Niektoré fotografie v nás vyvolajú obdiv. Iné rozpaky, ticho alebo potrebu odvrátiť zrak. Tvorba dokumentárnej fotografky Gabriely Teplickej patrí k tým, pri ktorých sa človek pristaví o niečo dlhšie. Fotografuje témy, ktoré sú veľmi osobné, krehké a často aj spoločensky nepohodlné – ľudskú zraniteľnosť, intimitu a chvíle na konci života.
Názov jej nedávnej výstavy Naked môže na prvý pohľad zavádzať. Nejde však o odhaľovanie tela, ale o okamih, keď je pred objektívom len človek a jeho skutočná podstata. Podobnú, hoci na prvý pohľad odlišnú nahotu zachytáva Gabriela aj v dlhodobom projekte Moment, ktorý sa venuje ľuďom na sklonku života a svetu paliatívnej a hospicovej starostlivosti, teda chvíľam, keď je človek najzraniteľnejší a najúprimnejší zároveň.
Čo fotografku priviedlo práve k takýmto témam? Nemala na začiatku obavy, že vstupuje do príliš intímneho priestoru? A kde vníma hranicu medzi odvážnou fotografiou a prekročením súkromia?
Aj o tom, prečo je dôležité neodvracať zrak od vecí, ktoré patria k životu rovnako ako jeho najkrajšie chvíle, sme sa rozprávali s Gabrielou Teplickou.
Výstava NAKED má v názve nahotu. Nejde však o odhaľovanie tela, ale o nahotu ľudskej duše. Čo všetko podľa vás môže byť na človeku „nahé”?
Myslím si, že úprimnosť je tou esenciou, ktorá nás obnažuje. A to nielen voči nášmu okoliu. Úprimnosť voči sebe samému najviac odhaľuje našu zraniteľnosť a zároveň našu silu. Lebo keď sme voči sebe otvorení, jedine vtedy môžeme zistiť, čo nám vyhovuje, čo nám prekáža a čo by sme chceli. Úprimnosť, a zároveň láskavosť voči sebe samej, mi pomáha skúmať vlastnú nahotu svojej duše. Začať treba vždy od seba. Je to najnáročnejšie, ale najpodstatnejšie. A ja týmito projektami a teda výstavou s názvom NAKED odhaľujem seba ako matku, ženu, a človeka konečného.
Nahí by sme mali byť hlavne pred zrkadlom, aby sme mohli skúmať seba. Myslím, že o tom je každé náboženstvo, každé učenie. Musíme milovať seba samého, aby sme mohli milovať blízkeho…
A fotografia je mojím spôsobom, ako sa to učím.
Čo vás na človeku a jeho vnútornom svete pri fotografovaní najviac priťahuje? Je to jeho príbeh, emócia, zraniteľnosť, spôsob, akým sa na svet pozerá?
Pre mňa je to človek ako osobnosť. Každý človek, ktorého fotím, ma priťahuje svojou jedinečnosťou, svojím pohľadom na život a svojím príbehom. Priťahuje ma práve naša rôznorodosť. To, ako vďaka fotografii v sebe búram predsudky, odkrývam svoje najhlbšie očakávania a predpoklady. Vďaka ľuďom, ktorých fotím, sa mi rúca a znova preskladáva svet. A to ma fascinuje.
Ako vzniká dôvera medzi vami a človekom, ktorého fotografujete? Ako sa dá dostať pod povrch človeka, ktorý stojí pred objektívom, a musí vám dovoliť nahliadnuť aj do svojho súkromia, aby vznikla fotografia, ktorá má skutočnú hĺbku?
Znova je najdôležitejšia úprimnosť a zámer, s akým fotím. Nebulvarizujem témy a ľudí. Nesnažím sa fotiť preto, aby som mohla rozprávať, kam všade som sa dostala a čo všetko som zažila. Dôležití sú pre mňa ľudia, ktorých fotím. A to je vždy cítiť. To sa nedá oklamať. Človek, ktorý je na konci života, už nerieši to, ako bude vyzerať. Dôležité je, aby bola fotografia úprimná a odovzdala odkaz, ktorý je podstatný.
