Len prednedávnom priviedla svojich študentov k historickému úspechu – študentská firma LIPIGO z Gymnázia Poštová v Košiciach sa pod jej vedením stala najlepšou študentskou firmou v Európe.
Eva Wolfová však už takmer dve desaťročia dokazuje, že škola môže byť miestom, kde sa všetko neučí len naspamäť, ale podporuje sa predovšetkým odvaha. Vo svojich študentoch rozvíja podnikavosť, sebavedomie a chuť meniť svet okolo seba – a sama hovorí, že práve to, nie trofeje, považuje za svoj najväčší úspech.
Nebojí sa pritom otvárať ani nepohodlné témy: stav slovenského školstva, potrebu vychovávať aktívnych občanov, či otázku, čo si generácie navzájom môžu dať.
V rozhovore hovorí o tom, čo sa za dvadsať rokov práce s tínedžermi zmenilo, prečo je podnikavosť jednou z najdôležitejších zručností budúcnosti a ako podľa nej vyzerá učiteľ, ktorého dnešní mladí ľudia skutočne potrebujú.
Gratulujeme k víťazstvu LIPIGO v Európe. Aký ste mali pri vyhlásení výsledkov pocit?
Z môjho pohľadu na svet je to vlastne malá súťaž, ale z pohľadu mojej kariéry by som povedala, že ten pocit bol asi taký, ako keď vyhráte olympiádu. Asi k tomu by som to prirovnala najviac.
Ja som už zažila, že sme túto súťaž vyhrali, bolo to však v roku 2021 a celé to prebiehalo online. A chcela som ten pocit zažiť naživo. Aj pre seba, aj pre mojich študentov. Keď vyhlásia vaše meno, hrá Simply the Best od Tiny Turner, padajú na vás zlaté konfety a tlieska vám celá Európa. Takže áno, bol to veľmi výnimočný pocit. Takto by som ho definovala.
Čo bolo myšlienkou, nápadom či produktom, vďaka ktorému firma zaujala porotu najviac?
To, čo podľa mňa rozhodlo o tom, že Lipigo vyhralo, nebol len skvelý produkt a skvelý marketing. Ako Slovensko sme pomerne malá krajina. Nie sme Nemci, Dáni, Švédi ani Fíni, ktorí robia úžasné veci. A to, čo nás musí odlíšiť, alebo rada, ktorú sme dostali, bola, že musíme byť zapamätateľní. Keď si porota na konci prejde všetkých finalistov, musí si nás pre niečo zapamätať.
A na tom sme postavili celú prezentáciu. Pred porotou jedli lepidlo a celé to bolo koncepčne vystavané tak, aby si porota možno nezapamätala ich meno, možno si ani nemusela pamätať krajinu, ale aby jej v hlave zostalo: „To sú tí s tým lepidlom, ktoré sa dá zjesť.” Myslím si, že práve toto rozhodlo, pretože na európskej úrovni je obrovské množstvo naozaj výborných študentských firiem.
Ja svojim študentom stále hovorím, že na súťaž sa dá pripraviť na 95 percent. Zvyšných päť percent je jednoducho náhoda a porota. Musíte byť niečím zaujímaví. Samozrejme, musíte mať skvelú správu, skvelú stage presentation a celý projekt musí byť dobre vystavaný. Ale na konci si vás jednoducho musia pre niečo zapamätať.
Vediete študentské firmy takmer dve desaťročia. V čom bol tento ročník iný než tie predchádzajúce?
Táto firma bola iná ako tie predchádzajúce. Ja som mala výborné firmy, dokonca môžem povedať, že pravidelne sa umiestňujeme v top 3 alebo získavame niektorú z vedľajších kategórií. A niekedy máte firmy, pri ktorých jednoducho všetko klikne. Tie deti sú prirodzené talenty, majú soft skills, mäkké zručnosti, sú charizmatické, sadnú si spolu ako tím, majú dobrý produkt, a napriek tomu to občas nestačí.
Povedala by som, že to, čo túto firmu odlišovalo od ostatných, bola v určitom bode ich ochota ísť ďalej. Mali heslo Per aspera ad astra teda cez prekážky ku hviezdam. A tento rok tým deckám veci nešli samy od seba. Za všetkým bolo naozaj veľa práce a najmä ochota nechať sa, ako ja hovorím, „buzerovať”, trénovať a cvičiť.
