Na prvý pohľad môžu pôsobiť ako deti, ktoré všetko zvládajú. Rýchlo sa učia, veľa sa pýtajú a často vynikajú nad svojimi rovesníkmi. Za ich výnimočnými schopnosťami sa však niekedy skrýva aj zvýšená citlivosť, vnútorné napätie či pocit nepochopenia. Odborníci upozorňujú, že nadanie nie je len dar, ale aj špecifický spôsob prežívania sveta, ktorý si vyžaduje pozornosť a pochopenie.
Práve na to dnes upozorňuje aj príbeh Jacoba Hansena a výskum zameraný na psychické prežívanie nadaných detí.
Od výskumu strachu k pochopeniu inakosti
Na túto tému upozornila už pred rokmi výskumníčka Masarykovej univerzity v Brne Šárka Portešová. V jednom zo svojich výskumov medzi škôlkarmi sa pýtala detí, čoho sa boja. Očakávala odpovede ako tma, čerti či „zlí ľudia”. Objavili sa však aj iné: „Bojím sa zániku slnečnej sústavy” alebo „Zem sa oteplí a zanikne život.” Neboli to výnimky pre efekt, ale moment, ktorý ukázal, že niektoré deti premýšľajú o svete úplne iným spôsobom, než na aký sme my ostatní bežne nastavení.
„Nadané deti prežívajú svet inak. Sú nesmierne citlivé, majú obrovský zmysel pre spravodlivosť a morálku, zažívajú obrovské vnútorné asynchrónie. To znamená, že intelektovo môžu byť veľmi vysoko, ale emočne a sociálne sú to stále deti. Často zažívajú pocity osamelosti, nepochopenia a odlišnosti od svojich rovesníkov,” vysvetľuje psychologička Šárka Portešová. (Zdroj)
Odvtedy sa téma nadaných detí na Masarykovej univerzite systematicky rozvíja. Neskôr vzniklo Národné centrum podpory nadania Invenio a dnes na túto líniu nadväzuje aj Výskumná stanica Jacoba Hansena.
Keď sa odlišnosť nedá vidieť na prvý pohľad
Nadané deti zvonku nepôsobia „inak”. Môžu byť úspešné, zvedavé, výkonné. No ich vnútorné prežívanie je omnoho komplexnejšie. V praxi to znamená aj to, že ich ťažkosti sa môžu dlho prehliadať alebo zamieňať za niečo iné, napríklad za nepozornosť, únavu či „len fázu”.
Výskumná stanica Jacoba Hansena, ktorá vznikla pri Inveniu, sa snaží práve o to, čo bežné pozorovanie nezachytí. O včasné rozpoznanie stresu, preťaženia a kognitívnej záťaže u detí. Nespolieha sa len na rozhovor či dotazníky, ale kombinuje viac prístupov. Spája sledovanie správania, reakcií a fyziologických zmien počas riešenia úloh. Cieľom je zachytiť proces, nie len výsledok.
Stanica, ktorá vznikla z osobného príbehu
Výskumná stanica nesie meno Jacoba Hansena – chlapca, ktorého dlhodobé psychické ťažkosti sa skončili tragicky. Šestnásťročný Jacob bol mimoriadne nadaný a citlivý chlapec, ktorý vždy viac myslel na druhých než na seba. Veril, že nemá právo vyžadovať viac pozornosti ako ostatní a svoje trápenie dlho skrýval.
Po jeho smrti hľadali blízki spôsob, ako aspoň časť bolesti premeniť na zmysluplný krok. Jeho mama Eliška Hansen nasmerovala ich snahu k podpore nadaných detí, aby podobný príbeh nemusel prežiť nikto ďalší. Jeho príbeh sa stal impulzom pre vznik miesta, ktoré sa snaží zachytávať varovné signály psychickej záťaže u nadaných detí.
Prečo je táto téma dôležitá už dnes
A práve tu sa vracia jedna dôležitá myšlienka: nadané deti neprežívajú svet rovnako ako väčšina ich rovesníkov. Nie je to lepšie ani horšie. Je to inak. Tieto deti si nevybrali, že budú svet vnímať intenzívnejšie a citlivejšie než mnohí rovesníci. A často si nevyberajú ani to, že ich vnútorný svet sa nedá jednoducho preložiť do jazyka dospelých.
Psychické prežívanie nemá viditeľnú stopu. Zlomenú nohu vidí každý. Ale vnútorné preťaženie, úzkosť či dlhodobý stres nie. A práve preto je také ľahké ho prehliadnuť.
Jacobov príbeh je bolestivý. Ale stal sa aj impulzom, ktorý otvoril diskusiu o tom, ako veľmi odlišne môže vyzerať vnútorný svet dieťaťa aj vtedy, keď navonok pôsobí, že je všetko v poriadku.
Nadané deti nepotrebujú privilégia, ale pochopenie a primeranú podporu. Ak ich potreby zostanú nepovšimnuté, môžu zažívať dlhodobý stres, frustráciu či pocit nepochopenia.