadne a ja som sa nemusela hanbiť za seba, ako ich učím. Navyše aj na mojej stránke cinstinakatka.sk si študenti čínskeho jazyka môžu zadarmo spraviť rôzne testy a kvízy, ktoré preveria ich schopnosti a jazykové použitie.
Ak by som však mala porovnať metódy, ktoré budú teraz musieť využívať učitelia, ale aj študenti, ide tu najmä o jeden zásadný princíp: študent už nie je pasívny prijímateľ, ale aktívny používateľ jazyka. Klasická výučba často stojí na slovíčkach, gramatike a testoch. Študent vie, čo má povedať, ale keď príde reálna situácia, nastane ticho.
Aké výsledky vzišli z vášho magisterského výskumu zameraného na českých a slovenských študentov a ich čínštinu?
Vyšli veľmi podobne výsledky. Študenti ovládali čínštinu iba pasívne, ale nie aktívne. Ba dokonca pokiaľ išlo o počúvanie s porozumením Číňanov, ktorí malý čo i len malý prízvuk (a to má takmer každý človek Číny), tak nerozumeli, čo vraveli. A práve tam som vo svojom výskume videla opakujúci sa vzorec: študenti čínštinu „poznajú”, ale stále ju „nevedeli použiť”. Ja osobne poznám človeka, ktorý sa chválil svojou HSK5 skúškou, no keď sa ho Číňanka v Číne spýtala „z ktorej krajiny pochádza,“ tak úplne zamrzol. A presne tomu sa nová metóda snaží vyvarovať, aby študenti nielen urobili skúšku, ale reálne vedeli aj čínštinu používať. Ako hovorím: „Je krásne mať bohatú slovnú zásobu, ale pokiaľ ju nevieš využiť, tak sa to stále rovná nulovým vedomostiam.”
Moja výučba preto prirodzene smeruje inam. Každá nová slovná zásoba sa okamžite prepája do reálnych dialógov, modelových situácií, praktických úloh a komunikácie, ktorá simuluje skutočný život
Navyše počas môjho pobytu v Číne dávam mojim študentom možnosť komunikovať s rodenými hovoriacimi v čínštine. Najskôr pod mojím dohľadom, neskôr úplne sami. A čo je najdôležitejšie – študent si pri mne prestáva klásť otázku: „Pamätám si to slovíčko?” a začína sa pýtať: „Viem ho správne použiť?”
Tento posun je jemný, ale zásadný. Pretože práve tu vzniká istota v jazyku.
Kultúra, biznis aj budúcnosť
Väčšina jazykových lektorov sa venuje jazyku – vy ste sa popritom začali učiť aj psychológiu. Čo vás k štúdiu motivovalo?
Všimla som si niečo, čo sa v učebniciach nenachádza. Nie je to čínština, čo ľudí zastavuje. Sú to ich vlastné myšlienky. Vety ako: „Ja na to nemám.” „Čínština je príliš ťažká.” „Už som na to starý/á.” „Mne to nejde, vzdávam to.” Navyše, veľa ľudí sníva o tom, že sa bude učiť po čínsky, no pokiaľ nemá podporu z okolia (čo sa stáva málokedy), tak sa svoj sen boja uskutočniť.
Chcela som preto byť práve ja tým človekom, ktorý bude mojich študentov podporovať, motivovať a predovšetkým im reálne budem vedieť pomôcť s ich vnútornými bojmi a strachmi. Je iné povedať študentovi „sprav” a iné dodať mu takú odvahu, že aj napriek tomu, že sa v tejto oblasti necíti dosť sebavedome, zo seba vydá to najlepšie.
Čo sa týka stratégie, tak v súčasnosti študujem NLP (Natural Language Processing, spracovanie prirodzeného jazyka – pozn. red.). Snažím sa ho dávať do praxe, keďže som už od detstva čítala veľa motivačných kníh a pokúšala som sa zo všetkého zobrať si to najlepšie. Vždy teda použijem metódu, ktorá mi pre študenta príde najprínosnejšia. Veľa študentov si to ani neuvedomuje, pretože stále robíme s jazykom, ale každý študent si môže povedať, že z hodín odchádza pozitívne naladený s vierou, že na to má.
Aké sú najčastejšie mentálne bloky, s ktorými prichádzajú vaši študenti, a ako im ich pomáhate prekonávať?
