Lucia Macaláková patrí medzi ľudí, ktorí sa už dlhé roky venujú práci s mládežou – a od roku 2021 stojí na čele programu digiPEERS organizácie digiQ. Ide o rovesnícke vzdelávanie: dvadsať tínedžerov a tínedžeriek z celého Slovenska sa počas polroka učí o online bezpečnosti, ochrane osobných údajov, kyberšikanovaní či podpore duševnej pohody, aby tieto témy následne workshopmi a obsahom na sociálnych sieťach odovzdávali ďalej svojim rovesníkom.
Prečo funguje práve rovesnícke vzdelávanie lepšie než poučovanie zo strany dospelých, ako sa mladí ľudia menia naprieč generáciami a čo by mali rodičia vedieť o svete, v ktorom hranica medzi online a offline už prakticky neexistuje? O všetkom sme sa pozhovárali s Luciou Macalákovou.
Keď sa snažíte hľadať svetlé stránky, nájdete ich
Pôvodne ste vykročili vďaka štúdiu environmentálnou cestou. Ako ste sa z tejto oblasti dostali k digitálnemu vzdelávaniu mladých ľudí? A čo vás naučili tínedžeri, ktorých cez digiPEERS sprevádzate?
Moje štúdium bolo zamerané na výchovu a vzdelávanie. V environmentálnej výchove je to práve výchova k hodnotám a zameranie sa na zážitok, formovanie postojov a reflexiu. Týka sa síce primárne životného prostredia, ale čo sa ho v dnešnej dobe netýka? Dôraz je kladený prevažne na rešpekt, vnímavosť a holistický prístup, čo je zároveň aj podstatou neformálneho vzdelávania a práce s mládežou, ktorým sa venujem dnes. To je vlastne náplňou mojej práce v digiQ viac ako vzdelávanie v digitálnych témach. Asi preto sú mojimi najobľúbenejšími z nich práve kritické myslenie a rešpektujúca komunikácia.
S tínedžermi pracujem už dlhé roky a naučila som sa pri nich byť viac autentickou, viac sama sebou a nehrať to na dojem. Niežeby takí občas neboli aj oni, ale ak chcete vytvárať vzťahy s ľuďmi, a to nielen mladými, na dojmoch a maskách ich nepostavíte. Nie vždy to, samozrejme, funguje, ale to nie je len o tínedžeroch. Akurát, oni vás často ľahšie prečítajú a dajú vám to najavo. Svojím, ešte málo zaťaženým vnímaním sveta, bez nánosov skúseností a obáv, nestrácajú čas s niekým, kto im neverí, alebo nesadne.
V digiQ pôsobíte od roku 2021. Čo sa za tie roky najviac zmenilo?
Mnoho. Ale vyberám naliehavosť riešenia niektorých tém. Vidíme to sčasti aj na základe toho, aké témy si vyberajú mladí ľudia v programe digiPEERS. Počas a po pandémii to bolo najmä kyberšikanovanie. Deti sa s ním stretávali veľmi často, boli odkázané na online priestor a komunikáciu, dochádzalo napríklad k vylučovaniu z online skupín, to sme riešili ešte dlho po návrate do škôl. Potom sme prešli viac ku kritickému mysleniu a práci s informáciami, teda dezinfo a hoaxy, v čase, keď začala vojna na Ukrajine. A dnes si asi najviac detí vyberá tému prevencie nenávistných prejavov a rešpektujúcu komunikáciu, prípadne digitálny wellbeing. To sú témy, ktoré vnímajú ako dôležité oni, o tom sa chcú rozprávať so svojimi rovesníkmi.
A zmenili sa aj deti, zmenila sa spoločnosť, zmenili sme sa, samozrejme, aj my. Vnímam a počúvam o únave, o preťaženosti a, žiaľ, o beznádeji a tendencie odísť zo Slovenska sa zvyšujú, nielen u mladých ľudí. Zmenili sa sociálne siete, a my sa snažíme hľadať spôsoby, ako čo najviac zvyšovať povedomie o zodpovednom a vedomom používaní internetu. Na začiatku bol veľký entuziazmus. Dnes sa musíme často zastaviť, aby sme sa mohli nadýchnuť. Veľmi ale v tomto pomáhajú osobné stretnutia s našimi mladými. V niečom je to rovnaké: keď sa snažíte hľadať svetlé stránky, nájdete ich. Nakoniec áno. A my sa vďaka nim vždy opäť vydáme na cestu, lebo vidíme, že hoci v malom, ale má to zmysel.