Podľa mňa boli krásnou ukážkou toho, že samotný talent nestačí. Že za úspechom môže byť obrovské množstvo driny a že práve vďaka nej môžete nakoniec predbehnúť aj tých, ktorí sú prirodzene talentovanejší.
A asi najfascinujúcejšie na nich bolo, že sa nevzdali. Na rozdiel od niektorých predchádzajúcich rokov neboli na Slovensku jasnými favoritmi. Nevyhrávali kategóriu za kategóriou. Aj na európskej súťaži sa okrem prvých troch miest udeľujú rôzne vedľajšie ceny a oni sa vlastne nedostali ani do najužšieho výberu na tieto ocenenia. Čiže počas celého roka im okolie svojím spôsobom podsúvalo pochybnosti o nich samých aj o ich projekte. A myslím si, že jednou z vecí, ktoré nakoniec rozhodli, bola okrem ich ochoty pracovať aj schopnosť napriek všetkým týmto pochybnostiam veľmi silno veriť v seba a v projekt, ktorý robili.
Hovoríte, že škola by mala byť miestom, kde sa učí odvahe, nie memorovanie. Ako to v praxi vyzerá na vašich hodinách, čo robíte inak?
Učím dejepis a občiansku náuku a sú to pre mňa veľmi dôležité predmety. Sama som si však v určitom momente uvedomila, že ich možno neučím až tak kreatívne alebo inovatívne. Študenti ich majú radi skôr preto, že som dobrý rozprávač príbehov. Dejiny sú predsa jedno úžasné Game of Thrones. Vlastne reálne hry o tróny. Čoraz viac sa však snažím učiť tak, aby študenti nememorovali. Je to výzva aj pre mňa, pretože to znamená búrať vlastné zaužívané postupy a limity. Chcem, aby pre nich bola oveľa dôležitejšia otázka „prečo?” než iba „čo?”. Aby dokázali vidieť, čo s čím súvisí, a keď sa pozrú na historickú udalosť alebo text, aby v nich dokázali identifikovať príčinu, priebeh a dôsledok.
To je pre mňa úplne najdôležitejšie. Pretože podľa mňa časom zabudnú, ako delíme dejiny alebo ktorý kráľ kedy vládol. Ale schopnosť premýšľať v súvislostiach, vidieť príčiny, priebeh a dôsledky, to je podľa mňa alfa a omega.
Zároveň sa snažím, aby v dejinách videli jeden väčší metapríbeh. My tu na východe hovoríme, že „ šicko so šickym skapčano”. Chcela by som, aby rozumeli tomu, že napríklad aj Versailleský mier z roku 1919 dodnes určitým spôsobom ovplyvňuje ich život. Že udalosti, ktoré sa odohrali pred sto rokmi, nie sú izolovanými kapitolami v učebnici, ale majú dôsledky, ktoré môžeme cítiť ešte dnes. A každý rok je pre mňa výzvou zostať tým deťom blízko. Vedieť, aké seriály sledujú, aké filmy pozerajú, akú hudbu počúvajú, aby som dokázala robiť také tie aktualizačné paralely a prepájať to, čo učíme, so svetom, v ktorom žijú oni. Je to výzva aj pre mňa a nie vždy sa mi to darí.
Naráža tento prístup niekedy na hranice systému – osnovy, byrokraciu, nedostatok času? Ako sa s tým vyrovnávate?
Školstvo je extrémne zaťažené byrokraciou. Učím približne dvadsať rokov a ak sa nemýlim, za ten čas zažívame už tretiu kurikulárnu reformu. To, čo podľa mňa učiteľov frustruje najviac a o čom by sme mali hovoriť oveľa hlasnejšie, sú však okrem byrokracie najmä dve veci: spoločenské postavenie učiteľov a platy.
Všetci sme prešli školským systémom, zažili sme dobrých aj zlých učiteľov, super hodiny aj čistú nudu a preto má takmer každý pocit, že presne vie, ako vyzerá práca učiteľa a že je vlastne jednoduchá. Že sa postavíte pred triedu a niečo porozprávate.
Chýba mi tam elementárna spoločenská úcta k tomu, čo toto povolanie reálne znamená.
