Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

BLOG INŠPIRÁCIE MAGAZÍN PSYCHOHYGIENA

Román na pokračovanie – Návrat domov, 7. časť

REDAKCIA
Zdieľať
praha

Ako bude pokračovať príbeh Petra a Lucie od autorky Jany Bilej? Lucia sa v minulej časti rozhodla, že dá vzťahu s Petrom šancu napriek tomu, že sa má po prázdninách vrátiť do Košíc, kde študuje. A keďže mala v Prahe spolubývajúcu, ktorá túžila niekoho spoznať, dohodli sa, že ju skúsia zoznámiť s Petrovým kamarátom. Ako dopadne rande vo štvorici?

Ráno napísala Lucia Petrovi ohľadne dvojitého rande, či jeho kamarát niekoho má a a tak. Petrov kamarát práve s nikým nechodil, takže tam problém nebol. Len mu napadlo, že u nich na byte by to mohla byť pre ľudí, ktorí sa nepoznajú, väčšia nuda, preto navrhol rande vonku. Aby sa nedohadovali cez správy, radšej jej zavolal.

„Ahoj kráska, ako sa máš?“ začal milo.

„Ja super, a ty? Ďakujem za nádherný včerajší večer.“

„Keď ťa počujem, hneď mi je lepšie. Počuj, k tým naším kamarátom. Ako vyzerá tvoja kamarátka?“

„Čo je to za otázku?“

„Len že už trochu poznám Paľov vkus, tak aby som vedel, či tam je nejaká šanca.“

„Aha, no dobre. Tak je trochu nižšia ako ja, pekná, krátke gaštanové vlasy, náušnica v nose, taká pohodárka s dobrou postavou.“

„Myslel som si. Veľké zázraky by som nečakal. Jemu sa páčia skôr vysoké blondíny.“

„No super. Tak to aby bol ten program fakt dobrý, lebo inak to bude úplné fiasko.“

„Presne tak. Takže kam by sme mohli ísť?

„Biliard, možno bowling, alebo len tak na večeru. Možno ešte do kina.“

„Dobre, niečo vyberieme.“

„Dáme to na piatok večer? To by mal mať každý čas a ja teraz cez víkend nerobím.“

„Super, tak sa porozprávam aj s ním a ozvem sa.“

„Dobre, tak krásny deň.“

Peter sa ozval až ku večeru a prišiel s nápadom na bowling. To síce nebola Luciina silná stránka, ale zdalo sa, že tam bude najlepšia zábava, a budú sa môcť viac uvoľniť, ako keby boli len na večeri, a sedeli všetci poslušne za stolom. Hra ponúkala možnosť ako sa zabaviť, a nenápadne si oťuknúť toho druhého, ako reaguje, keď sa mu darí, aj nedarí.

bowling

Foto: pixabay.com

* * *

Stretli sa v piatok večer pred bowlingovou halou. Lucia išla s Gabikou a Peter s Paľom. Chlapci tam boli skôr a preto keď prichádzali, dobre si ich poobzerali. Hlavne Paľo Gabiku.

„Ahojte, tak ako sa máte?“ pozdravila Lucia keď prišli až k nim.

„My super, a vy ako?“ povedal Peter a predstavil im svojho kamaráta: „Toto je Paľo, môj najlepší kamarát zo školy.“

„Veľmi ma teší, už som o tebe veľa počula,“ povedala mu Lucia.

„Dúfam, že len samé dobré veci,“ zneistel trochu Paľo.

„Samozrejme. A toto je moja kamarátka a spolubývajúca Gabika. Poznáme sa už veky.“

Paľo aj Peter jej podali ruku a povedali ako veľmi ich teší, že ju spoznávajú, potom si podala ruku aj Lucia s Paľom.

Vošli dnu, požičali si bowlingové topánky a išli k svojej dráhe. Číslo 5. Rozdelili sa na dvojice, Lucia a Peter a Gabika a Paľo.

„Teraz vám ukážem ako sa to hrá.“ Povedal Paľo pred prvým hodom. Nebolo to najhoršie, ale všetkých 10 kolkov aj tak nezhodil. Podarilo sa mu 8. Aj tak ho pochválili.