Ako mama vnímate potrebu chrániť online bezpečie detí. Zmenilo materstvo aj vašu prácu?
Mamou som bola skôr, ako prišiel veľký rozmach sociálnych sietí. (Úsmev.) Preto je to sčasti naopak: moja práca zmenila moje materstvo. Vďaka práci s mladými ľuďmi som začala viac chápať aj svoje deti, začala som oveľa intenzívnejšie vnímať hĺbku ich prežívania. Vedela som, že aj keď sa predo mnou tvária silno a nedobytne, vo vnútri sú krehkí a potrebujú podporu. Možno si poviete, že toto by predsa mala vnímať každá mama. A možno to aj všetky vnímame, ale tak nejako podvedome. Ja som od „cudzích” mladých ľudí počula veľmi veľa ťažkých vecí, čím prešli, čo prežívajú a že vlastne nepotrebujú veľa, len aby bol nablízku niekto, kto ich podporí bez slova, keď treba, kto ich nebude súdiť a dávať im nevyžiadané rady bez prežitej skúsenosti.
No a vďaka práci s digitálnymi témami zas mám o niečo väčší prehľad o tom, čo moje deti riešia, aký humor u nich funguje, možno trošku viac, ako iní rodičia rozumiem slangu a internetovému bizáru. Namiesto toho, aby som automaticky „zhejtila” to, čo sledujú, snažím sa zistiť, čo to je a prečo sa im to páči. Nie sú to každodenné dlhé rozhovory, ale pomáha to. Aj vďaka nim som začala sledovať mnohých ľudí a profily na sociálnych sieťach, ktoré ma fakt bavia, a zároveň sa potom o nich môžem rozprávať s mladými ľuďmi na našich aktivitách.
Program digiPEERS funguje na princípe rovesníckeho vzdelávania. Prečo je práve rovesník lepší „učiteľ” ako dospelý, pokiaľ ide o digitálne témy?
Mladí ľudia cítia z dospelých negatívny postoj k sociálnym sieťam. Preto sa im o tom ťažko rozpráva. Zároveň je tam, samozrejme, aj generačný rozdiel, rovnaké témy vnímame inak, na rovnakých ľudí máme iný názor a oni často nevedia, ako si ich obhájiť, ako vysvetliť, prečo sa im práve tieto veci páčia.
Mladý človek v role lektora, sprievodcu hrou alebo pri tvorbe obsahu rozpráva rovnakým jazykom, zažíva rovnaké situácie, má porovnateľný pohľad na vec. A predsa – to, čím ho v programe vybavíme, teda prehľadom v témach, odborným vhľadom a schopnosťou o týchto témach komunikovať aj cez zážitkové aktivity, prináša okrem vyššie spomenutého aj akýsi obdiv a inšpiráciu. Baví ich rozprávať sa s rovesníkmi, ktorí sú ako oni, a aj tak ich môžu niečo nové naučiť, cítia z nich to presvedčenie, že robia niečo, čo má zmysel. Že ich to baví. A to vytvára výbornú dynamiku.
Ako vyzerá bežný cyklus programu?
S náborom do nového ročníka začíname v júni, vrcholí v septembri. Program oficiálne začína v októbri. Viac-menej kopíruje školský rok, s miernym presahom do toho ďalšieho. Od októbra do januára prebieha prípravná fáza, členstvo programu sa prostredníctvom odborných workshopov, e-learningov a vďaka individuálnemu mentoringu pripravuje na samotné aktivity. Vyberajú si tému, pozíciu v programe a následne si osvojujú kompetencie, ktoré potrebujú k rovesníckemu vzdelávaniu.
