V auguste sme si pripomenuli štvrté smutné výročie od momentu, keď vládu v Afganistane prebralo hnutie Taliban. Odvtedy sú ženy vytláčané zo všetkých oblastí verejného života.
Nesmú študovať, chodiť do parkov, počúvať hudbu ani tancovať. A nie je to tak dávno, čo im bolo zakázané na verejnosti aj hovoriť.
Podľa Talibanu je ženský hlas intímnou záležitosťou
Zákony Talibanu o cnosti a mravnosti efektívne odstraňujú ženy z bežného fungovania v spoločnosti. Po nástupe radikálnej nábožensko-politickej skupiny im zakázali hlasné modlitby, spev, recitácia poézie, verejné vystúpenia či práca v zdravotníctve bez sprievodu muža. V tomto kontexte sa počuteľný ženský hlas stal symbolom politického odporu a jeho použitie môže byť považované za riskantný akt, ktorý ohrozuje osobnú bezpečnosť ženy.
V kultúre prísnej kontroly vznikla paradoxná situácia. Hoci úradne ženy „hovoriť medzi sebou smú”, mnohé mlčia zo strachu pred násilnými opatreniami.
Ich hlas je symbolicky potlačený a trestaný, či už prostredníctvom mediálneho zákazu, alebo fyzickým donucovaním zo strany náboženských autorít.
Nezmyselné a kruté zákazy
Taliban ženám predpísal, že musia pri odchode z domu skryť hlas, tvár aj telo, čo predstavuje extrémne obmedzenie ich práv. Majú tiež povinnosť nosiť hrubé oblečenie, ktoré ich úplne zakryje, a to vrátane tváre, aby nevyvolávali žiadne „pokušenie”. Afgánkam zakázali aj vizuálny kontakt s mužmi, ktorí nie sú ich príbuzní. Niektoré výnimky umožňujú ženám komunikovať pomocou gest, napríklad počas modlitieb, no ide skôr o okrajové praktiky, ktoré sa bežne neuplatňujú.
Porušovanie ľudských práv
Tieto opatrenia sú vrcholne neetické a predstavujú hrubé porušovanie základných ľudských práv. Zakazovať ženám používať vlastný hlas na verejnosti je nielen absurdné, ale aj nepredstaviteľne dehumanizujúce. Hovoríme totiž o práve, ktoré je vo väčšine sveta samozrejmosťou…
Na Slovensku máme šťastie, že takéto represívne zákazy neexistujú, a hlas žien je tu právne aj spoločensky chránený. Napriek tomu je potrebné, aby ženský hlas v spoločnosti zaznieval ešte silnejšie, a to nielen symbolicky, ale aj reálne – v politike, médiách, školách, vede či kultúre.
Ako je však možné, že niekto dokáže zakázať ženám používať svoj hlas, keď je to základná súčasť identity a ľudskej dôstojnosti? Príbeh Afganiek je varovným príkladom toho, kam môže viesť extrémny patriarchát a totalitná ideológia.
Každá spoločnosť, ktorá PRED hlasOM žien zatvára uši, stráca nielen spravodlivosť a rovnosť, ale aj svoju vlastnú integritu a schopnosť rásť.