Vzorce a vnútorné boje sú vždy sprevádzané príbehom, ktorý si ľudia v sebe nosia. Ani si neviete predstaviť, koľko študentov si myslelo, že keď niečo povedia zle, že po nich budem kričať. Že za nesprávnu odpoveď budú potrestaní. Cieľom mojich hodín tak nie je len naučiť čínštinu, ale taktiež poskytnúť študentovi čo najlepšie a najpozitívnejšie prostredie, aby sa zo štúdia čínskeho jazyka tešil a celkovo to bral ako záľubu a oddych po práci. Pretože ak sa človek učí s láskou, nie je to pre neho utrpenie, ale radosť.
U mňa krik na výučbe nenastáva, no namiesto toho dostávajú študenti podporu, či už ju potrebujú z hľadiska štúdia čínštiny alebo na základe aktuálnej životnej situácie. Celkovo preferujem ľudský a priateľský vzťah. Aj v Číne sme mali s učiteľmi úžasný vzťah, pretože sme za nimi mohli prísť s hocijakým problémom.
To, že sa mi osvedčil tento prístup, je aj fakt, že pri vydaní mojej knihy Slovenka v krajine draka prišlo veľa mojich študentov, dokonca aj z východu a Česka, len aby mohli byť aj oni súčasťou takejto krásnej udalosti. A povedzme si pravdu, to, že sú študenti ochotní cestovať niekoľko sto kilometrov, naznačuje, že tento prístup k nim oceňujú.
Ak sa vás ľudia opýtajú, načo vedieť komunikovať práve v čínštine, ako im odpovedáte?
Odpoveď nie je len o jazyku. Je to o tom, ako sa mení spôsob, akým človek premýšľa o sebe, o svete a o budúcnosti. Čínština nie je len ďalší jazyk v zozname. Je to úplne iný systém myslenia. Už samotný proces učenia – znaky, kontext, tón, význam – trénuje mozog inak ako európske jazyky. Študenti často hovoria, že sa pri čínštine učia nielen jazyk, ale aj trpezlivosti, pozornosti a schopnosti vidieť veci v súvislostiach.
A tu je dôležitý paradox: nie každý môže byť právnik, lekár alebo podnikateľ. Rovnako nie každý bude študovať čínštinu. A to je v poriadku. Svet je zaujímavý práve tým, že je rôznorodý. Ale práve preto má každý jazyk, ktorý ovláda menej ľudí a otvára iný kultúrny svet, svoju hodnotu – nie ako „povinnosť”, ale ako výnimočná možnosť na trhu práce.
Aj vedci, ako napríklad Bialystok, 2011 potvrdzujú, že učenie sa náročných jazykových systémov podporuje kognitívnu flexibilitu, pamäť a exekutívne funkcie mozgu. Čínština je v tomto smere špecifická tým, že kombinuje tónový systém a logografické písmo, čo prirodzene zapája viacero častí mozgu naraz.
Zároveň je čínština dnes jednoznačne jedným z najdôležitejších globálnych jazykov. Mandarínska čínština je podľa Ethnologue (2024) najrozšírenejší materinský jazyk na svete s približne 1,1 miliardou hovoriacich. Zároveň ide o jazyk jednej z najväčších svetových ekonomík, ktorá je dlhodobo v top 2 – 3 globálne podľa HDP.
To nás prirodzene vedie k realite biznisu…
Presne. Čínština už dávno nie je len „lokálny jazyk Číny”. Je to jazyk obchodných vzťahov, výrobných reťazcov, technológií a investícií. V biznise s Čínou totiž platí jednoduché pravidlo: jazyk = prístup. A v mnohých prípadoch aj dôvera. Keď človek komunikuje v jazyku partnera, automaticky sa mení dynamika vzťahu – z formálneho kontaktu na osobnejšiu a často výhodnejšiu spoluprácu.
Historicky sme to už videli. Kedysi bola dominantným jazykom v našom regióne ruština, neskôr sa jej význam výrazne zmenšil. Angličtina a nemčina sú dnes štandardom – nie výhodou. A práve preto sa prirodzene otvára otázka: ktorý jazyk bude mojou osobnou výhodou o 10 – 20 rokov?
Čínština v tomto smere nie je pre každého.
A ani nemá byť. Je to jazyk, ktorý si vyžaduje disciplínu, pozornosť a určitú mieru vnútorného nastavenia. Dá sa povedať, že je to jazyk, ktorý si „vyberá” študenta rovnako, ako si študent vyberá jeho. Ak sa chce niekto naučiť po čínsky, nie je to len o tom, čo sa naučíš. Je o tom, kam ťa to môže v živote posunúť.