Od februára do konca júna máme realizačnú fázu, tá býva najdobrodružnejšia. Tu sa prejavuje potenciál digiPEERS, tu zisťujú, či si dobre vybrali (väčšinou áno), zároveň často prichádza aj pokora, pretože tvárou v tvár svojim rovesníkom zistia, že sú na úplnom začiatku. Realizujú workshopy vo svojich školách, na iných školách, ale zúčastňujú sa aj iných podujatí, ako sú rôzne konferencie pre mladých, podujatia zamerané na vzdelávanie, niekoľkokrát sme sa zúčastnili aj letných festivalov.
No a s prázdninami prichádza hodnotiaca fáza. digiPEERS spolu so svojimi mentormi a mentorkami hodnotia, nakoľko sa im podarilo naplniť svoje ciele, čo vďaka programu získali, kam sa posunuli a rozhodujú sa, či budú pokračovať ďalej s nami, alebo to zúročia niekde inde. Všetko zakončíme takou našou oslavou, záverečnou hodnotiacou konferenciou Rok s digiPEERS, kde títo mladí ľudia verejne pred hosťami prezentujú, čo všetko za ten rok v programe dosiahli. Je dôležité povedať, že program a aktivity na konferencii pripravujeme spoločne, je to aj ich dielo, na ktoré sú patrične hrdí. Sú komunita, ktorá spolupracuje a podporuje sa a toto podujatie o tom vypovedá najviac.
Príďte 25. septembra do SpaceUp v bratislavskom Ružinove, uvidíte na vlastné oči.
Aké typy aktivít digiPEERS reálne robia? Sú to workshopy v školách, obsah na sociálnych sieťach, alebo niečo úplne iné?
Program digiPEERS má akreditáciu MŠVVaM SR, jeho aktivity majú štruktúru a nastavené vzdelávacie ciele. Po prvom KickOff školení si mladí ľudia vyberajú tému a pozíciu, ktorej by sa chceli venovať, tomu potom zodpovedá aj ich príprava a výstupy vo forme vzdelávacích aktivít pre rovesníkov. Jedna z možností je lektor/ka, teda príprava vzdelávacích workshopov, druhá pozícia je tvorca/tvorkyňa online vzdelávacieho obsahu, čo môže byť content na sociálnych sieťach, ale napríklad aj podcasty a blogy, vždy ale na témy digitálneho občianstva, a treťou pozíciou je tvorca/tvorkyňa vzdelávacích nástrojov. Títo digiPEERS vymýšľajú kvízy, escape rooms, digitálne alebo stolové, či kartové hry.
Takýmto spôsobom chceme mladým ľuďom umožniť uplatniť sa v tom, čo ich baví, prípadne by sa v tom chceli zlepšiť. Nie každý túži stáť pred celou triedou tínedžerov a zas nie každý chce rozmýšľať nad vzdelávacími hrami, alebo tvoriť storky na sociálne siete.
Tento individuálny prístup je síce komplikovanejší na manažment, ale zas o to zaujímavejší vo výsledkoch a výstupoch.
Ako vyberáte témy, ktorým sa v danom ročníku budete venovať? Reagujete na aktuálne trendy, alebo máte pevné jadro tém, ktoré sa opakujú?
Máme pevné jadro, ale sú to skôr tematické oblasti a to tieto: Kritické myslenie, Prevencia nenávistných prejavov online, Bezpečne online, Prevencia kyberšikanovania, Digitálny wellbeing. Opäť, nemáme vopred dané šablóny, o čom majú digiPEERS rozprávať. Vďaka príprave, odbornej podpore expertov, individuálnej mentorskej podpore sa ich snažíme motivovať k tomu, aby si vyberali tému svojich výstupov sami. Aby hovorili o tom, čo považujú za dôležité. Potom je to oveľa autentickejšie a oni sú pri príprave motivovanejší. Samozrejme, tento proces je sprevádzaný vyššie spomenutou podporou, čím sa vyhneme tomu, aby si uleteli niekam mimo témy.
Čo je pre tínedžerov v programe najťažšie? Technické zručnosti, alebo stáť pred rovesníkmi a viesť workshop?