A druhou vecou sú peniaze. Platy v školstve sú jednoducho zúfalé. A mám pocit, že stále nechápeme, že toto je jeden zo základných problémov celého systému. Bez adekvátneho finančného ohodnotenia nedostanete do školstva dostatok kvalitných ľudí. Učitelia budú vyhorení, tí najlepší budú odchádzať alebo mladí kvalitní ľudia ani nepôjdu študovať učiteľstvo. Môžeme hovoriť o reformách, metódach a inováciách, ale bez ľudí a bez peňazí to jednoducho fungovať nebude.
Ja napríklad snívam o tom, že by aj učitelia na základných a stredných školách mohli mať raz za päť rokov niečo ako sabatikal. Nemyslím tým rok, keď by človek nerobil nič. Naopak. Bol by to rok, keď by nemusel každý deň stáť pred triedou, ale mohol by si upratať celý svoj systém, prepracovať prípravy, vymyslieť nový koncept vyučovania, chodiť na školenia, vzdelávať sa a profesijne sa posunúť.
Frustruje ma totiž aj predstava, že vždy, keď príde kurikulárna alebo akákoľvek iná reforma, máme pocit, že sa to nejako „dá spraviť”. Nedá sa donekonečna iba nakladať na učiteľov viac a viac povinností a očakávať, že to zvládnu v rovnakom čase a za rovnakých podmienok. Ak chceme od učiteľov, aby učili inak a lepšie, musíme im na to vytvoriť priestor. Takže áno, na školstve ma dokáže frustrovať naozaj veľa vecí.
Prečo je práve podnikavosť jednou z najdôležitejších zručností, ktoré má dnešný tínedžer získať – aj keď sa nechystá stať podnikateľom?
Podnikavosť pre mňa znamená, že beriete do vlastných rúk zodpovednosť za svoj život. A často nesiete zodpovednosť nielen za seba, ale aj za svojich zamestnancov, čo je úplne iný typ zodpovednosti. Podnikavosť znamená kreatívne pristupovať k riešeniu problémov, o ktorých ste možno ani netušili, že môžu nastať. Podnikavosť je odvaha. Je to schopnosť pozerať sa na prekážky, a teraz to bude znieť ako hrozná fráza, ale naozaj to platí, ako na výzvy.
Myslím si, že podnikavosť je pre mladých ľudí úplne základná vlastnosť a zároveň je im do veľkej miery prirodzená. Možno by sme preto mali oveľa viac pracovať s tým, aby si vôbec uvedomovali, že podnikať môžu. Aj preto veľmi rada učím aplikovanú ekonómiu.
Pamätám si, že keď som končila vysokú školu, vôbec mi nenapadlo založiť si vlastný biznis alebo niečo rozbehnúť. Mala som pred tým rešpekt, bála som sa toho a automaticky som si predstavovala, že jednoducho nastúpim niekam do zamestnania. A práve výchova k podnikavosti vám podľa mňa umožňuje byť oveľa slobodnejší. Nemusíte nevyhnutne pracovať v korporáte od deviatej do piatej. Môžete mať vlastný malý biznis a vytvoriť si vlastnú cestu. Podľa mňa práve malí a drobní podnikatelia, ľudia, ktorí svojou prácou dokážu uživiť seba a svoje rodiny, sú skutočnou soľou zeme. Doslova a do písmena.
Preto považujem za veľmi dôležité programy, aké robí JA Slovensko, ktoré rozvíjajú podnikateľské zručnosti a finančnú gramotnosť už od základných až po stredné školy. Patrí medzi ne aj program Aplikovaná ekonómia a projekt študentských firiem, ktorý učím. Jeho veľkou výhodou je, že deti sa o podnikaní iba neučia, ale reálne si ho vyskúšajú. Dostanú možnosť zistiť, že podnikanie nie je niečo vzdialené, čo robia „nejakí podnikatelia”, ale že je to cesta, ktorou sa raz môžu vydať aj ony.
Čo iné sa študenti reálne naučia v procese vedenia študentskej firmy, čo im bežná hodina nedá?
Za základ považujem také to učenie sa cez skúsenosť, learning by doing. My si nerobíme poznámky o tom, čo znamená marketing. Oni musia tomu svojmu produktu reálne robiť marketing. Musia vytvoriť sociálne siete, pridávať na ne obsah, komunikovať so zákazníkmi, predávať a naučiť sa presvedčiť niekoho, aby si kúpil práve ich produkt.
Nehovorím, že po roku v tomto projekte sú z nich podnikatelia. To určite nie. Ale umožní im to trochu sa nadýchnuť toho prostredia, zažiť ho a získať úplne inú perspektívu.
