Čoraz viac párov sa pri snahe otehotnieť ocitá na akomsi rázcestí. Keď však biologická schopnosť nestačí, sen o dieťati ešte skončiť nemusí. Možností, ako pomôcť tam, kde príroda trošku zlyhala, je viac. IVF, darované vajíčka, adopcia či surogácia… No každá z týchto ciest je sprevádzaná otázkami, ktoré partnerom túžiacim po dieťatku víria hlavou.
Bude to skutočne naše dieťa? Povieme mu pravdu? A zvládneme to sami so sebou?
Keď „prirodzene” prestane byť možnosťou
Neplodnosť sa týka každého šiesteho páru na svete. Na Slovensku aj z tohto dôvodu hradia zdravotné poisťovne až tri cykly IVF ženám do dovŕšenia 40 rokov – čo samo osebe hovorí veľa o tom, aký rozšírený tento spôsob je. Za každou štatistikou sa však skrýva príbeh. Roky čakania, opakované sklamania, slzy po negatívnom teste… A napokon rozhodnutie… Skúsiť inú cestu.
Aké sú možnosti?
IVF (in vitro fertilizácia) je najrozšírenejšia metóda. Vlastné vajíčko a spermia sa spoja v laboratóriu a vzniknuté embryo sa prenesie do maternice. Je to najintímnejší zásah do procesu počatia, aký medicína ponúka, no zároveň je to zásah, pri ktorom sa páry stále cítia „najbližšie” k biologickému rodičovstvu.
Darované vajíčka prichádzajú na rad vtedy, keď vajíčka ženy nie sú použiteľné. Embryo vznikne z cudzieho vajíčka a spermie partnera, žena ho sama donosí a porodí. Emocionálne a geneticky je tento spôsob blízky adopcii, no žena dieťa stále sama vynosí a porodí, čím vzniká silné biologické puto.
Darované spermie riešia mužský faktor neplodnosti. Matka je plne biologicky prepojená s dieťaťom, otec nie.
Darovanie embrya je možnosť pomoci pre páry, ktoré po úspešnom IVF zostali so zmrazenými embryami a neplánujú ďalšie deti. Môžu ich teda darovať. Prijímajúca matka nie je geneticky spojená s dieťaťom ani cez vajíčko, ani cez spermiu. Emocionálne je tento spôsob veľmi blízky adopcii.
Surogácia, alebo aj náhradné materstvo, nemá na Slovensku oporu v zákone a matkou je u nás vždy žena, ktorá dieťa porodila. Páry, ktoré túto cestu zvolia, odchádzajú do zahraničia. V tomto prípade embryo z vlastných alebo darovaných buniek donosí iná žena. A rodičia? Tí prežívajú taký zvláštny paradox, pretože ich dieťa rastie v cudzom tele.
Adopcia (osvojenie) je jedinou formou, ktorá na Slovensku nevyžaduje medicínsky zásah. Dieťa bez biologického prepojenia si pár právne berie do starostlivosti. Na Slovensku sa ročne adoptuje okolo 150 detí, no tento počet klesá.
Čo sa deje vo vnútri
Odborníci sa zhodujú, že cesta k dieťaťu „neklasickou” cestou nie je len medicínska záležitosť. Je to predovšetkým dlhý psychologický proces.
Partneri na túto situáciu reagujú rôzne – jeden prežíva silné emócie navonok, druhý sa uzatvára alebo „funguje prakticky.” Niekedy sa snažia chrániť jeden druhého, a tak o téme prestanú hovoriť otvorene. Inokedy sa napätie objaví okolo rozhodovania, financií či rozdielnej miery nádeje a vyčerpania. K tomu sa pridáva okolie – nevyžiadané rady, otázky typu „a kedy už?” či tlak rodiny. Mnohí ľudia preto začnú svoje prežívanie skrývať a stiahnu sa zo sociálneho kontaktu.
Neplodnosť nesie so sebou stigmu. A tá bolí niekedy viac ako samotná diagnóza.
Čo hovorí veda
Jedna z najvýznamnejších svetových výskumníčok v tejto oblasti, profesorka Susan Golombok z Univerzity v Cambridge a riaditeľka Centre for Family Research, sledovala desaťročia rodiny vzniknuté pomocou asistovanej reprodukcie. Jej záver je jednoznačný: „Napriek obavám ľudí, rodiny s deťmi počatými prostredníctvom asistovanej reprodukcie – či už cez darcu vajíčka, spermie, alebo surogátnu matku – fungujú dobre až do dospelosti dieťaťa.”
Zároveň výskum ukazuje, že veľkú rolu hrá otvorenosť. Deti, ktoré sa o spôsobe svojho počatia dozvedeli pred siedmym rokom života, mali v dospelosti lepší vzťah s matkou. Matky v týchto rodinách vykazovali nižšiu mieru úzkosti a depresie.
