Vychovať človeka nie je jednoduché. Zbaviť sa vlastných chorých a pomôcť neovplyvňovať svoje dieťa, je cesta na dlhú trať. Chvíľami sú to veľmi náročné, ale verte mi, že oplatí krok po kroku začať, pretože výsledok má neopísateľnú hodnotu. Pozrite si konkrétne príklady: Nájdete sa v nich aj vy?
Vybrala som niekoľko najčastejších situácií, keď následkom nevedomého správania nás rodičov môže naše dieťa stratiť sebadôveru . že vám tieto riadky budú slúžiť ako inšpirácia, verím však, že hodnotenie alebo výčitka. Rodičmi sa učíme byť každý jeden deň, a preto robíme chyby. No nikdy nie je neskoro začať chyby naprávať. A možno sa tak k deťom správame nechtiac a spochybňujeme ich, pretože to inak nevieme, pretože aj my sme boli spochybňovaní.
Spánok a hodnotenie
„Nerobíš to dobre“; „nie si dosť dobrý/á v tom, čo robíš“; „mal/a by si robiť niečo iné“; „ty nič nevieš poriadne robiť“; „tak spevák z teba nebude“.
Každá jedna takáto veta dokáže znivočiť detskú sebadôveru a lásku k sebe samému. Dieťa je čisté a samo o sebe nemá dôvod pochybovať. Jestvuje v prítomnosti a život naozaj žije. Celý proces spochybňovania sa začína zvonku, zo strany spoločnosti a tie prvé impulzy prichádzajú od nás, rodičov. Pretože dieťa prijíma seba samého, je zároveň veľmi krehké. Rodič je niekto, po koho prijatie dieťa túži, aby jeho sebadôvera zosilnila. Rodič je niekto, kto má detskú jedinečnosť spečatiť.
Napríklad: Diéťa počúva hudbu. Začne tancovať a páčiť sa mu to, užíva si to, má z toho radosť. Páči sa mu táto aktivita a tancuje viac a viac. Jedného dňa s čírou radosťou ukáže mame, ako krásne tancuje. V daný moment je jeho tanec dokonalý a prezradí mame zrodenú túžbu, že sa chce stať tanečníkom. Mama sa na neho pozrie a na základe zadaných predsudkov hlboko v mysli (napríklad, že tanečníkom môžeš byť, až keď budeš tancovať ako Michael Jackson, alebo kvôli tomu, že jeho pohyby vyzerajú divne) povie napríklad, že tanečník z teba nebude (prípadne, že to nerobí dobre). Len si predstavte ten pocit, ktorý to dieťa môže zažiť! A pritom, keď pôjdete hlbšie, tak pochopíte, že je to absurdné, pretože „pravda“ je relatívna. Toto je veľmi jednoduchý príklad, vo viacerých situáciách spochybňujeme deti oveľa viac a sofistikovanejšie. Radšej sa pýtať na dieťa, ako sa cíti pri tom, keď robí nejakú aktivitu a prežívajte s ním jeho úprimnú radosť. A nemusíte hodnotiť, ako tancuje či spieva, dieťa nepotrebuje veľa chvál, ale skôr zdravý obdiv. Iba mu venujte pozornosť a zároveň lásku a prijatie. Buďte mu sprievodcom na ceste životom a zdieľajte s ním, čo ste sa naučili. Bez hodnotenia, spochybňovania a ovplyvňovania. Napokon, čo si myslím, že kto sme, že môžeme hodnotiť a určovať deťom, čo by sme mali v živote milovať?
Porovnanie s druhými
„Jožkovi to ide lepšie“; „čo si o tebe pomyslia ostatní?“, „pozri, ostatní sa pozerajú, ako plačeš“; „všetci vidia, ako sa správaš“.
Keď hodnotíme emócie či správanie dieťaťa a porovnávame ho s druhými alebo vytvárame pocit hanby pred druhými, tak ho učíme, že sa snažíme byť niekým iným je v poriadku. Že mať emócie nie je v poriadku. Že byť sám sebou nie je v poriadku. Po čase sa môže toto spochybňovanie premeniť na strach z prejavu emócií.
Napríklad: Chlapci, ktorým sa hovorilo v detstve, že „ chlapci neplačú “, môžu „prestať“ v dospelosti cítiť. Strach z prejavu emócií sa neskôr môže prejaviť agresiou. „Keď sa pocikáš v škôlke, ostatní sa ti budú smiať“ – v dospelosti sa môže vrátiť na strach pochybiť. Za každým „zlým“ správaním dieťaťa je dôvod a často tým hlavným sme moji, rodičia. Dajme našim deťom pochopenie, prijmeme ich aj s tými menej nám vyhovujúc prácu, keďže ich máme aj my a ony nás napriek tomu nedokážu nepodmienečne milovať. Rozprávajme sa s nimi a učme ich, ako pracujte s emóciami namiesto tárania nezmyslov.
