Detské fóbie sú intenzívne, pretrvávajúce a iracionálne strachy z určitých vecí alebo situácií. Na rozdiel od bežného strachu, ktorý je vývojovo prirodzený, fóbie neustupujú s časom, často sa zhoršujú a môžu do života dieťaťa nepríjemne zasahovať. Napríklad bránia deťom chodiť do školy, spať samým alebo sa zúčastňovať rôznych aktivít.
Príčina býva kombináciou vrodenej úzkostnej povahy, negatívnej skúsenosti a pozorovania reakcií dospelých. Ak rodič preukazuje panické správanie, dieťa sa to naučí napodobňovať.
Najtypickejšie detské fóbie
Nyctophobia (strach z tmy)
Veľmi častá vo veku 3 – 7 rokov. Súvisí s rozvojom fantázie. Dieťa odmieta ísť spať bez svetla, volá rodiča, plače, vymýšľa si „strašidlá”.
Čo pomáha? Zapáliť malé nočné svetlo, nepopierať strach, ale potvrdiť ho. Skúste si vytvoriť spoločný pravidelný rituál pred spaním.
Separation anxiety, Monophobia (strach z odlúčenia)
Bežný u detí do 6 rokov, môže sa však stať fóbickým, ak je extrémny. Dieťa sa nechce rozlúčiť v škôlke, plače, zvracia, má bolesti brucha pred odchodom rodiča.
Čo pomáha? Postupné privykanie – krátke odlúčenia, bezpečný rituál lúčenia, chvála za odvahu. Pomôže tiež, ak rodič zostane pokojný.
Coulrophobia (strach z klaunov)
Maska, maľovaná tvár, prehnané výrazy – deti vnímajú ako hrozivé. Úzkosť pri cirkuse, rozprávkach, maskotoch.
Čo pomáha? Nevystavovať dieťa násilu. Ukázať mu fotografie „klauna bez masky”, vysvetliť, že je to obyčajný človek v kostýme.
Zoophobia, Arachnophobia, Ophidiophobia (strach zo zvierat, pavúkov, hadov)
Prirodzený pudový strach, často sa rozvinie po vystrašení alebo napodobnení rodiča. Vyhýbanie sa záhrade, plač pri pohľade na zviera.
Čo pomáha? Nenútiť dieťa kontaktovať zviera, ukázať mu ho z diaľky, čítať o ňom, pozerať kreslené videá – expozícia v bezpečnom prostredí.
Hydrophobia, Aquaphobia (strach z vody, kúpeľa, bazéna)
Po pošmyknutí, dusení sa vodou alebo prudkej reakcii dospelého. Odmietanie sprchovania, plač pri kúpaní.
Čo pomáha? Postupnosť – najprv len nožičky do vody, hračky, piesne, bubliny. Nikdy netrestať ani nútiť.
Prečítajte si: Úzkostlivá mama: Ako môže materinská láska prerásť do strachu
Dentophobia (strach zo zubára)
Jedna z najčastejších fóbií u detí. Panika, odmietanie zubného kresla, plač pri spomenutí zubára.
Čo pomáha? Vybrať detského zubára, ktorý sa špecializuje na prácu s deťmi. Hrať sa doma na „zubára”, vysvetliť dieťaťu, čo sa bude diať.
[yop_poll id=”19″]
Didaskaleinophobia (strach zo školy)
Strach z neúspechu, odlúčenia, autority. Ranné bolesti brucha, plač, výhovorky, vyhýbanie sa aj len okoliu školy.
Čo pomáha? Identifikovať príčinu (šikana, tlak, nové prostredie). Spolupráca s učiteľom, školským psychológom.
Phonophobia, Ligyrophobia (strach z hluku)
Citlivosť na silné zvuky (vysávač, siréna, ohňostroj). Dieťa si zakrýva uši, plače, uteká.
Čo pomáha? Predvídať situácie (upozorniť, dať slúchadlá). Postupne zvyšovať toleranciu cez tichšie zvuky.
Agoraphobia (strach z otvorených alebo preplnených priestorov)
Môže sa rozvinúť po úzkostnej epizóde vonku. Dieťa odmieta ísť do obchodného centra, kina, autobusu.
Čo pomáha? Krátke prechádzky, bezpečný sprievod, dýchanie, chvála. Ak pretrváva – psychoterapia.
Thalassophobia (strach z hlbokej vody, mora)
Spája sa so strachom z neznáma a stratou kontroly. Odmietanie kúpania v mori, potápania.
Čo pomáha? Uistiť dieťa o bezpečnosti, ukázať plytkú časť, vizualizácie, pokojné dýchanie.
Thanatophobia (strach zo smrti)
Objavuje sa v noci, keď deti začínajú chápať pojem „koniec života”. Otázky o smrti, úzkosť pri odchode rodiča, smutné nálady.
Čo pomáha? Otvorene, jednoducho hovoriť o živote a cyklickosti. Nepopierať smrť, ale vysvetliť v rámci viery alebo prírody.
Prečítajte si: Deti majú k smrti často otvorenejší vzťah než dospelí, tvrdí Andrea Uherková z Funebry
Autophobia, Sociophobia (strach byť sám alebo medzi ľuďmi)
Môže sa rozvinúť po zlej sociálnej skúsenosti. Vyhýbanie sa deťom, skupinám, nechce ísť na oslavy.
Čo pomáha? Podpora malých sociálnych situácií, chvála, spoločné hry, postupné rozširovanie.
Strach je nákazlivý, deti sa totiž učia pozorovaním, nielen slovami
Uvedomte si predovšetkým svoj vlastný strach. Urobte prvý krok, ktorým nie je strach alebo fóbiu potlačiť, ale všimnúť si, v akej situácii sa vo vás spúšťa úzkosť. Tiež, ako na ňu reagujete telesne (zovretie, potenie), slovne, správaním (útek, krik). Keď si strach dokážete uvedomiť, budete ho vedieť pred dieťaťom aj vedome regulovať.
Nikdy neprenášajte na dieťa paniku slovami ani tónom. Deti reagujú viac na intonáciu a neverbálne signály než na obsah slov. Aj keď sa vnútorne bojíte, pomáha ticho dýchať, hovoriť pokojne a pomaly. Dieťa sa naučí, že strach môže byť zvládnuteľný.
Hovorte o strachu otvorene, ale primerane. Nie je nutné predstierať, že sa nikdy nebojíte.
Nepoužívajte vlastné fóbie ako varovné príbehy
Rodičia často nechtiac prenášajú svoje obavy a strachy na deti. Používanie vlastných fóbií alebo traumatických skúseností ako „varovných príbehov” môže dieťa vydesiť alebo v ňom vyvolať úzkosť, namiesto toho, aby mu pomohlo pochopiť riziká. Deti potrebujú bezpečné a primerané vysvetlenia, ktoré im pomôžu učiť sa a rásť bez zbytočného strachu. Radšej ich učte cez hry, pozitívne príklady a praktické návody, ako sa chrániť a zvládať situácie.
Ak vás tento článok zaujal, určite sa máte na čo tešiť, v Akčných ženách ich pre vás tvoríme každý deň.
Vaša podpora nám pomáha skvalitňovať obsah a budovať komunitu, v ktorej ženy rastú spolu – osobnostne aj profesijne.