Nie je to len fáza. Psychologička varuje pred signálmi, ktoré rodičia zvyčajne podceňujú

Zmeny nálad, vzdor, uzatváranie sa do seba či tlak na výkon si rodičia často vysvetľujú ako prirodzenú súčasť detstva alebo dospievania. No kde je hranica medzi „bežnou fázou” a prvými varovnými signálmi psychických ťažkostí? A prečo sa o duševnom zdraví detí začíname rozprávať až vtedy, keď už je problém príliš hlasný?

V rozhovore s Vierou Škopovou, psychologičkou online poradne MOJRA.sk, sa vraciame k samotným základom prevencie – k rodinnej atmosfére, bezpečiu, otvorenej komunikácii aj k tlaku, ktorý dnešné deti zažívajú v škole a na sociálnych sieťach.

Odborníčka vysvetľuje, prečo prevencia nezačína riešením krízy, ale každodennými drobnými momentmi, ktoré budujú (alebo oslabujú) detskú psychickú odolnosť.

Kedy sa začína prevencia psychického zdravia detí – v škole, v škôlke, alebo ešte skôr?

Prevencia psychického zdravia začína v podstate už v prenatálnom období. Výživa, stres, priebeh tehotenstva, psychický stav matky, vzťahy, to všetko má vplyv na vývin, imunitný systém a vo svojej podstate aj na duševné zdravie. Prvé kroky, ako zvládať záťaž, sa dieťa učí doma od svojich blízkych. Škola a škôlka pomáha rozvíjať sociálny kontext dieťaťa a výrazne vplýva aj na jeho prežívanie. Tak, ako tieto inštitúcie, aj samotný rodič sa výrazne podieľa na psychickom zdraví dieťaťa. Nezabúdajme však ani na individualitu dieťaťa, čo má taktiež vplyv na schopnosť, odolnosť voči záťažovým a stresovým situáciám.

Dieťa množstvo vecí pozoruje predovšetkým od rodičov. Je dôležité s dieťaťom komunikovať nielen o príjemných, ale aj o negatívnych situáciách. Byť mu oporou a nebáť sa otvárať aj nepríjemné témy. Tak, ako sa staráme o dieťa, aby jedlo zdravo, chceme, aby sa hýbalo, aby bolo teplo oblečené, rovnako je potrebné dbať aj na duševné zdravie, jeho city a prežívanie.

Prevencia teda začína už od útleho detstva. Naplnenie potrieb, pocit istoty a bezpečia, neskôr zvládanie nárokov, nastavovanie hraníc, podpora sebahodnoty a sebareflexie, aby dieťa dokázalo o svojich pocitoch rozprávať, regulovať emocionálne prežívanie a adekvátne zvládať životné situácie.

Ako rozoznať, že nejde len o vývojovú fázu, ale o prvé varovné signály psychických ťažkostí?

Psychické ťažkosti je potrebné vnímať na bio-psycho-sociálnej úrovni. Ak pretrvávajú a zasahujú do jednotlivých oblastí, máme možnosť pozorovať zmeny v správaní, fyziologických príznakoch a v neposlednom rade v sociálnych kontaktoch. To, ako sa naozaj cítime, vieme najlepšie my sami, no na strane druhej tí najbližší môžu najskôr spozorovať malé zmeny v správaní.

Psychické ťažkosti môžu byť rôznorodé a nie je to len prechodná fáza, väčšinou sa prehlbuje. To znamená, že zmeny trvajú dlho a pozorujete výrazne zhoršenie. No často vie dieťa jednotlivé prejavy potlačiť. Emocionálne výkyvy, impulzivitu, plač, uzatvorenosť, či zmeny v školskom výkone sú však pri dlhodobom probléme neprehliadnuteľné a výrazné.

Vývojová fáza má svoje špecifiká a príznačnosť v určitom veku, teda jasný začiatok aj koniec. Psychické ťažkosti taktiež, no ich trvanie a intenzita bývajú silnejšie a nemajú vekové či časové ohraničenie.

Prečítajte si: Deti potrebujú pravdu, nie metafory, hovorí psychologička Jarmila Kosecová z organizácie PLAMIENOK

Prečo sú dnes deti psychicky zraniteľnejšie než generácie pred nimi – alebo je to len ilúzia dospelých?

Každá generácia má svoje špecifiká. Podľa môjho názoru je dôležité dnes brať do úvahy aj digitalizáciu a sociálne média, ktoré vytvárajú priestor, kde deti majú tendenciu porovnávania sa. Tlak na výkon. Množstvo ideálnych obrazov, potreba zapadnúť, či dosahovať skvelé výsledky ich síce motivuje byť lepšími, no na druhej strane sú oveľa viac zraniteľnejšie a stoja na tenkej hranici sebadeštrukcie.

Dieťa si buduje svoju rolu, vníma život cez iné perspektívy a hlavne je vo vývine.

