Minulý týždeň som mala možnosť zúčastniť sa galavečera, ktorý bol venovaný 10. výročiu založenia Kolégia Antona Neuwirtha. Pri tejto príležitosti som si uvedomila, ako málo priestoru sa venuje osobnostiam, ktoré si to skutočne zaslúžia, a ako málo o nich vieme…

Poslaním Kolégia Antona Neuwirtha je formovať mysle a charaktery mladých ľudí vzdelávaním o kresťanskom kultúrnom dedičstve. Kolégium organizuje rôzne vzdelávacie programy pre študentov vysokých škôl a mladých absolventov. Ponúka rôzne programy, ale hlavnými je dvojročný internátny program pre študentov vysokých škôl. Systém štúdia je voľne inšpirovaný oxfordskými kolégiami, kde učitelia aj študenti vytvárajú akademickú komunitu. Kolégium vzniklo v roku 2009 a sídli v kaštieli v Ivanke pri Dunaji.

Galavečer sa konal v nádhernej secesnej Moyzesovej sieni a program režíroval Slavomír Zrebný, absolvent Kolégia, ktorý je nielen profesionálnym režisérom, ale zároveň spoluzakladateľom Komunity sv. Egídia na Slovensku. Večer moderovali dvaja absolventi KAN: Michal Magušin, zástupca šéfredaktora v týždenníku .týždeň, a Lucia Krčméryová, ktorá vyučuje medicínsku etiku na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.

Absolventi robia dobré meno Kolégiu

V programe vystúpili viacerí absolventi so zaujímavými príbehmi, napríklad Mária Kostyálová a Erik Kapsdorfer, ktorí hovorili o svojich skúsenostiach v Komunite sv. Egídia. Ich náplňou je stretávanie sa s ľuďmi bez domova, aby im prinášali sociálny kontakt, vypočuli ich a pozhovárali sa s nimi. Často týmto ľuďom na ulici nejde až tak o naplnenie fyzických potrieb, akými sú jedlo a nocľah, ako skôr o ľudské prijatie. A to im chýba asi najviac. Dúfajú, že Kolégium vychová aj ďalších študentov, ktorí nebudú mať strach slúžiť chudobným.

Počas večera sa vystriedalo veľa inšpiratívnych hostí z radov absolventov, napríklad Tatiana Takáčová zdieľala svoju skúsenosť o tom, ako objavila krásu a zamýšľala sa nad tým, čo vôbec krása znamená. Krása vraj nie je podmienkou umenia, ale voľbou, a vábi nás svojou tichosťou.

Manželia Ľudovít a Veronika Nemčekovci, ktorí sa spoznali v KAN, vraveli o tom, ako sa postupne zoznamovali s novými ľudmi v Kolégiu, čo ich vzájomne obohatilo, ale zároveň sa utvrdzovali vo vlastnom priateľstve. Porozprávali aj o tom, čo sa naučili o manželstve, a že vďaka nemu zdieľajú a odkrývajú to najlepšie zo seba samých, ale niekedy tento zväzok odhalí aj tie horšie stránky.

Katarína Kostyálová rozprávala o Katechézach dobrého pastiera určenom pre deti a Miroslava Duranková o novom projekte Kolégia s názvom Akadémia veľkých diel, ktorým chce rozvíjať kritické myslenie a budovanie charakteru stredoškolákov na celom Slovensku. Na záver vystúpili Juraj Šeliga a Veronika Bruncková, ktorí sú členmi organizačného tímu iniciatívy Za slušné Slovensko.

A okrem absolventov sa na pódiu objavili aj rektor a zakladateľ Kolégia Martin Luterán (na hlavnej snímke v titulke článku), ktorý mal v čase založenia KAN len 30 rokov, a riaditeľka Kolégia, Soňa Matiová. S príhovorom vystúpila aj dcéra Antona Neuwirtha, Anna Záborská, konzervatívna poslankyňa Európskeho parlamentu.

Zo zahraničných hostí rečnil napríklad Robert Royal – americký katolícky intelektuál a prezident inštitútu Faith & Reason, ktorý každoročne organizuje v spolupráci s Kolégiom letnú školu pre vysokoškolákov a mladých pracujúcich s názvom Free Society Seminar.

Prečítajte si aj článok o tom, prečo je dobré čítať

Zazneli tiež krátke filmy o troch výnimočných osobnostiach nedávnej slovenskej histórie a aj priateľoch: Antonovi Neuwirthovi, Silvestrovi Krčmérym a Ladislavovi Záborskom.

Anton Neuwirth liečil zlo láskou

Anton Neuwirth bol predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska, bývalý slovenský veľvyslanec pri Svätej stolici a čestný predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa. Bol výnimočným slovenským intelektuálom, diplomatom, lekárom a politikom.