Toto je dosť individuálne. Ak by som to ale mohla zhrnúť, tak často je to už len prítomnosť, alebo vstup do novej skupiny ľudí. A áno, často sa stretávame najmä s odvahou postaviť sa pred publikum a rozprávať. V tomto vidia sami najväčší posun.
Technické zručnosti… No, ak si to prečítajú „tí moji”, dúfam, že sa len zasmejú, ale najväčší problém je používať bežné nástroje, ako je e-mail a napríklad pracovať s diskom, kde máme uložené všetky dáta k programu. (Smiech.) S mentorským tímom sa často rozprávame aj o motivácii a vytrvalosti mladých ľudí. Tým, že je dnes značný tlak na výkon, aj deti majú potrebu toho stihnúť čo najviac. Keď to prepojíme s množstvom príležitostí a ambíciami, vzniká rovnica s výsledkom preťažených, zahltených mladých ľudí, ktorí nevedia, kam skôr skočiť. No a tu im väčšinou klesá motivácia, lebo prednosť dostávajú základné veci, ako je škola, ZUŠ, alebo vodičáky. Opakovane hľadáme spôsoby, ako k tomu pristúpiť, ale aj tu platí zásada – nikdy nevyhovieš každému. digiPEERS je ročný program, udržať pozornosť mladých ľudí je náročné.
Tvrdíte, že hranica medzi online a offline sa pre generáciu Alfa úplne zotrela. Čo tým myslíte?
Tak, ako sme s príchodom sociálnych sietí a internetu celkovo hovorili o niečom, čo funguje v online, ale v reálnom svete nie, a naopak, to už pre tieto deti neplatí. Online svet je ich realitou rovnako ako ten offline. V niečom je pre nich jednoduchší, napríklad v nadväzovaní kontaktov, v praktických veciach, ako je vyhľadávanie informácií, dostupnosť služieb je niekde úplne inde, ako keď musíte pre všetko odchádzať z domu a riešiť. No zároveň to môže mať vplyv na ich prežívanie, na koncentráciu, vytrvalosť a podobne.
Rodičia, ktorí s deťmi žijú a ďalší dospelí, ktorí na nich majú vplyv, by toto mali prijať a sprevádzať ich týmto svetom. Vytvárať im vyvážené príležitosti na realizáciu. Pretože čakať, že si 9- až 10-ročné dieťa začne aktívne samo vyhľadávať rôznorodé činnosti mimo online, keď hry a sociálne siete im bez problémov vyplnia čas a nasýtia potrebu dopamínu, je naivné. A dookola hovoriť o tom, akí sme boli my iní v ich veku, rovnako nikam nevedie. Nikto nedokáže potvrdiť, akí by sme boli s rovnakými možnosťami a príležitosťami, ako majú ony. Treba ale povedať, že práve rodičia generácie Alfa patria k tým uvedomelejším, aj keď to (ako všetko) neplatí pre všetkých. O generácii Alfa vyšla užitočná príručka od slovenskej organizácie YouthWatch, ktorú odporúčam všetkým dospelým.
Všímate si rozdiel v „citlivosti” a empatii voči online obsahu medzi generáciou Z a generáciou Alfa. Čím si to vysvetľujete?
Viac vecí. V online prostredí sa stretávajú so skreslenými a odľahčenými formami informácií, ako je napríklad internetový bizar, teda humor, ktorý vlastne nedáva žiadny zmysel, alebo je to také neuveriteľné, až je to svojím spôsobom smiešne. Často je obsah neetický. Rovnako je to s memes (memečkami). Aj naozaj vážne situácie, javy, udalosti sú podávané cez satirické obrázky. A často to bývajú práve hodnotové vecí, medziľudské vzťahy, alebo etické otázky. Keďže deti sú prevažne prijímateľmi informácií prostredníctvom sociálnych sietí a málokedy prijímajú aj dôveryhodný spravodajský, alebo publicistický obsah, vytváranie svetonázoru a postojov je sploštené práve týmto.
Ďalším významným javom je normalizácia násilia, alebo patologického správania, či prijímanie pokrivených svetonázorov internetových influencerov, jednak kvôli dôvodom vyššie, a tiež kvôli množstvu tohto obsahu, ktorému sú deti vystavené.