Aj moje deti vedia, že mi nemusia dovoliť fotiť ich a fotografie zverejňovať. Majú slobodu rozhodovania sa. Zároveň však už od malička chodia na moje vernisáže a aj komentované prehliadky. Dokonca mi robia modelov na workshopoch. Rozumejú, v čom je fotografia výnimočná a čo ňou chcem sprostredkovať.
Fotografia dokáže zachytiť jediný okamih, no za ním môže byť celý príbeh. Čo je pre vás pri fotografovaní dôležitejšie? Samotný obraz alebo výpoveď človeka?
Dôležitý je obraz, ktorý vypovedá o človeku. Práve za tým zväčšeným okamihom musí byť celý príbeh. Vrstvy, ktoré pozerajúci sa postupne odhaľuje a „číta”. Fotografia nesmie byť povrchná, prvoplánová. Je to neúctivé voči divákovi a vypovedajúce o fotografovi. Musí byť výpoveďou, pripomienkou našej ľudskosti. Musí byť takou, ktorá z nás vyextrahuje to najskrytejšie. Svojou kontroverziou nás zaujme a prinúti nás riešiť podstatné veci, ktoré skrývame a nechávame na neskôr a tvárime sa, že sa nás netýkajú.
Vystavujete sa pohľadu druhých s vedomím, že možno nebudete prijatá bez výhrad, že môžete byť nepochopená. Kde beriete odvahu ísť aj do tohto rizika?
Nikdy nebudem prijatá bez výhrad a úplne pochopená. Dokonca ani sama sebou. Je to neustály proces spoznávania sa, vnímania zmien postoja a snahy pochopiť sa. Fotografia je pre mňa spôsob, ako rozprávam nielen o sebe, ale predovšetkým sama so sebou. Dodáva mi odvahu otvoriť sa a skúmať zákutia svojho vnútra. Láskavosti voči sebe. A je to zároveň výzva. Neberiem to ako riziko, ale ako proces. Vlastne ako život sám. Aj svojim deťom vravím, že pokiaľ ťa má každý rád, niečo nerobíš dobre.
Snaha byť prijatý bez výhrad ide na úkor vlastných hraníc.
Žiť vedome pre mňa neznamená byť vegetariánom a cvičiť jogu. Ale prijať aj hnev, aj nepochopenie, aj riziko toho, že niečo úplne nezvládnem.
Vaša cesta viedla od knihy MY cez sedem rokov fotenia obradov a rituálov až k projektu MOMENT. Ako súvisí táto cesta od vďačnosti za spoločné chvíle až po tému umierania?
Všetky tieto témy sú prepojené do kruhu, ktorý nikdy nekončí. Prostredníctvom projektu MOMENT si ešte viac uvedomujem vďačnosť za svoju rodinu. A práve v tom je ten paradox, že téma smrti sa dotýka každého z nás. Aj mňa, aj mojej rodiny. Strach matky o svoju rodinu je najsilnejší. Nikdy nekončiaci. Môžete mať zažité umieranie cudzích ľudí miliónkrát, ale pokiaľ sa blízkosť smrti dotýka blízkeho, je to ďaleko silnejšie. Prázdno, ktoré je cítiť vo vnútri, je bezodné… Teraz však viem, akú pomoc môžem dostať, čo všetko môže nastať a hlavne moji blízki vedia, čo v závere života chcem a čo nie.
V projekte MOMENT sa venujete ľuďom na sklonku života. Hovoríte o tomto projekte ako o „oživení smrti” – že uvedomenie si jej prítomnosti nás učí žiť plnohodnotnejšie a vďačnejšie. Čo presne to pre vás znamená v osobnom aj pracovnom živote, odkedy túto tému fotíte?