Jeho životným heslom stala výzva: „Liečiť zlo láskou.” Keďže jeho otec bol židovského pôvodu, v mladosti bol svedkom deportácií časti svojej rodiny do nacistických táborov. Neskôr, už ako otec štyroch detí, bol sám deportovaný do komunistického väzenia, kde strávil šesť rokov. Komunistický režim mal mnoho dôvodov sa ho obávať. Bol vynikajúcim lekárom a verným katolíkom angažovaným počas svojho univerzitného štúdia v intelektuálnych kruhoch.

Po páde komunizmu bol pri zakladaní kresťanskodemokratickej strany na Slovensku, kandidoval za prezidenta Slovenskej republiky a stal sa prvým slovenským veľvyslancom vo Vatikáne. Bol aktívny vo verejnom živote až do svojho posledného dňa.

Silvester Krčméry, spoluorganzátor sviečkovej demonštrácie

Silvester Krčméry bol skaut, slovenský lekár, politický väzeň a katolícky disident, ktorý v dobe komunistického režimu zorganizoval s priateľom Vladimírom Juklom na Slovensku rozsiahlu tajnú cirkev. Študoval na Lekárskej fakulte v Bratislave, pokračoval v Paríži i v Prahe.

Spolu s Juklom evanjelizovali študentov, učňov, neskôr aj narkomanov, alkoholikov i väzňov. Bol blízko ľuďom na periférii, poslúžil každému v duchu hesla: „…aby sa nám každý stal rodinou.“

Rozvoj hnutia laického apoštolátu bol hlavným dôvodom ich zatknutia Štátnou bezpečnosťou v roku 1946. V krutej vyšetrovacej väzbe strávil tri roky. Vojenský súd ho odsúdil za vlastizradu až na 14 rokov väzenia. Počas svojej záverečnej reči na súde vyslovil známe slová:
„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!“
Desať rokov strávil vo viacerých väzniciach a v pracovných táboroch. Po prepustení pôsobil 20 rokov ako lekár v Bratislave.

Bol jedným z organizátorov Sviečkovej manifestácie v marci 1988 v Bratislave. Jeho životný príbeh ocenil Ján Pavol II. udelením Rádu sv. Silvestra. Zomrel v roku 2013.

Ladislav Záborský, maliar s dušou básnika

Ladislav bol súčasným slovenským maliarom a profesorom kreslenia deskriptívnej geometrie na gymnáziu v Martine. Odmietol vstúpiť do komunistickej strany a aj napriek zákazu komunistov naďalej chodil do kostola. Prenasledovaný bol za náboženskú aktivitu.
Na Silvestra 1953 ho zatkli za velezradu. Pod hrozbou, že mu zabijú manželku, ho donútili podpísať zápisnicu, aj keď nič velezradného nespravil.

Na „samotke“ v Ružomberku sa chcel zamestnať tvorbou básní, nemal však pero ani papier. Keď mu ráno požičali mydlo, namydlil dno cínového lavóra a z hrebeňa vylomil zúbok. Ním potom písal na namydlené dno. Proti oknu sa mu písmo lesklo a do večera sa báseň naučil naspamäť. Takto vzniklo asi 30 básní, ktoré mohol napísať až po návrate z väzenia.

„Umenie, ktoré hľadá pravdu a krásu, je predtuchou večnosti.” Práve absencia pravdy v kráse je jedným z nedostatkov, ktoré Záborský vyčíta abstraktnému umeniu. Ladislav Záborský sa musel po dlhé desaťročia zaobísť bez oficiálneho uznania. V časoch diktatúry komunistickej strany nebolo možné jeho tvorbu oceniť. Jeho obrazy pripomínajú stromoradie svetiel, aby sme videli nie na neho, ale na cestu, po ktorej prešiel. Okrem obrazov vytvoril aj farebné vitráže pre 25 kostolov na Slovensku. Je tiež autorom 21 krížových ciest v rôznych technikách.
Študenti Kolégia k nemu chodievali každý rok na návštevu do Martina. Zomrel v roku 2016.

Američan slovenského pôvodu

Taktiež sme mali možnosť pozrieť si krátky film o veľkom americkom intelektuálovi Michaelovi Novakovi, ktorý sa hrdo hlásil ku svojim slovenským koreňom.

Michael Novak bol filozofom, novinárom, spisovateľom a diplomatom. Napísal viac ako 25 kníh, v ktorých se zaoberal filozofickými a teologickými, ale i ekonomickými témami. Jeho najznámejším dielom je kniha Duch demokratického kapitalizmu (The Spirit of Democratic Capitalism) z roku 1982. Novak pracoval ako americký diplomatický zástupca v Rade pre ľudské práva OSN. V roku 1994 dostal Templetonovu cenu. Vzdelávanie mládeže o demokracii a slobodnej spoločnosti v Strednej Európe mu špeciálne ležalo na srdci. Pôsobil aj v rádiu Slobodná Európa.

Zdroj: Kolégium Antona Neuwirtha, Ústav pamäti národa

Zdroj foto: Kolégium Antona Neuwirtha, TASR