Iryna Zelyk je dvojnásobná akčná mama, ktorej tak záležalo na výchove svojich detí, že pre ne napísala rozprávkovú knihu. Pokúsila sa vžiť do pocitov detí, ktorým pribudne nový súrodenec a snaží sa v nej vysvetliť deťom, že ich má rovnako rada.
Iryna, prednedávnom si vydala detskú knihu, ako sa jej darí?
Ahoj, áno, koncom septembra, vyšla moja prvá knižka, rozprávka s názvom Príbeh o dvoch jašteričkách a slnku. Myslím, že sa jej darí dobre. Financie na tlač knižky sa mi podarilo vyzbierať pomocou úspešného projektu na Slovenskej crowdfundingovej platfote. Podporovatelia už svoje knižky majú doma, a preto už mám aj spätnú väzbu. Keď čítam tie slová, tak mám slzy na očiach. Neopísateľné. Je to krásny pocit, keď do niečoho vložíte dušu, a ono sa vám to vráti. Knižku sme už aj pokrstili a ma svoje miesto v kníhkupectvách. Momentálne som dokončila web, kde sa predávajú posledné kusy.
Prečo si sa rozhodla vyjadriť pocity práve cez rozprávku?
Myslím si, že dôležitý fakt pri rozprávke je to, že keď deti počúvajú rozprávku, pomocou predstavivosti a fantázie ju určitým spôsobom prežívajú, a vďaka tomu pracujú nie iba s vedomím, ale aj s podvedomím, duševným svetom, kam sa ukladajú nespracované nevedomé archetypy.
Plánuješ aj jej pokračovanie?
Príbehov mam napísaných viacero. Cítim, že už sa blíži ten deň, kedy začnem venovať viac času príprave na vydanie ďalšej knižky. Na tú knižku sa veľmi teším, je pre mňa špeciálna, lebo o láske. Mám ten príbeh rada. Som veľmi zvedavá, akú podobu dostane rozprávka pomocou ilustrácií.
V knihe máš aj prídavky, a to detské divadielko a návod na použitie, na čo slúžia?
Príbeh sa zaoberá citlivými témami – pocitmi, vzťahu medzi súrodencami a lásky mamy k deťom. Príchod súrodenca do rodiny je pre dieťa veľká zmena, možno až taká veľká, že ju niekedy nedokážeme pochopiť. Preto odporúčam nájsť si správny čas na čítanie. Súčasťou knihy sú kartičky s hlavnými postavičkami rozprávky a ich pocity, ktoré počas cesty prežívajú. Pomôžu deťom lepšie pomenovávať svoje pocity a vedieť s nimi pracovať. Deti môžu do jednej ruky zobrať pocit, ktorý prežívajú, a do druhej, aký by chceli cítiť. Pomocou kartičiek môžu rodičia so svojimi deťmi hrať divadielko a ubezpečiť ich, že každý pocit je v poriadku a že ich milujete také, aké sú.
Venuješ sa detským pocitom, čo ťa k tomu viedlo?
Moje deti, ich pocity, moje pocity, túžba nájsť harmóniu, túžba rast jeden vedľa druhého a navzájom sa učiť. A asi aj preto, že mňa vždy fascinovali ľudia, jedinečnosť a zaujímavosť ľudskej bytosti.
Ako riešiš krízové situácie a vzdor svojich detí?
Snažím sa venovať im 100-percentnú pozornosť a pochopiť ich. To mi pomáha okrem iného, odpútať sa od vybudovaných spoločenstvom a mojimi rodičmi vzorcov, ktoré mam v hlave. Snažím sa im dať priestor, aby mohli vyjadriť svoju emóciu a nič nepotláčali. A hlavne, aby ma v tých situáciách brali ako priateľa, ktorý sa ich snaží pochopiť a inšpirovať ako s emóciami narábať a určiť svoje vlastne hranice. A hlavne prijíma ich takých, akí sú. Snažím sa kontrolovať aj svoje emócie, lebo si uvedomujem, že nemám 3 roky ale 30. Preto svoje emócie kontrolujem, aby som neovplyvňovala a neranila moje deti. Kontrolovať ale neznamená potláčať. Kontrolovať znamená nedovoliť emócii ovládnuť vás, ale naopak, byť si jej vedomý a nenechať narušiť svoju emocionálnu stabilitu.
Napríklad, zvládnutý hnev je príležitosť na to, aby sme mohli vidieť spravodlivosť. Keď cítim prehnanú emóciu a aj ju zvládnem, potom sa vždy snažím pochopiť, prečo som ju mala. Čiže netreba sa báť situácií s deťmi, ktoré na prvý pohľad vyzerajú „negatívne“, lebo nie sú, sú naopak, pozitívne, lebo keď sa zastavíme, pochopíme to a naučíme sa. A hlavne, každá taká situácia vzťah medzi dieťaťom a rodičom posilňuje. Moje deti sú moji najväčší učitelia. Aj keď to znie ako klišé, je to tak. Súčasťou knižky sú aj moje úvahy o rodičovstve, kde si môžu čitateľky prečítať viac.
Rozhovor so spisovateľkou Mayou Sinay si môžete prečítať tu.
Pochádzaš z Ukrajiny. Čo ťa priviedlo na Slovensko a do Bratislavy?
Na Slovensku žijem už 10 rokov. Priviedla ma zvedavosť a chuť cestovať, spoznávať. V Bratislave som študovala a aj pracujem.
Ako si si zvykla a aké boli tvoje začiatky na Slovensku?
Som spokojná. Áno, boli asi trochu ťažké, prišla som sem, keď som mala 21 rokov, to znamená, že moji priatelia zo školy, z výšky ostali na Ukrajine, a vzťahy prirodzene ochladli. Ja som ale typ človeka, za čo som sebe samej vďačná, ktorý sa málo viaže a spája svoje šťastie so subjektami a objektami, skôr si žijem život tam, kde práve som.
Po čom túžiš v živote ty?
Neviem… Neviem, či vôbec po niečom túžim. Ja mam dobrý život. Chcem byť zdravá, mať príležitosť na rast, možnosť objavovať a užívať si život vedľa mojich detí, ostať sama sebou, To je ale skôr prianie asi ako túžba.
Ako by si charakterizovala samu seba?
Som typ človeka, ktorý rád objavuje a stále sa pýta prečo. Mám rada, keď sa okolo mňa veci hýbu. Áno, pohyb je správne slovo, čo ma napĺňa. Vo veľa veciach idem do hĺbky a často sa zamýšľam nad témami typu „zmysel existencie“, „jedinečnosť ľudského vedomia a jeho možnosti“ a pod. Pre mňa je zmysel života v hľadaní a spoznávaní seba samého a žití vlastných vášní, ktoré sú ako potrava pre život. Keď na ne zabúdame, tak akoby sme nežili. Môžeme sa cítiť dobre, ale predsa je tam stále pocit, že nám niečo chýba.
Čo by si odkázala všetkým ženám a mamám – ako nájsť balans a rovnováhu v živote?
Nech hľadajú samých seba a venujú sa svojim vášňam.