Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ TIPY INŠPIRÁCIE MAGAZÍN ROZHOVORY

Andrea Závodská: “Nedovolím svojmu strachu rásť.”

Zdieľať
koucing, soferovanie

My ženy na všetko pozeráme iným uhľom pohľadu, a preto sú medzi nami aj také, čo sa boja sadnúť si za volant. Boja sa, že ublížia sebe, ich najbližším, že im vodičský preukaz do ruky nepatrí – aj keď ho získali. Mama dvoch detí, Andrea Závodská, s týmto strachom zabojovala, prekonala ho a teraz ponúka pomoc tým, ktorých zväzujú vlastné strachy. Vydala e-book, v Bratislave organizuje semináre, kde na vlastnom príklade poukazuje na to, aké oslobodzujúce sa je prestať sa báť.

Čomu sa venujete a ako by ste sa charakterizovali?

Som mama, mám dve deti, syna (8,5 roka) a dcérku (5,5 roka). Zatiaľ som na predĺženej rodičovskej dovolenke, ktorá mi o pár mesiacov končí. Počas rodičovskej som sa venovala rôznemu tvoreniu (maľovaniu na textil, šitiu šperkov) neskôr som napísala e-book a vytvorila online kurzy pre ženy. Od detstva milujem hand-made tvorbu, čítanie kníh a prírodu.

12 rokov ste mali vodičský preukaz a napriek tomu ste nejazdili. Čo bol hlavný dôvod, že ste si povedali „a dosť“, prekonali ste strach a išli do toho?

Dôvodom bolo moje rozhodnutie, že chcem šoférovať a to, že som si začala veriť. Počas tých 12 rokov som sa dookola točila len v tom strachu. Stále som si hovorila, že sa bojím, že na to nemám. Bála som sa spoliehať sa iba sama na seba. Všetko sa dovtedy teda točilo okolo negatívnych myšlienok. Nebola tam moja túžba, že chcem šoférovať.

Z vašich článkov na blogu je zrejmé, že všetko začína v hlave. Prvoradá je zmena myslenia, pozitívne nastavenie, vedieť si predstaviť samu seba, ako úspešnú šoférku, samostatnú, nezávislú ženu. Ako sa vám podarilo presedlať na tento pozitívny prístup? Absolvovali ste špeciálne terapie alebo štúdium motivačnej literatúry?

Počas rodičovskej som sa začala zaoberať osobnostným rozvojom a čítať motivačnú literatúru. A postupne som si veľa vecí uvedomila a zistila som, že všetko začína v našej hlave, v našich myšlienkach. Začala som sa sama na seba pozerať inak a zbavila som sa postupne svojej vlastnej kritiky. Asi to veľa ľudí pozná. V hlave máme takého svojho kritika, ktorý využije každú príležitosť, aby nám povedal o nás niečo negatívne. Táto kritika nám ale nič neprináša, iba nám ubližuje. Takže som ju nahradila pozitívnymi tvrdeniami. Uvedomila som si, že keď o sebe hovorím v zlom a neverím si, tak sa oberám o energiu a môj strach rastie. Keď sa ale začnem povzbudzovať, energiu skôr získam, a nedovolím svojmu strachu rásť.

Čo je podľa Vás hlavným problémom týchto žien? Strach z nepoznaného, negatívna skúsenosť z minulosti?

Myslím si, a aj počas seminárov to ženy hovoria, že veľmi veľa žien si neverí. Nemajú sebadôveru vo svoje schopnosti. A ak im niekto počas autoškoly alebo aj po nej povie niečo negatívne o ich šoférovaní, tak tá sebadôvera veľmi rýchlo klesá.

Aby sme prekonali svoj strach, musíme vykročiť zo svojej komfortnej zóny. A tým sa dostávame do niečoho neznámeho, máme strach, stres a necítime sa príjemne. Ale práve vďaka tomu výstupu zo svojho známeho a príjemného prostredia, získavame možnosť učiť sa niečo nové, prekonávať svoj strach a získavať nové skúsenosti.

Samozrejme, za strachom môže byť aj negatívna skúsenosť z minulosti, ale aj nemusí. Veľa žien nešoféruje, aj keď vlastne (našťastie) žiadnu osobnú negatívnu skúsenosť nemali. Preto hovorím ženám, aby sa zamysleli nad tým, kde sa vlastne ten strach berie, či je to vôbec ich strach. Môže sa stať, že svoj strach prebrali aj od niekoho iného.

Predstavme si situáciu – mám vodičský, ale nejazdím. Najazdených zopár km na dedine. Dve malé deti. Ako by ste odporúčali začať? Kam s deťmi? S kým jazdiť? A ako vlastne, keď si nepamätám, kde je spojka, brzda, plyn… Ako si s týmito myšlienkami sadnúť za volant a odvážiť sa ísť?