Išiel Peter, jemu sa podarilo zhodiť len 7 kolkov. A tak to išlo ďalej, dolu vodou, až napokon Lucia nezhodila vôbec nič, lebo jej guľa spadla do žľabu. Peter jej povedal, že to dorovnajú, a snažili sa, ale na Paľa aj tak nemali. Ten zhadzoval aj tak najviac, s Petrom v tesnom závese. Dievčatám sa darilo trochu horšie, aj keď Gabike sa tiež podarilo zopár pekných hodov. Lucia suverénne zaostávala. Toto zjavne nebola jej hra. Ale veľmi jej to nevadilo, sledovala, ako sa správali ostatní. Všímala si hlavne Paľa, ako sa chová ku Gabike. Snažil sa a bol pozorný. Podával jej guľu a radil, ako hádzať, aby zhodila čo najviac kolkov.

Aj keď z Petrovho opisu, Gabika nevyzerala ako Paľov typ, vysoká blondína. Ale zdalo sa jej, že sa obaja dobre bavia.

„Takže to bol predsa len dobrý nápad prísť sem,“ pošepol jej Peter do ucha keď sedela pri ich stolíku. Paľo hádzal a Gabika ho povzbudzovala.

„Zdá sa ti, že sa tí dvaja dobre bavia?“

„Určite, sú celkom zabratí do hry. Aj sa dobre dopĺňajú, nemyslíš?“

„Myslím, ale radšej by som nič nesilila. Nechajme to na nich a uvidíme, hm?“

„Asi máš pravdu,“ priznal nakoniec Peter. Bolo vidieť že mu na tom záleží, aby aj ich kamaráti boli šťastní, aj keď každý sám najlepšie vie, kto je pre neho ten pravý, alebo pravá. Lebo nikto druhému do hlavy či srdca nevidí a nevie povedať čo je pre neho to najlepšie.

Pobozkal ju jemne na pery a povedal : „Tak im to ukáž ty, moja láska.“

Lucii sa až roztriasli kolená. A teraz mám ešte hrať? Pomyslela si v duchu, no dobre, ideme na to. Zobrala guľu, zamierila, zhupla sa dozadu a dopredu. A znovu. Zavrela oči a pustila guľu… Chvíľu mala oči ešte zavreté, až kým nepočula že narazila guľa do kolkov. Strike. To sa dnes ešte nikomu nepodarilo.

Pribehol k nej Peter a silno ju objal, potom dokonca zdvihol od zeme. „Vedel som, že to dokážeš.“ Pošepol jej do ucha. „To preto že si mi tak pekne povedal.“ Vrátila mu to. Bol proste úžasný.

„Pekne, teraz máme čo robiť, aby ste nás nepredbehli,“ pridal sa Paľo.

Postupne sa aj ostatným začal dariť Strike, ale jej bol aj tak prvý. A jediný, ktorý sa jej v ten večer podaril. Viac ich už neprišlo.

Vyhrali Paľo s Gabikou, celkom dobre sa zohrali a obaja boli veľmi súťaživí. Cestou domov sa ešte zastavili na hamburger zo stánku. Jedli ho pri vysokom stole, postojačky. A uťahovali si jeden z druhého. Bol to naozaj krásny večer. Chlapci ich odprevadili na zastávku električky a sami sa vybrali peši domov. Dievčatá im ešte zakývali na rozlúčku a našli si miesta hneď oprosti sebe. Keď sa usadili Lucia sa opýtala:

„Tak ako sa Ti páčil Paľo?“

„Hm, je celkom zábavný a súťaživý ale myslím že inak nič moc. A hlavne na mňa je až príliš vysoký.“

„Aha, tak dobre, budeme hľadať ďalej,“ podpichla ju Lucia.