Znamená to, že si oveľa viac uvedomujem hodnotu života. Že som spomalila a skúmam, akú hodnotu má čas a blízkosť milovaných ľudí. Že najväčšiu silu majú tie najjednoduchšie veci a najbežnejšie každodenné rituály.
Ste súčasťou hospicového tímu Most domov, nie iba externou pozorovateľkou. Pomáha vám to rozhodovať, kedy fotoaparát odložiť? Stalo sa vám, že ste vedome nezvečnili moment, ktorý by mohol byť silný?
Samozrejme, pomáha mi to uvedomiť si, čo je naozaj podstatné. Dôležitý je človek, nie snaha o najlepšiu fotografiu. Prirodzene, pri každej návšteve prekračujem komfortnú zónu nielen tých, ktorých fotím, ale aj svoju. Mojím zámerom je silná a úprimná fotografia.
Strach fotografiu zabíja.
Pokiaľ však viem, čo chcem vyjadriť a môj zámer je čistý, nemám sa čoho báť. A ani ľudia, ktorých fotím. Dôvera, ktorú pri návštevách umierajúcich dostávam, je pre mňa vzácnym darom. A ja si ho hlboko vážim a podľa toho s ním aj nakladám.
Výstavu MOMENT, ktorú čaká v októbri už tretí ročník, ste rozšírili o zábery starostlivosti o telo po smrti z pohrebnej služby. Prečo ste sa rozhodli ísť ešte ďalej, do tejto ešte citlivejšej roviny?
Pre každého z nás je citlivé niečo iné. Kedysi som sa bála toho, či sa dokážem dotknúť tela mŕtveho. Keď mi však pred devätnástimi rokmi zomrel otec, bolo pre mňa dôležité dotknúť sa ho a rozlúčiť sa s ním. Aj cez fyzický dotyk pochopiť konečnosť života môjho otca. Dokonca už asi ako sedemnásťročná som ešte na klasický film nafotila pohreb nášho rodinného známeho.
Tu však prichádza otázka, kde tento strach z tela pramení? Podľa mňa to začína už dávno pred úmrtím. To, ako sa správame k nášmu telu, či sme ochotní objať nášho blízkeho, chytiť za ruku svojho partnera, prijať svoje telo, venovať mu pozornosť, predurčuje aj náš postoj k mŕtvemu telu. Je potrebné naučiť sa vzdať mu úctu. To ma učil projekt KRUHY: Pri každom obrade je podstatná vďaka. Aj vďaka za svoje telo. Je totižto tým jediným materiálnym aspektom, ktorý počas života vlastníme. O všetko ostatné môžeme prísť. Ale pokiaľ prídeme o svoje telo, zomrieme. A moja múdra babka ma vždy učila, že báť sa máme živých, mŕtvi nám už neublížia.
Je pravda, že sa po každom fotení témy smrti vraciate domov rozrušená? Kto sprevádza vás, keď toľko sprevádzate iných?
Každá návšteva zomierajúceho vo mne zanechá stopu. Niekedy je to úsmev na tvári, niekedy je to smútok, ale aj hnev. Vždy je to iné, ale zakaždým je to silné. Núti ma to sprítomniť sa, uvažovať, zastaviť. Pomáha mi veľmi hudba. Je to pre mňa brána, vďaka ktorej sa úplne otvoria moje emócie. Nedávno sa mi stalo, že som nedokázala kvôli hnevu na danú situáciu upraviť fotografie. V tom momente mi pomohlo vyrozprávanie sa môjmu mužovi. Dodnes som to úplne neprijala, ale vďaka tomu som si ešte presnejšie určila hranicu, za ktorú nechcem zájsť pri mojom odchode. Viem, že každý z nás to má inak, rozumiem tomu, vnímam to, ale aj tak ma bezmocnosť občas zaskočí.
