Viete si predstaviť podnikať pri piatich deťoch? Akčná mama Jana Kupková to zvláda. A nielen to. Okrem toho sa neustále vzdeláva, cez víkend navštevuje Digitálnu Univerzitu, venuje sa aj finančnému poradenstvu a finančnú gramotnosť aplikuje aj na svoje deti (15, 13, 4, 3 a 1 rok). So svojou rodinou žije v Budmericiach.

V rozhovore pre Akčné ženy Jana Kupková prezradila:

• ako sa dá zvládať podnikanie, osobný rozvoj a päť detí,
• čo jej dáva štúdium na Digitálnej Univerzite,
• v čom vníma svoje silné a slabé stránky

Janka, na začiatok mi nedá nespýtať sa… Vždy ste boli taká akčná alebo sa akčnosť pridávala s narodením detí?

Myslím, že vždy som mala viac aktivít. Som typ, ktorý neobsedí na mieste a neviem robiť len jednu vec. Akčnosť mám zrejme po mojej mamine (úsmev). Na strednej škole som mala obdobie, kedy som ťahala tri práce, učila sa štyri jazyky, robila dva športy a kurz sprievodcov po Bratislave. Myslím si, že ak sa dá, človek musí skúsiť všetko, aby vedel, čo ho baví a napĺňa. A mňa baví veľa vecí (úsmev).

Nemyslím si, že deti ma obmedzili v aktivitách (hoci prvé dieťa som mala v maturitnom ročníku), skôr som si pomenila činnosti, ale stále ich bolo dosť veľa. Popri prvých dvoch deťoch som absolvovala Vysokú školu manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave a, samozrejme, som aj pracovala. V tom čase sme sa presťahovali do rodinného domu na dedine, čiže práce bolo viac ako dosť.

Človek má často pocit, že pri dvoch deťoch je rád, že vôbec existuje. Vaše najmenšie dieťa má jeden rok a vy stíhate milión aktivít. V čom tkvie tajomstvo? Dobrý manažment? Alebo nepotrebujete spať?

Spánok potrebujem a spánok milujem, takže spím relatívne dosť. Mne funguje pravidlo, čím viac toho mám, tým viac stíham… Človek je donútený vyšperkovať si time manažment, nielen svoj, ale aj ľudí okolo seba. Určite odporúčam delegovať čo najviac vecí. Teraz mi to funguje najmä v obchode, kde predavačky urobia, čo je potrebné. Taktiež mi spolužiačka z DIGIUNI pomáha s marketingom firmy. Vo financiách sa môžem obrátiť na kolegov. Niektoré administratívne veci mi zastrešuje aj najstaršia dcéra. Samozrejme, treba si to hlavne doma zmanažovať, svoje úlohy majú aj manžel a deti. Keď je doma pohoda a všetci sme na jednej vlne, všetko funguje.

Ste súčasťou rodinnej firmy s domácimi potrebami. Bola šanca sa tomu vyhnúť, či to prešlo na vás nejako plynule?

V obchode som od svojich troch rokov. Kým som bývala s rodičmi, nebolo kam utiecť (smiech), čo bolo približne do 18 rokov. Keď som sa odsťahovala a založila si rodinu, z obchodu som na chvíľku „vypadla“. Bola som doma s dvoma deťmi, mala som len vysokú školu a brigádu v realitke. Keďže som študovala manažment a marketing, veľmi ma bavilo vymýšľať projekty. S kamarátom sme založili firmu na sprevádzanie žiakov po Bratislave – úplne iný sektor ako obchod. Fungovalo nám to síce len dva roky, ale dalo mi to veľa skúseností.

Popri vysokej škole som založila aj e-shop k rodinnej firme. Venovala som sa mu po večeroch z domu, ale exekúcia už bola na mamine, takže to mi veľa času nebralo. Keď mal syn dva roky, začala som podnikať vo financiách. Jednoducho došla zaujímavá príležitosť v dobrom čase (pred bakalárskymi štátnicami). Finančnému sprostredkovaniu sa tak venujem už vyše 11 rokov. Mimo obchodu som bola asi osem rokov (robila som len e-shop). Po desiatich rokoch nám pribudli postupne tri ďalšie deti a ja som sa rozhodla otvoriť si vlastnú pobočku obchodu.