„Ale vieš čo som zistila?“

„Neviem, hovor.“

„Že sa viem s chlapom baviť aj len tak. Veď s ním nemusím hneď chodiť.“

„To určite nie. Chalani sú super kamaráti, kým sa to ale nepokazí láskou z jednej strany. Vtedy už niet cesty späť, a kamarátstvu je koniec.“

„Viem, ale tak ako dnes to bolo super. Paľo mi pomáhal ako vedel, radil, podával guľu. Užívala som si jeho pozornosť, ale bez ďalších nárokov, alebo čoho z jeho strany. Vieš, ako to myslím?“

„Jasné, že viem. Môžeme si to zasa niekedy zopakovať.“

„Určite.“

Električka ich niesla domov, ale Lucii sa vôbec nechcelo spať. Síce si ľahla do postele, ale počkala, kým Gabika zaspí a sadla si do okna. Bola príjemná teplá augustová noc, sedela na vnútornej parapete. Boli dosť široké aj stabilné a sledovala život vonku. Videla ľudí ako sa od električkovej zastávky náhlia domov, lebo už bolo dosť neskoro. Všimla si aj zamilovaný párik, ktorý sa prechádzal akoby sa chceli prechádzať do rána, išli veľmi pomaličky z nohy na nohu.

Cítila sa tu príjemne. Vôbec sa jej nechcelo vracať do školy. Ale vedela, že aj tak bude musieť ísť. Lenže po večeri, ako bol tento, jej to pripadalo čoraz zložitejšie. Prechádzala si v hlave všetky možnosti, keď zrazu dostala nápad.

* * *

O dva týždne neskôr sa stretla s Petrom pri Koňovi na Václavskom námestí. Zbadala ho hneď, vynikal v dave. Mal oblečené béžové nohavice a bielu košeľu. Na nohách mal svetlo-hnedé semišové poltopánky. Nervózne ju vyzeral. Lucia mala na sebe krásne silno zelené šaty s béžovým sakom a rovnakými lodičkami. Kúpila si ich len nedávno, a šetrila si ich na špeciálnu príležitosť.

„Ahoj,“ povedala keď pred ním zastala.

„Ahoj láska, už som sa bál že neprídeš.“

„Prepáč, viem že meškám, ale nedalo sa prísť skôr.“

„Nič sa nedeje, prejdeme sa?“

„Jasné, môžeme.“

Videla, že je nervózny a vedela, že mu prechádzka urobí dobre. Prešli cez námestie a pokračovali smerom dole, na Staromestské námestie. Prišli tam práve tesne pred celou, tak sa popozerali na Orloj a všetkých apoštolov, aj ako zvoní smrtka. Stále sa jej to páčilo rovnako, ako keď to videla prvý raz. Ako pozorovala Petra, bol na tom podobne.

pražsky orloj

Foto: pixabay.com

Už bolo trochu menej turistov, ako v lete, ale stále ich bolo dosť. Ruky mali prekrížené okolo pása a predierali sa uličkami bok po boku. Lucia sa snažila si to užiť, aspoň trochu, ale zdalo sa to byť čím ďalej tým ťažšie. Videla že Petrovi niečo je, že sa asi niečo stalo, alebo čo. Bol celý nesvoj a dav turistov, ktorý ich obklopoval na každom kroku tomu vôbec nepomáhal.

Prišli až na Karlov most, tam už sa dalo prejsť trochu pokojnejšie. Zrazu zastali pri jednej zo sôch. Bol pri nej rad, tak čakali. Peter videl, že Lucia nevie čo sa deje, tak jej to povedal.

„Bude to len chvíľka. Keď sa dotkneš sochy a niečo si želáš, tak sa ti to splní.“ Až potom si všimla že pod sochou sú nejaké obrazce, a niektoré časti sochy sú dosť vyšúchané. Vyzerali ako zlaté, možno len pozlátené, to nevedela. Prišli na rad. Peter sa dotkol sochy, niečo si nezrozumiteľne zamrmlal, vôbec ho nepočula a prišla na rad ona. Vyslovila svoje želanie a išla za ním. Stál trochu ďalej, aby neblokoval rad.

„Čo si si želal?“ opýtala sa ho.