Takto môžu vznikať nové normy toho, čo je vlastne ešte ok a čo už je za hranicou.
Kyberšikanovanie, wellbeing, kritické myslenie – ktorá z týchto tém je dnes podľa vás najdôležitejšia a prečo?
Všetky témy navzájom súvisia a dopĺňajú sa. Ja, ako lektorka kritického myslenia, vnímam práve túto tému ako taký dáždnik nad všetkým. Zároveň ale potrebujem zdôrazniť, že na začiatku kritického myslenia je sebareflexia. Na to, aby sme mohli robiť informované rozhodnutia, potrebujeme reflektovať svoje vnímanie, prežívanie, postoje. Jednoducho to, prečo reagujeme v istých situáciách tak, ako reagujeme. Nie je to len o faktoch a overovaní informácií, ale napríklad aj o rešpekte k inému názoru a bádaniu po tom, prečo to iní vnímajú inak ako my. A to následne vplýva aj na zodpovednosť voči vlastnému wellbeingu a aktivite v online prostredí.
Čo si máme predstaviť pod pojmom „digitálne občianstvo” – v čom sa líši od bežnej mediálnej gramotnosti, o ktorej sa toľko hovorí?
Voľný preklad digitálneho občianstva na základe definície Rady Európy je nasledovný: Digitálne občianstvo je schopnosť aktívne, kontinuálne a zodpovedne sa zapájať do komunít online aj offline prostredníctvom kompetentného a pozitívneho využívania digitálnych technológií pri tvorbe, práci, zdieľaní, socializácii, skúmaní, hraní, komunikácii a učení sa. V centre mediálnej gramotnosti je zodpovedná a vedomá práca s informáciami.
Rada Európy definuje tieto tri základne piliere Digitálneho občianstva:
- Being Online (Byť online) – prístup a inklúzia, učenie a tvorivosť, mediálna a informačná gramotnosť.
- Well-being Online (Digitálny wellbeing) – etika a empatia, zdravie a wellbeing, digitálna identita a komunikácia.
- Rights Online (Práva online) – aktívna participácia, práva a zodpovednosti, súkromie a bezpečnosť, spotrebiteľské povedomie.
Keby sme to zjednodušili, tak mediálna gramotnosť hovorí o tom, ako pracujem s informáciami v mediálnom priestore a digitálne občianstvo o tom, akým človekom v ňom som. Pričom ale zahŕňa nielen mediálny priestor, ale celkovo ten digitálny, s presahom do offline.
Kde vidíte najväčšie medzery vo vzdelávaní o online bezpečnosti na Slovensku?
Vzdelávanie k digitálnemu občianstvu potrebujeme systematicky, s jasným konceptom a cieľom zapracovať do výchovno-vzdelávacieho systému. Dnes už bez týchto kompetencií neudržíme demokratickú spoločnosť. Spraviť z neho prierezovú tému a prakticky ho prepájať s realitou. Cieľovou skupinou ale nemôžu byť len deti. Tento koncept potrebujeme odovzdať v prvom rade ľuďom, ktorí ich vzdelávajú a vychovávajú, teda pedagogickej obci, pracovníctvu s mládežou, trénerom a trénerkám. A najmä rodičom. Sú pre deti formujúcimi osobami a je dôležité, aby ich vedeli sprevádzať pri vstupe do online sveta. A aby im boli oporou, keď to budú potrebovať.
Potrebujeme ich vedome viesť k poznaniu, že online svet nám ponúka obrovský priestor pre rast. No to len v prípade, keď k nemu pristúpime vedome a zodpovedne, poznáme a rešpektujeme ľudské práva a etické hodnoty.
Som hrdá na to, že som súčasťou digiQ, kde tento prístup praktizujeme dlhodobo. Sme členom konzorcia Centra bezpečného internetu na Slovensku a spolu s ďalšími partnermi sa podieľame na podpore pozitívnych zmien tak intenzívne, ako sa dá a ako nám to naša pozícia dovoľuje. Aktuálne pripravujeme takéto vzdelávanie práve pre učiteľov, učiteľky, pracovníctvo s mládežou a rodičov, spolupracujeme so stále väčším počtom škôl. Práve program digiPEERS je pre nás nádejou aj hnacím motorom, že hoci pomaly, ale predsa len sme pri vytváraní spoločnosti s demokratickými hodnotami ako základnou výbavou pre život.