Golombok to zhrnula slovami, ktoré stoja za to, aby si ich každý pár prečítal: „Naozaj chcieť dieťa prekoná všetko ostatné – to je to, na čom záleží.” (Zdroj)
Úprimná výpoveď
Len páry, ktoré si prešli alebo prechádzajú náročnou cestou k vytúženému dieťatku, dokážu vyjadriť, čo sa v nich odohráva. Ďakujeme, že sa s nami o svoje pocity a obavy podelil jeden z nich.
Čo ste pocítili v momente, keď ste si uvedomili, že prirodzená cesta k vytúženému bábätku nebude fungovať?
Anna: Prežívala som mix smútku, šoku aj pocitu, že som zlyhala. Ja som tá, ktorá je na vine. Moje telo definitívne zmazalo to, na čo bolo stvorené a predurčené.
Michal: Cítil som sa bezmocne, že nedokážem Aničke pomôcť. Hneď, ako sme to mali na papieri, snažil som sa tento „problém” riešiť. Anička nebola schopná fungovať, stále veľmi plakala…
Ako prebiehalo rozhodovanie o konkrétnej forme – IVF, adopcia, darované vajíčko? Bol to spoločný proces, alebo mal jeden z vás jasnejšiu predstavu?
Michal: Ako som už spomenul, Anička to vzala veľmi ťažko. Nehovorím, že ja nie, ale akoby ma to prebudilo k väčšej aktivite.
Anna: Nechcela som ani len počuť o nejakých iných možnostiach, než je prirodzená cesta k počatiu. Miško bol určite otvorenejší voči alternatívam. U mňa zohralo veľkú rolu aj to, že pochádzam z rodiny so silným náboženským presvedčením, kde je samotné IVF tabu. K tomu sa pridával môj vlastný strach z „nebiologického” dieťatka, keby sme museli ísť cestou darovaných buniek alebo adopcie. Ten tlak na mňa padal z každej strany. Napokon som Miškovo nadšenie a racionálne argumenty začala zdieľať aj ja a o tom, akou cestou sa vyberieme, sme sa rozhodli spoločne.
Čo bolo psychicky najťažšie? Samotná procedúra, čakanie, alebo niečo iné?
Anna: Vedeli sme, že pri IVF dominuje téma čakania a opakovaných sklamaní. Adopcia je zase dlhý byrokratický proces a pocit, že o vás rozhodujú cudzí ľudia. Pri darovaných vajíčkach alebo spermiách sme vnútorne bojovali s tým, čo to znamená pre identitu „pravého” rodiča. Takže asi najťažšie sa bolo vlastne rozhodnúť, kam sa nasmerovať.
Michal: Napokon sme sa rozhodli pre IVF, ale zároveň sme začali proces adopcie.
Riešili ste otázku, či to budúcemu dieťaťu poviete a ako? Prišli ste k nejakému záveru?
Michal: Hoci sme sa báli vstúpiť do adopcie, vyzerá to nádejne, dokonca viac než IVF. Tam máme za sebou už dva nevydarené pokusy. Nech to už skončí akokoľvek, ak nám bude dieťatko dopriate, dozvie sa určite, ako prišlo do našej rodiny. Svoju cestu k nám poznať bude.
Zmenilo vás toto obdobie? Ako pár, ako jednotlivcov?
Anna: Začnem asi ja… Nemohla som si želať lepšieho manžela. Poslalo mi ho samo nebo. To, aký bol silný a aký stále silný je, kým ja sa rúcam od počiatku vlastne každý deň… Zvláda to neskutočne. Mali sme pekný vzťah aj predtým, ale teraz je silnejší, vrúcnejší a úprimnejší.
Michal: Ako mám po tomto vôbec niečo povedať? Slzy sa mi tisnú do očí. Nie som ani ja vždy ten silný, ale pre Aničku chcem byť maximálnou oporou. A ona je tou mojou, aj keď by to mohlo vyzerať tak, že ani nie. Nevzdala to, prekonala všetky predsudky, pochybnosti… Práve jej odvaha je dôvod, prečo sme do toho napokon šli.
Čo by ste povedali párom, ktoré teraz stoja na začiatku tejto cesty a nevedia, či to zvládnu?
Anna: Nevzdávajte sa. Vždy je nejaká cesta. Bolestivá, smutná, ťažká, kľukatá, ale vždy tu je.
Michal: Súhlasím a verím, že nám to vyjde. Často sa spolu smejeme, že odmenou za ten boj bude možno aj viac detičiek naraz. Čo ak sa podarí aj IVF aj adopcia? No uznajte, nebude to nádherné?