Kde je hranica toho, čo všetko zmôžem a naproti tomu pustenia kontroly a neustáleho boja so smrťou? Kde je ešte hodnota ľudskosti a dôstojnosti oproti všezachraňujúcemu blízkemu? Ja preto fotím túto tému. Aby sme ju v sebe otvorili a mohli si povedať, ako to vlastne máme a ako chceme z toho sveta odísť.
Každá smrť je bolestivá a ťažká.
Ale pokiaľ budem mať možnosť si vybrať, tak chcem zomrieť bez hnevu, bez boja. Áno, určite budem chcieť využiť všetky možnosti liečenia, ale pokiaľ už liečba nebude možná, tak nebudem bojovať. A paradoxne to býva najťažším bojom. Pustiť kontrolu a odísť. Možno to budem o pár rokov vnímať inak, ale teraz to mám takto.
Prosím, keď už to musí byť Nech je to rýchle Bez hrôzy a paniky Len si vydýchnem
Prosím, keď už to musí byť Nech je to rýchle
Bez pocitov výčitiek A zažranej zášte
KORBEN DALLAS – Pieseň Pekne zomrieť
Mení sa človek za objektívom v priebehu rokov? A mení sa zároveň aj váš vlastný pohľad na ľudí, ktorých máte pred objektívom?
Samozrejme. Je to úplne prirodzené a jedinou istotou je to, že nič nie je isté a všetko sa vždy mení. Menia sa ľudia, a aj vďaka fotografii aj môj pohľad na nich. Projekt MY mi pomáha ešte viac sa zamerať na silu osobností mojich blízkych. Skúmam ich, aké príbehy vytvárajú a stávajú sa v nich hlavnými hrdinami. Sú mojou najväčšou inšpiráciou. KRUHY ma naučili vnímať ľudí, ktorí to, o čom hovoria, aj žijú. Fotila som veľa žien viac ako sedem rokov. Nakoniec som dostala do svojho života dar niekoľkých z nich, ktoré si pre ich pravdivosť hlboko vážim.
Keď sa spätne pozeráte na svoju tvorbu, vidíte v nej nejakú tému, ktorá sa opakuje, hoci ste ju možno na začiatku vedome nehľadali?
Áno, je to téma vody. Vo vode sa rodíme, vodou sme. Voda je životodarná, očistná a na jednej strane prináša život, na druhej pri smrti ňou prechádzame na druhý breh. Pri skúmaní posmrtných zážitkov ľudí, ktorí prekonali klinickú smrť, sa opakoval zážitok prežívania svojho života. Je to akési zrkadlo, ktoré je nám v tomto momente nastavené. A práve takéto zrkadlo nám poskytuje aj vodná hladina.
Je nejaká téma, ku ktorej sa možno bojíte pristúpiť, ale aj tak sa jej túžite priblížiť so svojím fotoaparátom?
Nie, nebojím sa. To, čo mi v živote prichádza ako téma, beriem ako výzvu. Skúmam svoje hranice, čo mi to prináša, čo všetko sa môžem naučiť a kde sú hranice láskavosti voči sebe. Zároveň považujem za svoju povinnosť prinášať témy, ktoré sú dôležité a ktoré vytvárajú priestor na premýšľanie a na to, aby sa zo mňa stal aspoň o malý kúsok lepší človek.
Môj muž ma vždy učil, že pokiaľ máš dva litre životnej energie, štyri litre z toho nikdy nevyrobíš. A preto je dôležité rozmyslieť si, kam svoju energiu smerujem a čomu ju venujem. Lebo to, čomu venujem energiu, rastie. A nech sa budem venovať čomukoľvek kdekoľvek na svete, najdôležitejšia je rodina. Na ničom inom nezáleží.
S nimi chcem násobiť svoje radosti a deliť sa o starosti. S nimi chcem byť tou najlepšou verziou samej seba.