Knižný tip: Niekto sa nájde od Duša Martinčeka – Akčné ženy (akcnezeny.sk)

Prečo?

Dôvodov bolo viacero. Viem robiť obchod a vždy ma to bavilo. Rodičia budú v dôchodkovom veku a je škoda, aby firma nepokračovala. Verím, že aspoň jedno z piatich detí sa obchodu bude ďalej venovať, aby firma pokračovala.

Zatiaľ sa najstaršia dcéra tvári, že ju to baví. No uvidíme, máme ešte čo robiť (úsmev).

Obchod má aj svoju kamennú predajňu, zároveň aj e-shop. Čo konkrétne máte na starosti vy?

V rámci e-shopu riešim všetko, produkty, wordpress, reklamy. Niektoré veci sa mi podarilo delegovať na predavačky alebo dcéru. Samozrejme, riešim aj balenie e-shopových objednávok a chodím aj na poštu či do zásielkovne. Na predajni riešim celý chod predajne, tzn. objednávanie, naceňovanie tovaru, personalistiku, marketing, manažment… Snažím sa delegovať, čo sa dá. No niektoré veci ešte stále robím ja, a keďže nás je málo, podľa potreby chodím aj predávať.

V čom vnímate aktuálne vy osobne najväčšie úskalia/riziká podnikania v rámci vášho biznisu?

Pre malú firmu ako je tá naša, je najväčším problémom rozpočet. V rámci online predaja je takmer nemožné konkurovať bez investovania do reklamy, či dobre spravenej web stránky. S týmto veľmi bojujeme, celé to robím sama už dvanásť rokov a je toho naozaj veľa, aj vzhľadom k tomu, že človek nevie presne, čo má presne robiť. To bol jeden z dôvodov, prečo som išla na Digitálnu Univerzitu (úsmev).

Na kamennej predajni je najťažšie prilákať ľudí do predajne. Veľké reťazce nemajú problém otvoriť novú predajňu, spustiť kampane, billboardy, veľké otváračky, no keď máte nulový rozpočet, ťažko sa vymýšľa. Vieme konkurovať kvalitou, dobrým výberom, obsluhou a cenovou dostupnosťou. Máme overené, že keď už k nám ľudia raz prídu, sú spokojní a vracajú sa. Len potrebujeme dať o nás vedieť čo najväčšiemu počtu ľudí, k čomu je potrebný kapitál. Začarovaný kruh (úsmev).

Veľkým úskalím je aj to, že nie sme známou značkou. V Trnave sme noví a nikto nevie, kto je DO-TEX, prečo by tam mali ísť. Takže musíme makať na budovaní značky.

S manželom máte podelenú starostlivosť o domácnosť a deti, avšak ostáva len jeden spoločný deň na rodinu. Nie je to málo?

Je to systém, ktorý sa mení podľa potreby a počtu detí (smiech). Takto fungujeme už druhý rok a zatiaľ nám to vyhovuje. Robím viac, nakoľko prinášam aj vyšší príjem a mám viac práce ako manžel. On sa zase stopercentne postará o deti, keďže nemáme možnosť využiť babky. Mám vyčlenené štyri dni v týždni na prácu, no snažím sa robiť len tri z nich (nedele chceme mať voľné, ale v prípade, že predavačka nemôže nastúpiť alebo je veľa ľudí, nastupujem ako záskok).