Nebezpečnosť
Keď pozornosť je jedným z najsilnejších jazykov lásky, tak nepozornosť je presný opak. Často po celom dni v práci musíme venovať pozornosť nezastaviteľným deťom. Je to veľmi náročné. Veľa krát je to pre mňa až boj. Ale keď sa dokážem na deti napojiť, tak sa cítim veľmi dobre. Nie kvôli dokazovaniu samej seba, že som dobrá mama. Nie iba kvôli tomu, že som to zvládol a nezraňujem deti, ale hlavne kvôli tomu, že ony dokážu dosiahnuť prítomnosť. Paradox, keď mám pocit, že terapia detí nezvládne, práve vďaka čírej pozornosti a chvíľkovej komunikácii s deťmi dokáže zmierniť myšlienky zamestnanej mysle. Traumou pre deti sa môže stať dôsledok situácie, keď sa stane, že dieťa niečo rozpráva a rodič sa iba tvári, že počúva. Počúvanie je základ prejavu úcty k druhému človeku. Keď naozaj nezabudnite, radšej to dieťa úprimne povedzte. A keď sa vám stane, že ste nepočúvali a tvárili ste sa, že áno, tak povedzte PREPÁČ. Zastavte sa na chvíľku, zatvorte si oči a predstavte si, že rozprávate niečo dôležité (pre deti je takmer všetko doležíté) človeku, ktorého neskonale milujete a len sa tvári, že počúva. Aký je to pocit? Nevníma ma; nepočuje ma; hovorí, že počúva a pritom nepočúva; nie som dosť zaujímavý; nie som dosť dobrý…
Nerešpektovanie
„Ty si ešte malý/á“; „toto je iba pre dospelých“; „ty si menší/á, ty to nemôžeš“.
Každý pozná situáciu, keď nejde o výchovu, ale o bezpečnosť. Nevravím, že deťom treba všetko povoliť, to nie. Práve naopak, našou povinnosťou je bezbranné dieťa chrániť. Ja len vravím, že ich nechajte bez vysvetlenia, prečo určité veci nemôžu robiť, hoci tak veľmi chcú, je prejav nerešpektovania, na základe ktorého dieťa môže začať popierať samého seba. Keď dieťa na otázku PREČO zakaždým dostane odpoveď, cítim byť rodičom vnímané a dôležité. Ale keď dostane odpoveď iba PRETO alebo „pretože si ešte malý/á“, môže sa cítiť menejcenne. Len si predstavte, že by vám váš nadriadený na vašu otázku odpovedal „preto, že si iba zamestnanec.“
Klamstvo
Nie je to niekedy jednoduché, vysvetľovať dookola, prečo. Ľahšou cestou je niekedy klamstvo. Je jednoduchšie dosiahnuť klamstve a predísť plaču alebo vzdoru. Ľahšia cesta, ale zároveň veľmi nebezpečná, ostrá, ktorá ničí dôveru a vzťah už od prvého klamstva. Dieťa nie je hlúpe. Keď niečomu nerozumiem, vie to vycítiť. Nevinné klamstvo typu „u babky spať nebudeš, ja sa pre teba vrátim“, či „cukríky zjedla víla“, či „tvoj špinavý potrhaný zajko zmizol“, či „to sa nepredáva“ uisťuje dieťa, že nie je hodné pravdy, že nie je dostatočne dobré a dokonca ho učí, že klamať je v poriadku.
Trest namiesto podpory za spravenú chybu
Môže byť trest za chybu zdrojom sebadôvery či motivácie? Pestujme u detí pocit zodpovednosti, nie strachu.
Má silu, je to prirodzená cesta inšpirovať dieťa, ako pochopiť samého seba Príbeh si práve hodnoty, či pomôcť v ťažších situáciách. Vďaka dobre vyvinutej predstavivosti dieťaťa príbeh, ktorý číta, ale aj prežíva. Rozprávka môže pomôcť zachovať duševného sveta dieťaťa tú správnu informáciu alebo vymazať tú boľavú. Spoločné čítanie, komunikácia počas čítania a následný rozhovor o téme, kniha otvára, dáva príležitosť každú príležitosť rodičom zabudnúť na dušu dieťaťa a aj sa o ňu starať.
Nie každé dieťa rozpráva o svojich menej príjemných zážitkoch a nemusí to byť chybou rodiča. Trauma a pocit viny byť také silné, že sa dieťa môže uzavrieť. používať knižky „Kto je rýchlejší?“ sú moje úvahy na tému sebadôvery, ktoré čerpám zo zážitkov zo života s mojimi deťmi. V knihe je pripravená aj jeho okruh otázok, ktoré rodičia môžu pomôcť sveta úprimnú komunikáciu s dieťaťom a nájsť cestu urobiť.
Vydanie knižky si môžete prečítať a prečítať si príbeh medzi prvými na slovenskej crowdfundingovej platforme Startlab.sk