Myslíte si, že Slovensko dokáže oceniť potenciál čínského jazyka – v biznise, kultúre či diplomacii?
Áno – ale nie je to okamžitý proces. Slovensko už dnes postupne vstupuje do priestoru, kde sa čínština prestáva vnímať ako „exotický jazyk” a začína sa vnímať ako praktická výhoda. V biznise, technológiách aj medzinárodných vzťahoch sa čoraz viac ukazuje, že Čína nie je vzdialený trh, ale aktívny partner. To, čo dnes pôsobí ako „výhoda navyše”, sa môže veľmi rýchlo zmeniť na štandardnú požiadavku v niektorých odvetviach – presne tak, ako sa to kedysi stalo s angličtinou. Otázka teda nie je, či Slovensko tento potenciál ocení. Ale kedy?
Kde vidíte výučbu čínštiny na Slovensku o desať rokov?
Myslím si, že sa o pár rokov dostane aj na školy. V tomto prípade je však otázkou, či budeme mať dostatok kvalitných učiteľov, ktorí ju budú vedieť naučiť.
Verím tiež, že sa v budúcnosti nebude čínština učiť ako „predmet”, ale ako nástroj – na komunikáciu, prácu, cestovanie aj online svet. Menej memorovania izolovaných slov, viac situácií, dialógov a reálnych kontextov.
Veľmi silný trend bude aj individualizácia výučby, pretože každý študent má iný cieľ. Niekto potrebuje biznis čínštinu, niekto kultúru, niekto cestovanie. A možno najväčšia zmena bude v myslení ľudí, keď už čínštinu nebudú vnímať ako strašiaka, ale ako reálnu súčasť každodenného školského života.
Máte nejaký odkaz pre nás, ktorí si povieme, že čínštinu by sme nikdy nezvládli?
Toto je veta, ktorú počúvam veľmi často. A paradoxne ju najčastejšie hovoria práve tí, ktorí ešte ani neurobili prvý krok. Ale ako dlho sa človek ešte bude vzdávať svojich snov len preto, že sa bojí neúspechu? Oplatí sa prežiť celý život v „možno raz”, len preto, že dnes je strach silnejší než túžba? Keď stojíme na zemi a nič neskúšame, nemáme kam „spadnúť”. A keď sa začneme snažiť a vyskúšame to, môžeme zlyhať. Náš „najhlbší pád” môže byť však iba na začiatku. Nie je to prehra. Začiatok je bod, kde sa zrodil každý úspech.
A ak sa na to pozrieme úprimne, najväčšie riziko nie je zlyhanie. Najväčšie riziko je, že to nikdy neskúsime. Pretože pokusom vlastne nič nestrácame. Ale môžeme tým získať úplne nový svet. A v skutočnosti zlyhanie neexistuje, existujú len nové skúsenosti.
Realita je taká, že čínština nie je o talente. Je o spôsobe učenia, trpezlivosti a správnom vedení. Výhodou je, že čínština sa buduje krok po kroku. A keď sa zmení spôsob, akým sa na ňu človek pozerá, veľmi často sa zmení aj to, čo je pre človeka možné.
Každý človek, ktorý dnes čínštinu vie, bol kedysi na úplnom začiatku – rovnako ako všetci ostatní. Rozdiel nie je v schopnosti, ale v tom, či človek vydrží, aj keď má chuť sa vzdať. Nevedieť nie je koniec. Je to len začiatok procesu učenia sa.
Aj mne kedysi hovorili, že nemám talent na jazyky. Aj ja som sa chcela kedysi čínštinu učiť, no keď už išlo do tuhého, premýšľala som, že možno je lepšie vzdať sa snov len preto, že som sa bála zlyhania. Snívala som o tom, aké by to bolo vedieť po čínsky. No keby som sa vtedy neodhodlala, nikdy by som sa ju nenaučila. A poviem vám, bola by to tá najhoršia životná chyba, lebo by som nikdy nerobila prácu, ktorú milujem, nikdy by som si nesplnila svoj 13-ročný sen, a predovšetkým by som bola niekde úplne inde, než teraz. Ba čo viac, myslím si, že dodnes by som žila v slovách „čo ak”.
Pretože príležitosti za nami nechodia, ale tí ktorí chcú, si tie príležitosti vytvárajú sami.