Čo by ste odkázali rodičovi, ktorý sa bojí, že jeho dieťa trávi príliš veľa času online, ale nevie, ako s ním o tom hovoriť?
V prvom rade to, že je úžasné, že rozmýšľa, ako si k nemu nájsť cestu. Že to nezahrá do autu ako mnohí iní, že tí mladí nič iné nevedia, len byť na mobiloch a podobne. Dôležité je zistiť, čomu sa dieťa v online priestore venuje. Je rozdiel v tom, či osem hodín denne scrolluje na sociálnych sieťach, alebo sa správa neprirodzene. Alebo či je v kontakte s kamarátmi, niečo tvorí, vyhľadáva, jednoducho, robí niečo, čo má preňho pozitívny prínos. V takom prípade nie je čas strávený online tá rozhodujúca premenná, ktorá môže naznačovať návykové alebo závislostné správanie.
Čo ale určite odporúčam, a hovoríme to aj v rámci našich aktivít, je, aby sa rodičia s online svetom zoznámili. Takto totiž ukazujú záujem aj o svet dieťaťa. Z médií na nás vyskakujú hrôzostrašné titulky o hrozbách pre duševné zdravie, o mizogýnii, o radikalizme, o nenávisti. A ja absolútne netvrdím, že to tak nie je, že to neexistuje. Ale keď počúvate alebo čítate jednu po druhej len takéto správy, asi nebudete mať záujem pátrať po svetlých stránkach sociálnych sietí. Obzvlášť, ak ste ich nikdy nepoužívali (napríklad TikTok).
Ak budete poznať svet, v ktorom sa dieťa pohybuje, tak je väčšia šanca, že nájdete spoločnú tému.
Hneď, keby ste aj hľadali uňho pomoc pri praktických nastaveniach, alebo sa ho spýtali na podrobnosti o nejakej téme, alebo trendoch, ktoré ste videli online. Pokojne sa úprimne priznajte, že to robíte preto, aby ste lepšie poznali jeho svet. Tým ukážete, že vám na ňom záleží. Vyvarujte sa primárne výčitkám a zosmiešňovaniu obsahu, ktorý sleduje, pretože môžete „stratiť spojenie”. Radšej sa pýtajte, čo sa mu na tom páči, prečo to sleduje. Generačný rozdiel spôsobuje aj inú perspektívu na rovnaký obsah, cez pokojné rozhovory vyriešime oveľa viac.
A čo by ste odkázali tínedžerovi, ktorý váha, či sa do programu digiPEERS prihlásiť?
Program je jednou z mnohých príležitostí, ktoré môže vyskúšať. Nemôžem tvrdiť, že poznám očakávania mladých ľudí, často sú to podvedomé procesy. O programe však úprimne vyhlasujem, že im môže zmeniť život. Býva to tak, keď si vyberieme niečo nad rámec bežných povinností a situácií, keď prekročíme hranicu toho, čo poznáme. Naši digiPEERS v sebe objavili množstvo netušených predpokladov. S podporou komunity, mentorov a digiQ vyskúšali učiť iných, stáť na pódiu a hovoriť k publiku, vzdelávať pedagógov. Ale užili si aj spoločné chvíle s celou komunitou, našli ľudí s rovnakou krvnou skupinou. A to môže byť výhra na celý život. Okrem toho im ponúkame aj možnosť pokračovať ďalej v tíme digiQ. Ale o tom viac po prihlásení sa do programu. Získajú osvedčenie Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR. Za účasť v programe body k získaniu štipendia na vysokej škole.
Noví digiPEERS by mali tiež vedieť, že program im do života prinesie množstvo nového a užitočného. No najmä prispejú k rešpektujúcejšej spoločnosti a pomôžu z online priestoru spraviť lepšie miesto pre život. Takže, poďte a buďte súčasťou tohto win-win programu.