Nové myšlienky a ideály neprinášajú iba muži. Filozofia odjakživa láka aj ženy. Ich úvahy o šťastí, o zmysle života a o význame ľudskej existencie prispeli k vzniku nových názorových prúdov a k nastoleniu zásadných osobných aj spoločenských otázok.
Gārgī Vāchaknavī
Staroindická filozofia sa opierala o posolstvá z knihy Védy. Učenci sa pokúšali vysvetliť védske koncepty formou upanišád. Išlo o filozofické texty, ktoré “prekladali” symbolické odkazy z Véd do jazyka zrozumiteľného aj pre neučených ľudí. Stopy v týchto textoch zanechala aj Gārgī Vāchaknavī, ktorá priniesla nový pohľad na koncept átmana (duša alebo ja). Nadviazala na prácu predchodkyne Maitreyi, ktorá sa zaoberala otázkami o láske a jednote medzi dušou, bohom a vesmírom. Gargi sa pričinila o rozvoj písomnej formy jazyka. Filozofka žijúca približne v 9.-8. storočí pred n. l. bola rešpektovanou znalkyňou Véd a spolu s Maitreyi otvorili brány do sveta filozofie ďalším indickým ženám.
Hypatia z Alexandrie
Okolo Hypatie vznikli mnohé legendy, ktoré nie sú podložené vedeckými faktami. Podpísala sa pod to jej smrť, ku ktorej došlo v čase náboženských sporov v egyptskej Alexandrii na začiatku 5. storočia. Niektorí filozofi po nástupe novoveku používali údajné zavraždenie pohanky Hypatie miestnymi kresťanmi ako argument proti praktikám katolíckej cirkvi. Feministické hnutia ju označovali za príklad potláčania ženskej sily a múdrosti patriarchálne založenými spoločnosťami. Historické pramene dokladujú, že bola rozhľadená vo viacerých oboroch. Pokračovala v otcových šľapajach a pri vedení jeho školy sa venovala matematike, astronómii aj filozofii. Aj keď po sebe nezanechala žiadne filozofické texty, spisy jej žiaka naznačujú, kam sa uberalo jej videnie sveta. Napriek blízkosti k novoplatonizmu a vernosti pohanským bohom akceptovala kresťanov a mnohých vyučovala. Podľa jej presvedčenia sa učenie antickej filozofie nevylučovalo s kresťanskou náukou. Okrem myšlienok vyzývajúcich k zmierlivosti a tolerancii zanechala svetu aj vlhkomer a astroláb.
Ilustračné foto: www.pixabay.com – GDJ
Anne Conway
V 17. storočí sa na univerzite v Cambridge sformovala skupina známa ako cambridgeskí platonici. Spolok filozofov a kresťanských teológov vítal vo svojich radoch aj ženy. Dvere mal otvorené aj pre Anne Conway. Žiačka Henryho Moora, ktorý patril k popredným osobnostiam spolku, sa postupne vypracovala na jednu z najrešpektovanejších anglických mysliteliek svojej doby. Zastávala teóriu o monizme, ktorá sa opiera o presvedčenie, že všetko na svete vychádza z jednej substancie. Verila, že telo a myseľ nie sú oddelené, čím sa stavala do opozície proti zástancom dualizmu. Svoje myšlienky o jednotnosti a o hmote, ktorá je živou a premennou hybnou silou, zhrnula v diele The Principles of the Most Ancient and Modern Philosophy.
Émilie Du Châtelet
V 17. storočí si v radoch osvietenských filozofov začali nachádzať miesto otázky o úlohe a postavení žien. V diele Discours sur le bonheur ich otvárala aj Émilie Du Châtelet. Francúzska fyzička a matematička rozvinula svoje filozofické cítenie po boku milenca Voltaira. Okrem nastoľovania ženských tém sa zamerala aj na vykladanie Biblie. Ostali po nej viaceré spisy, ktoré v priebehu nasledujúcich dekád ovplyvnili mnohých filozofov a teológov.
Voltaire, Foto: www.pixabay.com – DEZALB
Mary Wollstonecraft
Úlohou a postavením žien sa zaoberala aj Mary Wollstonecraft. Anglická spisovateľka poňala túto tému ako stredobod svojej práce. Popri beletrii, cestopisoch a knihách pre deti pracovala aj na tvorbe filozofických spisov. Za jej vrcholové dielo je označovaná kniha A Vindication of the Rights of Woman z roku 1792. Jej úvahy o rovnocennosti žien a o rovnakom zaobchádzaní ako s mužmi sa stali predlohou k tvorbe viacerých publikácií o feminizme vydaných v 19. storočí. Predstaviteľky ženských hnutí pokladajú Mary Wollstonecraft za jednu z matiek feminizmu na Britských ostrovoch.
Simone de Beauvoir
Prvé dekády 20. storočia priniesli ďalšiu vlnu feminizmu. Silnejúce emancipačné snahy podporovali viaceré filozofky, medzi nimi aj Simone de Beauvoir. Francúzska spisovateľka sa popri písaní románov venovala šíreniu existencialistických a marxistických myšlienok, často kontroverzných a búrajúcich stereotypy. Mnohé z nich prezentovala v knihe Druhé pohlavie, kde sa stavia proti manželstvu a tradičnému modelu rodiny, ktorý podľa nej spútava ženskú nezávislosť a snahu o sebarealizáciu. Na niektoré z jej úvah sa odvolávali viaceré moderné feministické hnutia 20. storočia.
Foto: www.pixabay.com – viarami
Nástup ženských hnutí sprevádzaný vznikom nových politických prúdov v 20. storočí prial expanzii ženskej filozofie. Ženy dostávali stále väčší priestor na vyjadrenie svojich postojov a formovanie názorov v spoločnosti. Nesústredili sa len na postavenie žien. Philippa Foot sa zameriavala na etiku a stála pri zrode modernej verzie prúdu známeho ako etika cností, ktorý čerpá zo starých aristotelovských myšlienok. O etiku a jej úlohu v turbulentnom 20. storočí sa zaujímala aj Gertrude Elizabeth Margaret Anscombe, ktorá sa do povedomia zapísala dielom Intention. Profesorka z Oxfordu sa výrazne zasadila za rozvoj analytickej filozofie. Filozofiu 20. storočia ovplyvnila aj Mary Beatrice Midgley. Anglická profesorka prišla ako jedna z prvých filozofiek modernej doby s ideami o koexistencii s prírodou a o živote v súlade s etickými princípmi vo vzťahu k nej. V rámci svojich filozofických a občianskych aktivít sa aktívne venovala aj presadzovaniu práv zvierat.
Foto na titulke: www.pixabay.com – chenspec