A sme tu opäť. Tentokrát s témou, ktorú pozná každá z nás.
Tie rozrobené projekty. Tá hádka, ktorá sa zasekla niekde v polovici a nikto ju nedotiahol do konca. A ten plán, ktorý niekto nechal plávať, lebo začať niečo nové bolo proste omnoho krajšie. Začiatky sú totiž také sexy. Nepopierame. Ale čo sa deje so všetkým tým, čomu sme nedali bodku? A prečo nás to v noci budí?
Tak si to znovu preberieme bez chrumkavých masiek, čo poviete?
Poďme na to, Barby
Neviem, či to máš rovnako, ale ja mám jednu zvláštnosť, ktorá ma sprevádza celý život. Nemám rada nedokončené veci. A nemyslím tým len rozčítanú knihu či krabicu, ktorá už týždne čaká na svoj čas. Myslím projekty, plány, rozhodnutia či rozhovory, ktoré zostanú visieť niekde v polovici. A ešte skôr, než ich uzavrieme, už začíname niečo nové.
Možno je to výchovou, neviem. Odmalička som bola vedená k tomu, že keď niečo začnem, mala by som sa to snažiť dokončiť. Nie preto, že všetko musí byť dokonalé. Ale preto, že niektoré veci si zaslúžia svoj koniec. Dnes mám však pocit, že sme sa zamilovali do začiatkov. Nový nápad. Nový projekt. Nová výzva. Začiatky sú vzrušujúce, priznávam. Prinášajú energiu, nadšenie a pocit, že tentoraz to bude iné. Platí to aj pri vzťahoch, nie? (Smiech.)
Lenže život sa neodohráva na štartovacej čiare. Odohráva sa niekde uprostred.
Tam, kde treba vydržať. Kde nadšenie vystrieda rutina. Kde sa rozhoduje, či veci dotiahneme do konca alebo ich odložíme vedľa všetkých ostatných rozrobených plánov. Pritom spontánnosť mám rada. Život by bez nej bol nudný. Ale spontánnosť a chaos pre mňa nie sú to isté.
Ako to vnímaš ty, Veronika?
Mám to úplne rovnako. A priznám sa, že keď som si to naplno uvedomila, trochu ma to zaskočilo, lebo žijeme v dobe, ktorá nedokončovanie doslova velebí. Akoby dotiahnuť to ťažké do konca bolo menej hodnotné než začať niečo nové.
Ale ja viem, čo sa deje, keď veci zostávajú otvorené. Mozog sa k nim vracia. Neustále. Cítim to na sebe a dokonca som zistila, že tento stav psychológovia pomenovali Zeigarnikov efekt. Znamená to, že nedokončené veci zaberajú v mysli oveľa viac miesta než tie dokončené. Mozog prirodzene hľadá uzavretie. A kým ho nenájde, trpí. No a mne sa už trpieť vôbec nechce. (Smiech.) Asi aj to bude dôvod, prečo chcem dávať bodky. Veľké a poriadne spokojné bodky.
Lenže toho nedokončeného je okolo nás tak veľa… Vidím to napríklad vo vzťahoch. Hádka, ktorá nemá rozuzlenie, nikam neodíde. A pri ďalšom konflikte sa k nej pridá ďalšia vrstva. Alebo v práci. Keď pri niečom podáš maximálny výkon, vypľuješ dušu, ale namiesto toho, aby projekt rástol, zahodí sa do koša, lebo sa niekto rozhodne, že lepšie bude začať niečo nové.
Na druhej strane si nemyslím, že každú vec treba dotiahnuť za každú cenu do pôvodne zamýšľaného cieľa. Niekedy je múdre odísť. No rozdiel je v tom, či odchádzame s porozumením, čo nefungovalo, alebo len utekáme pred nepríjemným pocitom. Pretože ak utekáme, to neuzavreté nás aj tak dobehne. Ale bodka predsa nie je prehra.
No a ešte čosi… Spontánnosť milujem tiež. Ale ty si to pomenovala presne. Spontánnosť a chaos nie sú to isté. Chaos je, keď máš päť rozrobených projektov, tri nedokončené hádky a jeden zošit plný nápadov, ku ktorým sa nikdy nevrátiš. Spontánnosť potrebuje čistý stôl.
Opäť sme sa vzácne zhodli. Čím to bude? (Smiech.)
Tak fajn, ideme ďalej a o mesiac sme tu zas,
Barby a Veronika