Ako som už povedala, náš strach musíme najskôr začať riešiť v hlave, pretože tam začína. Vo svojom e-booku, online tréningu a aj na seminároch vždy začíname týmto. Na začiatok je dôležité naše rozhodnutie, že to chceme, že túžime šoférovať. Potom ďalej pracujeme s našimi myšlienkami a postupne ich meníme. Je dôležité si šoférovanie začať spájať s príjemnou predstavou a nie s negatívnymi myšlienkami. Samozrejme, aj ja som si prešla tými hororovými predstavami v hlave, čo všetko zlé sa môže stať, a viem, že nie je vôbec jednoduché ich nahradiť a už vôbec nie sa ich zbaviť. Musíme si ale uvedomiť, že to, na čo zameriavame svoju pozornosť, rastie. Teda, keď stále myslíme na strach, tak strach narastá. Keď sa začneme v mysli povzbudzovať, tak síce náš strach bude stále s nami, ale nebude narastať do obrovských rozmerov.

mini cooper, auto, soferovanie

Foto: pixabay.com

Kedysi som si hovorila, že nemôžem šoférovať, lebo mám deti, som za ne zodpovedná. Bála som sa, aby sa im niečo nestalo. Postupne som si uvedomila, že aj preto, lebo mám deti, potrebujem jazdiť.

Pred tým, než vôbec pôjdeme na cestu je určite dôležité prejsť si na internete nejaké testy s dopravnými predpismi a riešenie križovatiek. Čo sa tohto týka, ja som mala pocit, že riešiť križovatky viem len na papieri (a v počítači), keď som prišla na cestu, tak proste zrazu okno a nevedela som, komu mám dať prednosť.

Potom je super, ak môžete niekoho poprosiť, aby vám vysvetlil, kde sa v aute čo nachádza. Teda aj zapínanie svetiel, stierače, pedále, kde je aká rýchlosť. Je fajn, ak môžete niekde na veľkom parkovisku precvičiť nejaké rozbehy a radenie rýchlosti.

Myslím si, že najlepšie je ísť na prvú jazdu, keď je málo áut, teda napr. skoro ráno, a zvoliť sú úplne kratučkú trasu. Môže to byť aj cesta do blízkych potravín, a potom postupne trasy predlžovať. Takto získate sebadôveru vo svoje schopnosti. Ak si trúfate, môžete ísť sama. Ja som chodila sama, aj keď som zo začiatku mala strach, čo ak nebudem niečo vedieť a nebudem sa mať koho spýtať. Keďže sme mali vtedy už dve malé deti. Manžel s deťmi ráno spali a ja som išla bojovať so svojim strachom.

Kedysi som sa bála aj naštartovať auto. Počas toho, ako som si robila vodičský, tak som mala auto vždy naštartované. Keď som mala ísť sama, bála som sa, že mi to skočí. Hovorila som si, že je toho veľmi veľa, na čo všetko sa treba sústrediť. Samotné šoférovanie (radenie rýchlosti, pedále) sledovanie dopravných značiek, radenie do pruhov, chodci a všetko ostatné. Všetko postupne vyriešili krátke jazdy skoro ráno. Postupne som získala určitú prax a sebadôveru.

Keď už skúšame jazdiť, obyčajne sú to kondičné jazdy s inštruktorom alebo manželove auto. Vlastné auto nemám a musím si kúpiť. Najradšej by som investovala do lacného, keby som ho poškodila. Kvôli deťom by malo byť bezpečné, ideálne s automatickou prevodovkou a senzormi. Čo by ste odporučili?

Treba začať s tým, čo máme k dispozícii. Aj ja som si hovorila, aké by bolo fajn mať auto, ktoré má automatickú prevodovku a parkovacie senzory. Ale nemala som ho k dispozícii, a tak som jazdila na tom, ktoré sme mali. Myslela som si, že keď niekto začína s jazdením, tak automaticky to prvé auto je celé obúchané. Vôbec to tak nie je. Je dôležité si uvedomiť, že nikto nejde na cestu s tým, že by chcel nabúrať.

Prečítajte si aj rozhovor s vizážistkou a stylistkou Aurou Beauty

cesta, auto, dialnica

Foto: pixabay.com

Strach sa zmenšuje praxou – čím viac jazdíme, tým sme istejší. Viem si predstaviť, že jazdím v menšom meste, naučím sa potrebné trasy, získam istotu, a postupne sa presuniem do väčšieho mesta. Ale keď žijem v Bratislave, kde šoféri nadávajú na pomalších vodičov a trúbia na nich? Pomôže dať si nálepku „Z“ (začiatočník)?

