Letné kúpanie si spájame so smiechom, šantením a príjemným osviežením, no nie každé dieťa sa k vode rozbehne s nadšením. Odmietanie bazéna či jazera nemusí byť vzdorom ani rozmarom, preto sa ho nesnažte prekonať nátlakom, lebo ním veruže nič nevyriešite.
Zatiaľ čo jedno dieťa bez váhania skočí do bazéna, iné zostane stáť na brehu a nechce si namočiť ani chodidlá. Rodičia môžu byť zaskočení najmä vtedy, keď sa ich potomok vody ešte nedávno nebál. Odborníci však vysvetľujú, že podobné obdobie môže byť úplne normálne. Rodičom odporúčajú zachovať pokoj, dieťa uisťovať a nenútiť ho robiť vo vode nič, čo samo odmieta.
Strach z vody nemusí byť vymýšľanie
Dospelému sa môže zdať bazén bezpečný, plytký a príjemne teplý. Dieťa ho však vníma úplne inak. Prekážať mu môže chladná voda, neznáma hĺbka, šmykľavé dno, hluk, množstvo ľudí alebo pocit, že nemá pevnú pôdu pod nohami. Obavy môže spustiť aj jediná nepríjemná skúsenosť. Stačí, že sa pošmyklo, nechtiac sa napilo vody, niekto ho ostriekal do tváre alebo sa na chvíľu ocitlo pod hladinou. Situácia, ktorú dospelý rýchlo pustí z hlavy, môže v detskej pamäti zostať spojená s pocitom ohrozenia.
Niekedy rodič žiadny konkrétny dôvod nenájde. Strach sa môže objaviť aj v rámci vývinu, keď si dieťa začne viac uvedomovať možné nebezpečenstvo. To, že sa minulé leto vo vode spokojne hralo, preto neznamená, že sa jej nemôže zrazu začať báť.
Hodenie do vody strach skutočne neodstráni, iba zhorší
Vety ako „veď sa nič nedeje”, „ostatné deti sa neboja” alebo „musíš si zvyknúť” znejú nevinne, no dieťaťu veľmi nepomôžu. Jeho obavy nezmiznú iba preto, že ich dospelý nepovažuje za opodstatnené. Je nutné sa pozrieť na to zo strany dieťatka.
Ešte horším riešením je chytiť ho na ruky a odniesť do vody proti jeho vôli. Rodič síce môže dúfať, že potomok pochopí, že mu nič nehrozí, výsledkom však môže byť presný opak. Dieťatko stratí pocit kontroly a spolu so strachom z vody sa pridá aj neistota, či dospelý rešpektuje jeho odmietnutie. Neodporúča sa ani nútené ponáranie malých detí. Ponorenie by malo prísť dobrovoľne, až keď je naň dieťa pripravené.
Rešpektovanie strachu neznamená, že sa rodič musí vody úplne vzdať. Dáva však dieťaťu jasný odkaz, že jeho pocity berie vážne a zostane pri ňom, kým sa nebude cítiť bezpečnejšie.
Začnite ešte pred vstupom do bazéna
Prvý krok nemusí viesť priamo do vody. Pokojne postačí, že sa dieťa bude hrať na brehu, sledovať ostatných alebo si namočí nohy. Neskôr môže skúsiť prelievať vodu z vedierka, chytať plávajúce hračky či sedieť na schodíku pri okraji bazéna.
Na budovanie istoty poslúži aj kúpanie doma. Deti si môžu hravou formou namáčať tvár a bruško, fúkať do vody bubliny, spievať si či skúšať rôzne hry vo vani. Podobné drobnosti im pomáhajú zvyknúť si na vodu v pokojnom prostredí bez hluku a ruchu verejného kúpaliska. Rodič môže jednotlivé kroky pomenovať vopred. Namiesto nečakaného obliatia tváre povie, čo sa bude diať, a nechá dieťa rozhodnúť, či to chce skúsiť. Predvídateľnosť mu dodáva väčšiu istotu.
Pomáha blízkosť rodiča aj malé rozhodnutia
Vstup do vody môže byť jednoduchší, ak si dieťa samo zvolí spôsob. Môže sa rozhodnúť, či vojde po schodíkoch, zostane na kraji alebo sa bude držať rodiča. Výber plávajúcej hračky či miesta na hru síce pôsobí ako maličkosť, no vracia mu pocit kontroly.
Dôležitá je aj reakcia rodiča. Pokojný hlas a trpezlivosť fungujú lepšie ako nejaká nervozita či sklamanie. Je potrebné zachovať zaužívaný režim, zostať nablízku a poskytnúť dieťaťu dostatok uistenia, kým obdobie strachu neprekoná. Pochvalu si zaslúži odvaha, nie iba výkon. Úspechom môže byť aj to, že si dieťa namočilo prsty, postavilo sa na prvý schodík alebo vydržalo chvíľu sedieť pri bazéne. Porovnávanie so súrodencom či rovesníkmi môže jeho neistotu ešte prehĺbiť.
Bezpečnosť zostáva na prvom mieste
Dieťatko, ktoré sa vody bojí, môže v stresovej situácii reagovať nečakane. Môže sa rodiča kŕčovito chytiť, rozbehnúť sa preč alebo pri pošmyknutí spanikáriť. V blízkosti bazéna, jazera či mora preto potrebuje nepretržitý dohľad dospelého.
Plávacie pomôcky môžu dodať pocit istoty, no nenahrádzajú schopnosť plávať ani pozornosť rodiča. Ani spokojné dieťa s rukávnikmi či vestou by nemalo zostať vo vode bez dospelého na dosah ruky.
Cieľom nemusí byť, aby ešte počas jednej dovolenky začalo plávať alebo sa potápalo. Oveľa dôležitejšie je postupné vytvorenie bezpečného vzťahu k vode. Pocit, že ho nikto nebude nútiť a jeho hranice zostanú rešpektované, mu môže dodať odvahu skúsiť viac.
Niektorým deťom stačí pár dní, iné potrebujú celé mesiace. Každé dieťa potrebuje vlastné tempo, preto mu doprajte čas, trpezlivosť a pocit bezpečia. Možno je to presne to, čo v danej chvíli potrebuje najviac.