Snažím sa z domu chodiť až o pol ôsmej (cestou odovzdám syna do škôlky). Keďže najmenší vstávajú okolo šiestej, sme spolu celé ráno (úsmev). Večer chodievam domov o pol siedmej, a to je ešte čas na hru a večeru. Keď menšie deti zaspia, mám opäť priestor na rozhovory s teenagermi. Tri dni, čo som doma, sa naplno venujem deťom, počítač väčšinou zapínam až večer a telefonáty sa snažím smerovať na pracovné dni. Momentálne nám to takto vyhovuje. Uvidíme, ako dlho. Dúfam, že ešte dva roky (kým pôjde aj posledná do škôlky, potom zrejme budeme niečo meniť).

Čo je pre vás osobne najväčším relaxom? Pri čom si viete vyčistiť hlavu?

Pre mňa je relax, keď z domu idem do Trnavy do obchodu, z obchodu na stretnutie s klientom a potom zas oddychujem doma. Všetky činnosti ma bavia, ale nič netreba robiť viac ako tri dni po sebe (smiech).

Veľmi rada oddychujem aj na výletoch s deťmi. Vždy, keď sa dá, niekde vybehneme. Túra, kúpalisko, výlet vlakom… Svoje tipy na výlety či dovolenky  zdieľam aj na svojom IG účte, možno to niekoho inšpiruje (úsmev). V podstate ide o zmenu prostredia, odísť aspoň na chvíľku z domu.

Taktiež ma baví aj práca v záhradke, ale to nie je medzi prioritami. Večer rada počúvam hudbu alebo sa hráme s teenagermi spoločenské hry. Štúdium  na Digitálnej Univerzite bolo pre mňa taktiež relaxom.

Prečítajte si aj: Vždy ma zaujímali ľudia, ktorí boli „iní“, hovorí Uršuľa Kovalyk, ktorá založila Divadlo pre ľudí bez domova

Čo bolo vaším dôvodom pustiť sa do štúdia na Digitálnej Univerzite?

Vnímala som potrebu nájsť ľudí, ktorí mi pomôžu s marketingom vo firme. A našla som ich. Zaujali ma aj ponúkané témy a nakoľko som marketing študovala, mám k nemu veľmi blízko. Vždy som marketing robila, ale aktuálne ho už potrebujem delegovať a nie osobne robiť. Je však veľmi náročné delegovať, ak neviete, čo presne máte delegovať. V tomto mi DIGIUNI asi najviac pomohla. Pomenovala presne veci, ktoré by sa vo firme v rámci marketingu mali robiť. Našla som tam milión vecí, ktoré robíme slabo alebo vôbec. Teraz to mám spísané, je nejaký plán a postupne ho realizujeme.

Nekrútila hlavou vaša rodina a známi, že či máte toho málo, keď ste sa zapísali na ďalšie štúdium?

Už ma poznajú (smiech). Manžel, deti, mamina aj predavačky ma vo všetkom podporili. Najväčšie obavy som mala práve ja, keďže som vedela, do čoho idem… Prednášky sú v sobotu, čo je môj pracovný deň. Zariadila som, aby predavačky boli v obchode a ja som mohla byť v škole. Najväčším obmedzením bolo, že som ešte kojila malú (až do Vianoc), takže na všetky prednášky sme sa museli  presunúť do Bratislavy a manžel s malou vždy cez obednú prestávku za mnou prišiel, v aute som nadojčila a pokračovali sme. Fungovala som takto už aj na vysokej škole, kde som dojčila obidve deti osem mesiacov.

Manžel je v tomto super, nikdy nenamietal, vždy ma podporil. Problém nastal v polovici novembra a v decembri, keď je vrchol sezóny v obchode a víkendy sú silné. Preto som na viacerých prednáškach nebola, musela som pomôcť v obchode. K prednáškam som sa už, žiaľ, nedostala, ani úlohy som z nich nespravila. Preto si tento rok chcem zopakovať Digitálnu univerzitu a už sa teším, lebo je to pre mňa forma relaxu a, samozrejme, už toho viem viac ako pred rokom a idem do toho s presnými očakávaniami.

Ak by ste mali povedať dve myšlienky z Digitálnej Univerzity, ktoré vám najviac rezonovali, čo by to bolo?