Samozrejme, strach sa bude zmenšovať s množstvom jázd. Ako som už spomenula, je dobré začínať jazdiť, keď je na ceste málo áut. Bývam v Bratislave, a začínala som s jazdami skoro ráno. Vďaka tomu som získala určitú prax a aj sebadôveru. Samozrejme, môže sa stať, že na vás bude niekto trúbiť. To, čo pomáhalo mne, bolo nevšímať si to a sústrediť sa na seba. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla a v duchu som si povedala, dokážem to. :). To boli napr. situácie, keď mi zhasol motor.

Téma “Z” na aute je častá. Keď som začínala, bola som presvedčená, že to Ztko musím mať.  Znamenalo pre mňa to, že ostatní budú ohľaduplnejší. Opak bol pravdou. Práve vďaka tomu “Z” na aute, boli vodiči arogantnejší. Bolo úplne jedno, či som išla s autom ja (začiatočník) alebo manžel, ktorý šoféruje už veľa rokov. Stalo sa mi viackrát, že nás obiehali zľava a podobne.  Mala som potom pocit, že som veľmi zlá šoférka. Takúto skúsenosť, mi potvrdili aj ďalšie ženy, ktoré si to “Ztko” dali. Nakoniec som Ztko dala preč a nahradila som ho nálepkou “dieťa v aute”. A zrazu bez Ztka, išli okolo mňa autá slušnejšie a mala som väčší pocit bezpečnosti ako pred tým.

Vám sa podarilo vašu životnú skúsenosť podať ďalej – máte e-book, robíte rôzne online tréningy, organizujete semináre o prekonaní strachu zo šoférovania. Je nás veľa, žien, čo pociťujeme strach z jazdenia, alebo je to hľadanie ihle v kope sena?

Keď som prekonávala svoj strach zo šoférovania, zrazu som začala stretať ženy (známe aj neznáme), ktoré mi hovorili, že majú tiež strach šoférovať. A to bol pre mňa taký impulz, aby som napísala e-book a začala pomáhať ženám prekonávať ich strach. Uvedomila som si, že vlastne, vďaka môjmu strachu a jeho následnému prekonaniu, môžem pomáhať ďalším ženám. Zo začiatku som mala v hlave obavu, či to vôbec niekomu pomôže. Ale ako mi postupne začali písať ženy, ktoré vďaka môjmu e-booku/semináru alebo online tréningu začali šoférovať, tak to bol a stále je pre mňa úžasný pocit. Vtedy si poviem, že to, čo robím, má zmysel.

A čo sa týka množstva žien, tak je nás pomerne dosť. Kedysi som hľadala dôvod, prečo sa bojím. V čom som iná?  Veď šoféruje veľa žien, aj mladšie aj staršie, tak prečo nie ja? A je to aj také uvedomenie s úľavou, že nie som sama. Nie je na mne nič iné ani zlé. Mať strach je normálne.

Stretli ste už aj s tzv. „beznádejným prípadom“? Že človek aj chcel, príp. navštívil seminár, a napriek tomu nezačal jazdiť? Alebo dal si pár kondičných jázd a zistil, že mu to ozaj nejde? Sú medzi nami aj také, ktorým vodičský naozaj nepatrí do ruky (hoci ho aj majú) alebo je to len mýtus?

Stretla som sa so ženami, ktoré mi písali, že majú strach šoférovať. Keď som si s nimi písala pár správ, tak z ich odpovedí vyplynulo, že vlastne oni ani nechcú šoférovať. Nebola tam žiadna túžba strachu sa zbaviť. Samozrejme, pokiaľ ten človek niečo sám nechce, tak mu nepomôže prečítať si e-book alebo ísť na seminár. Aby sme niečo dosiahli, a je jedno či ide o zbavenie sa strachu, alebo dosiahnutie nejakého iného cieľa, je potrebné, aby sme to skutočne chceli a pracovali na tom.

Na záver skúste povedať niečo, čo by pôsobilo ako zaradenie jednotky pre nás, ženy, ktoré sa bojíme jazdiť?

Pomáham ženám už nejaký čas. A aj z mojej vlastnej skúsenosti a aj z rozprávania tých, ktorí sa svojho strachu zbavili, viem, že sa to dá. Samozrejme je potrebné, aby sme sa samé rozhodli a túžili začať šoférovať. Ja si hovorím, že keď po niečom túžim, hľadám spôsob ako to dosiahnuť, a nie dôvod, prečo to vzdať.

Verím, že sme otvorili 13. komnatu mnohým ženám, je nás možno menej, ale to neznamená, že nám to nevadí, že s tým nechceme niečo robiť. Osobne som sa bála aj pôrodu. Vlastná mama mi neverila, že to dokážem. A dala som to. Dokonca dvakrát. Tak keď som dokázala porodiť, tak musím vedieť aj jazdiť. Musím objaviť tú šoférku v sebe a dať jej šancu. Kto ide do toho so mnou?

S Andreou Závodskou sa zhovárala sa Kristína Majerová

Tagy
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1
Predchádzajúci článok

Aj toto by sa vám mohlo páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

X