U nás na škole je tento projekt veľmi obľúbený práve preto, že to nie je klasické vyučovanie v štýle: tu sedím a píšem si poznámky. Už samotná skúsenosť s týmto projektom vás naučí veci, ktoré by ste sa bežným sedením na vyučovacej hodine jednoducho nedozvedeli.
Ako motivujete študentov, aby namiesto sťažovania sa na svoje okolie začali hľadať riešenia a sami niečo zmenili?
Nemyslím si, že mladých treba nejako špeciálne motivovať, aby sa nesťažovali a hľadali riešenia. Veď práve to je typické pre mladosť. Svet sa vám zdá ako otvorená záhrada možností a niekedy máte pocit, že vlastne nič nie je nemožné.
Našou úlohou ako učiteľov, mentorov, rodičov a jednoducho dospelých je podľa mňa nepripraviť ich o tento pocit. Skôr na ňom stavať. Pamätať si, čo sme cítili my, keď sme boli v ich veku a keď sa nám naozaj zdalo, že všetko je možné.
Možno to v nich ani netreba nejako špeciálne podporovať. Skôr to v nich nezabiť.
Aká je dnes najväčšia prekážka, prečo mladí ľudia neveria vo vlastné schopnosti?
Najväčšou prekážkou, prečo si mladí ľudia na Slovensku neveria, je podľa mňa to, že my este nevychovávame deti tak, aby mali sebavedomie. A ak sa nám náhodou pošťastí stretnúť sebavedomé dieťa, veľmi ľahko jeho sebavedomie označíme za aroganciu.
Na medzinárodných súťažiach sa stretávam s mladými ľuďmi vo veku od 15 do 19 rokov. A aj naše najsebavedomejšie deti, keď tam prídu, pôsobia zrazu veľmi nenápadne v porovnaní so Švédmi, Nórmi, Fínmi či Nemcami. Podľa mňa je to do veľkej miery výchovou a takou našou zvláštnou, systematickou túžbou po pokore. Nehovorím, že ľudia nemajú byť pokorní. Ale zdravé sebavedomie pre mňa znamená: viem, že v tomto som dobrý, viem, že v tomto dobrý nie som, a viem, že sa môžem zlepšiť. A k zdravému sebavedomiu patrí aj schopnosť priznať si chybu a ospravedlniť sa. To je niečo, v čom ako spoločnosť niekde zlyhávame.
Myslím si však, že sa to postupne zlepšuje. A špeciálne pri dievčatách by sme mali oveľa viac pracovať na tom, aby sme vychovávali sebavedomé ženy, ktoré si uvedomujú svoju hodnotu. Aby sme u nich nepodporovali extrémne sebazapieranie a potrebu neustále sa prispôsobovať okolnostiam, k čomu sú podľa mňa dievčatá na Slovensku ešte stále veľmi často vedené.
Čo sa za dvadsať rokov práce s tínedžermi najviac zmenilo – v nich, aj v tom, ako s nimi treba pracovať? A čo naopak zostáva úplne rovnaké, bez ohľadu na generáciu?
Ja mám rada tú myšlienku, že v podstate sú úplne rovnakí, ako boli mladí ľudia pred dvadsiatimi, tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi. Tie vnútorné procesy sú stále rovnaké.
Pochybnosti, túžba po láske, po prijatí, hľadanie samého seba a svojho miesta vo svete.
Menia sa technológie, ktoré ich obklopujú. Majú smartfóny, sociálne siete a úplne iné možnosti než generácie pred nimi. Ale povedala by som, že to, čo vnútorne prežívajú, je v zásade rovnaké ako to, čo prežívali mladí ľudia pred nimi. Takže keby som mala tejto generácii niečo odkázať, možno by to bolo: „Nie ste až takí výnimoční.” A myslím to vlastne v tom najlepšom zmysle slova.
Ako by ste opísali učiteľa 21. storočia – v čom sa jeho rola najviac líši od učiteľa spred dvadsiatich rokov?
Ako učitelia sa musíme zmieriť s tým, že sme prestali byť akousi inštanciou pravdy, človekom, ktorý vie najviac. Keď som chodila na základnú a strednú školu, v čase, keď ešte internet nebol bežnou súčasťou našich životov, vzdelanie sa do veľkej miery spájalo s množstvom faktov a informácií, ktoré človek ovládal. Kto si toho najviac zapamätal, bol považovaný za múdreho.