Veľmi ma oslovilo budovanie značky, jej význam, stratégia a všetko okolo toho. Je to práve to, čo potrebujeme vyladiť. A potvrdilo sa mi, že radšej robiť menej, ale robiť to srdcom a pre ľudí.

Spomínali ste, že ste hľadali ľudí na marketing.  Je ťažké nájsť takých ľudí?

Ľudí nie je problém nájsť, pre nás je skôr problém ich zaplatiť. Veľkou devízou ľudí z DIGIUNI je to, že to naozaj chcú robiť, chcú sa rozvíjať, chcú skúšať, sú ochotní na sebe makať. Problém je, že skúsenejší marketéri sa uchytia vo väčších firmách alebo agentúrach, kde ich vedia zaplatiť. Ľudia, čo nemali predtým pracovné skúsenosti z marketingu, žiadne firmy na plný úväzok nechcú a malé firmy ich často nevedia zaplatiť. Preto robia popri svojej bežnej práci nejaké marketingové drobnosti v rámci voľného času.

Aby toho nebolo málo, venujete sa už desiaty rok aj finančnému poradenstvu. Máte nejaké osvedčené tipy/triky, ktoré pomáhajú deťom k finančnej gramotnosti?

V prvom rade vnímam, že finančná gramotnosť je na Slovensku stále veľmi slabá. Pokiaľ rodičia nevedia narábať s financiami, nevedia to naučiť ani deti. Preto by mala mať každá rodina svojho rodinného „finančáka“ (úsmev).

Naše deti poznajú rodinný rozpočet a plány: príjmy, výdavky, aktíva, pasíva… Musia chápať, prečo robíme, koľko stojí cena práce a čo z toho ako rodina máme. Tam by mala každá rodina podľa môjho názoru začať. Deti majú od 13. roku založený bankový účet spolu s podúčtom na sporenie. Myslím, že skôr nemá zmysel deťom dávať vreckové, nakoľko nechápu ešte hodnote zarobených peňazí. K mesačnému vreckovému si vedia prilepšiť (buď mi pomôžu v obchode, alebo na e-shope, v administrácii vo financiách alebo čokoľvek sa vyskytne a zaujme ich, práce je vždy dosť). Z každého príjmu, ktorý im príde na účet, si posielajú 10% na sporiaci účet. Je to základ na to, aby si vytvorili návyk na šetrenie, tvorenie si rezervy, investícií. Z peňazí, ktoré im ostávajú, si platia všetko, čo chcú (to, čo potrebujú, im zabezpečíme, ale akékoľvek výdavky navyše, sú v ich réžii). Napríklad, ak chcú tenisky za 60€, prispejem 25€ a zvyšok si doplatia. Alebo, ak chcú ísť s kamošmi do cukrárne či do kina. Musia chápať, akú hodnotu majú peniaze.

Prečítajte si rozhovor s Miroslavou Langerovou: Propagácia dobrovoľníctva je kľúčovou oblasťou

Čo vám osobne pomáha zvládať balans medzi rodinným a pracovným životom?

Nad týmto som nikdy neuvažovala (úsmev). Keďže robím to, čo ma baví, rodina je v pohode, nemám potrebu hľadať balans. Mám pocit, že je tam nejako prirodzene. Niekedy sú ťažšie dni doma, niekedy v práci. Keby to ale bolo ľahké, robil by to každý a to už by nebola taká sranda (smiech).

Čo by ste chceli odkázať čitateľkám Akčných žien / Akčných mám?

Hlavne, aby prekonali svoj strach. Z nových projektov, práce, cestovania, vzťahov, kolegov, bývania, čohokoľvek. Strach nás paralyzuje a obmedzuje. Pokiaľ nám zdravie dovolí, treba skúšať. Zamerať sa na seba, to ako sa my cítime a nie, čo si o nás myslí okolie. Robiť v živote to, čo nás baví a napĺňa. Deti brať ako súčasť cesty, nie ako prekážku.