Schopnosť znášať záťaž, efektívne regulovať emócie nie je jednoduchá záležitosť a nie je to prirodzený proces. Všetko sa učíme prostredníctvom vlastných skúsenosti, pozorovaní, napodobňovaním a je dôležité o tom hovoriť, reflektovať to. Deti potrebujú oporu rodičov aj priateľov. S dospievaním sa menia hodnoty, perspektívy, pohľad na seba aj na život. V detskom veku však deti nedokážu dostatočne regulovať emócie a realisticky vnímať svet okolo seba. Stáva sa, že vinu berú na seba. Ich zraniteľnosť je krehká. Je dôležité podporovať ich sebahodnotu, zdravé sebavedomie a v neposlednom rade otvorenú komunikáciu.

Rodič má taktiež občas zásluhu na ich zraniteľnosti, niekedy prílišná starostlivosť a ochrana môže viac uškodiť. Je dôležité s dieťaťom hovoriť a budovať v ňom sebaistotu, oceniť ho, neidealizovať svet a podporovať kompetencie.

Akú rolu zohráva rodinná atmosféra v duševnom zdraví dieťaťa v porovnaní so školou a rovesníkmi?

Rodina ma nezameniteľný vplyv na duševné zdravie. Domáce prostredie je priestor, kde by dieťa malo pociťovať istotu a bezpečie. Rodinná atmosféra a vzťahy sú pre dieťa úkrytom. Ak je atmosféra napätá, negatívna, výrazne ambivalentná, dieťa prichádza domov s neistotou a strachom, čo má taktiež vplyv na jeho prežívanie.

V škole môže mať dieťa rovesníkov a skvelých kamarátov. Domov je však pre každého z nás útočiskom, kde vieme, že máme svoj priestor, istotu a máme sa kam vrátiť.

Rodinná atmosféra má výrazný vplyv na to, ako sa dieťa cíti a zvláda záťaž.

Atmosféra v rodine, ktorá je prijímajúca, podporná, kde sa cítime bezpečne, nám pomáha vyrovnať sa s množstvom situácií. Každý, kto prechádza ťažkým obdobím, si praje podporu, blízkosť a istotu. Napriek tomu, že máme v škole rovesníkov a najlepších priateľov, rodina je miesto, kam sa neustále každý deň vraciame. Malo by to byť miesto bezpečia a pohody.

Ako veľmi ovplyvňuje psychiku detí neustály tlak na výkon, známky a úspech?

Neustály tlak na výkon, známky alebo úspech vytvára u detí nakumulovaný obrovský tlak. Ak v tomto vyrastáme, a je to súčasťou výchovy, pre deti je to samozrejmosť. Tento tlak však sprevádza strach, pocit nedostatočnosti, sklamania, neúspechu a v prvom rade majú voči rodičom pocit nedokonalosti. Množstvo týchto detí uprednostňuje výkon, známky, úspech a zabúda na svoj duševný život.

Je dôležité, aby sme mali čas pre seba, kamarátov, hru alebo oddych a zároveň vedeli prijať aj neúspech. Mnohokrát deti pri štúdiu dosahujú skvelé výsledky a malý neúspech môže byť pre nich devastujúci, nehovoriac neskôr v bežnom živote či v práci. Prirodzené je zažiť aj negatívne situácie.

Deti potrebujú a chcú byť rodičom ocenené. Ak rodič lipne na dobrých známkach a úspechu, pre dieťa je to stres. Bojí sa zlyhania, ale nie tak svojho vlastného, ako toho, že zlyhá v očiach rodiča.

Nikto z nás nedokáže neustále vykonávať úlohy na 100 %. To, že občas neuspejeme, neznamená, že sme neschopní, zlí a nedostatoční. Mali by sme to brať ako prirodzenú súčasť života a hľadať cesty, ako vieme veci robiť inak. To by mali vedieť aj deti, pretože idealistické predstavy a perfekcionizmus v nich vytvára neustálu tenziu.

Čo deti najviac potrebujú od dospelých, keď prežívajú strach, smútok alebo úzkosť?

Deti v takýchto chvíľach potrebujú predovšetkým pochopenie. Keď dospelý prejaví porozumenie a prijatie, dieťa získava pocit istoty a bezpečia. Aj uprostred chaosu či bolesti potrebuje cítiť: „Niekto tu pri mne stojí, niekto ma ochráni.”

Hoci sa dospievajúce deti od rodičov často vzďaľujú a navonok pôsobia samostatne, aj ony stále potrebujú lásku, blízkosť, objatie a pochopenie. Potrebujú vedieť, že nie sú na svoje prežívanie samy.

Dôležité je dopriať deťom priestor, ak ho potrebujú, no zároveň im dať jasne najavo, že za vami môžu kedykoľvek prísť. Nie vždy sú pripravené hovoriť o svojom trápení a netreba ich k tomu tlačiť. Nátlak môže ich bolesť ešte prehĺbiť.

Dieťa potrebuje vedieť, že je prijímané také, aké je, aj so svojimi emóciami, obavami a tichom. Niekedy nepotrebuje slová ani riešenia. Stačí bezpečný priestor a otvorená náruč.

Ak si článok odomkneš, dozvieš sa:

• prečo deti čoraz častejšie nedokážu hovoriť o svojich emóciách

• aký vplyv majú sociálne siete a digitálny svet na psychické zdravie detí

• či hovoriť s deťmi o tom, že cítiť sa zle je normálne

• ako môže neviditeľná trauma v detstve ovplyvniť psychické zdravie človeka v dospelosti