Dnes sa už od učiteľa neočakáva, že bude vedieť najviac. Často by som skôr povedala, že najmä na gymnáziu alebo všeobecne na strednej škole by mal byť učiteľ namiesto klasickej autority skôr sprievodcom. O základnej škole teraz nehovorím, tam je situácia podľa mňa trochu iná.
Na strednej škole by sme mali študentov sprevádzať vzdelávaním, byť s nimi na tej ceste a zároveň byť ochotní učiť sa aj od nich. A myslím si, že podobne ako pri rodičovstve, ani v učiteľstve sa nemôžeme neustále navzájom porovnávať. Rodičovstvo je vždy jedinečný vzťah medzi konkrétnym rodičom a konkrétnym dieťaťom. Každý takýto vzťah je iný a špecifický. A tak je to aj v učiteľstve. Je to vzťah medzi vami a vašimi študentmi a každý z týchto vzťahov je svojím spôsobom jedinečný.
Čo sa naopak vy učíte od svojich študentov, od generácie Z?
Čo ma naučila generácia Z? Ja som veľmi priamy človek a myslím si, že ma naučila dve veľké veci. Predovšetkým väčšej miere tolerancie voči iným ľuďom a zároveň tomu, že je úplne v poriadku vyžadovať rovnakú toleranciu aj od ostatných voči mne.
Naučili ma tiež viac premýšľať nad tým, čo poviem a ako môže moje slová vnímať človek na druhej strane. Jednoducho viac myslím na pocity iných ľudí a na to, ako ich moje slová môžu ovplyvniť. Samozrejme, nie vždy sa mi to darí. Som veľmi priamy a impulzívny človek, takže mi občas niečo „uletí” a poviem niečo, čo ma potom mrzí. Niekedy sa tým dokonca dlho trápim a premýšľam, ako to ten človek vnímal, či som mu neublížila. A potom zistím, že som sa trápila úplne zbytočne, pretože on si to už ani nepamätá.
Takže určite ma naučili väčšej tolerancii a väčšiemu premýšľaniu nad tým, aký vplyv môžu mať moje slová na druhých. Byť jednoducho o niečo láskavejšia. K iným, ale aj k sebe. To som sa od nich naučila.
Verejne hovoríte aj o výzvach slovenského školstva a potrebe vychovávať aktívnych občanov. Prečo je pre vás dôležité nezostať len pri predmete, ktorý učíte, ale hovoriť aj o týchto širších témach?
Nebudú všetci lekári, nebudú všetci právnici ani inžinieri. Ale všetci, úplne všetci, budú občanmi tohto štátu a Európy. A práve preto by mali aspoň trochu rozumieť politickému systému, tomu, ako funguje svet, kto koho volí, kto o čom rozhoduje a ako môžu oni sami tieto veci ovplyvniť.
Keď sa nad tým zamýšľam, aj ja sama som pomerne angažovaný občan a vlastne si ani neviem predstaviť svoj život inak. A svojim študentom sa snažím vysvetľovať, či už na občianskej náuke, alebo na dejepise, že nikto nič neurobí za vás. Či už ide o našu krajinu, vašu obec, dedinu alebo vlastný dvor. Ak sa vám nepáči, ako niečo funguje, musíte sa sami pričiniť o to, aby sa to zmenilo. Nemôžete čakať, že to za vás urobí niekto iný.
Ako im často hovorím: „Kto, ak nie my? Kedy, ak nie teraz?” Myslím si, že je to veľmi dobré heslo.
Čo vám dáva istotu, že to, čo robíte, má zmysel?
Ja som veľký fanúšik Star Wars, konkrétne rebelov a ich príbehov. Môj obľúbený film je Rogue One a seriál Andor. A v Rogue One zaznie veta, že rebelions are built on hope, teda že rebélie sú postavené na nádeji. A ja sa toho vlastne držím.
Sú krátke záblesky, sú študenti a konkrétne okamihy, pri ktorých si môžem povedať, že áno, možno som toho človeka ovplyvnila alebo nejakým spôsobom zmenila jeho život k lepšiemu. Mohla by som povedať, že práve toto mi dáva pocit, že moja práca má zmysel. Ale v skutočnosti to tak úplne nie je.
Nemám žiadnu istotu, že to, čo robím, má zmysel. Mám iba nádej, že ho to má. A učiteľstvo je taká moja vlastná rebélia postavená na nádeji.