„To ti nemôžem povedať, lebo sa to nesplní.“

„Vážne? Ty tomu veríš?“

„Myslím, že áno. Inak by sem predsa nechodilo toľko ľudí, no nie?“

„Asi máš pravdu. Povieš mi už čo sa deje?“ nedala sa Lucia. Videla že nie je vo svojej koži, a nevedela čo s tým má robiť. Ako mu pomôcť? Hlavne keď netušila čo ho trápi.

Za mostom zabočili do uličky a chvíľu išli potichu, našli malú kaviarničku. Pred ňou boli po oboch stranách dva stolíky, pri každom dve stoličky. Sadli si k jednému zo stolov vonku, ostatné boli našťastie prázdne. Ulička vyzerala tichá a to im vyhovovalo. Lucia mala ľudí rada, niekedy až veľmi, ale dnes už netúžila po žiadnych davoch turistov. Príjemne tam svietilo slniečko a hrialo jemne, zvoľna akoby ju chcelo upokojiť. Príjemný pocit, jej nevydržal dlho.

„Tak čo sa deje?“ začala znova, keď sa pozerala na Petra. Bolo zvláštne vidieť ho takého rozladeného. Stále sa jej zdalo, že aj keby sa dialo hocičo, zachoval by si svoj normálny výraz. Ale teraz bol stále napätý.

„Viem, že odchádzaš, už o pár týždňov. A tak som si skúšal nájsť prácu v Košiciach.“

„Čože?“

„Áno, chcel som si niečo nájsť a potom ti to povedať, keď to bude isté.“

„Ale veď svoju prácu miluješ. Vzdal by si sa jej kvôli mne?“

„Áno, bez váhania. Mali sa mi dnes ozvať, už som sa tešil, ako ti to poviem, ale nevyšlo to.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Vraj som až veľmi kvalifikovaný na takú prácu. Už by som zobral hocičo, len aby som mohol byť s Tebou.“

Lucia sa usmiala. „My sme ale párik, to ti poviem. Ja som urobila to isté. Volala som na svoju školu, či by som si mohla dorobiť piaty ročník tu. Potom som volala na školu tu, či by sa to dalo a čo k tomu potrebujem. Povedali mi, že je to dosť neštandardné, ale keď si urobím rozdielové skúšky, tak môžem doštudovať tu.“

Sledovala ako sa Peter zatvári. Bol úplne hotový, až sa mu začali lesknúť oči slzami. Od dojatia.

„Takže nemusíš odísť?“ vypadlo z neho nakoniec.

„Nie nemusím, a dostanem aj internát. Dúfam, že budem môcť ostať s Gabikou.“

„Úžasné. Ale prečo si nič nepovedala?“

„Neviem, mal si čudnú náladu, nevedela som, čo ti je. A chcela som ti to oznámiť vo vhodnú chvíľu, preto som s tým chcela počkať, kým sa stretneme osobne.“

„A čo Vaši?“

„Už som s nimi hovorila. Mamka zalamuje rukami, že budem tak ďaleko, väčšinu roka, ale myslím, že je aj rada. Vie, že si chcem dokončiť školu a neplánujem sa na to len tak vykašľať. A ocko je tiež v pohode. Už ťa s nimi musím zoznámiť, keď pôjdeme najbližšie domov.“

„Ani nevieš, ako veľmi sa teším!“, povedal jej. Naklonil sa k nej ponad stôl a začal ju bozkávať, najprv jemne, potom čoraz vášnivejšie, až sa ňou začalo rozlievať neskutočné teplo, po celom tele. Keby neboli medzi ľuďmi… Keď sa Lucia trochu upokojila, pokračovala:

„Som rada že som ťa potešila. Nevedela som si predstaviť, že budem musieť odísť. Teraz keď…“ na chvíľu sa odmlčala. „Po tom bowlingu som nemohla spať a sedela som v okne a pozerala, čo sa deje na ulici. A vtedy mi to napadlo. Veď škola je aj tu, môžem študovať a nemusím sa kvôli tomu vracať. Možno ešte budem musieť urobiť nejaké skúšky aj na škole v Košiciach. Ale to už nejako zvládnem.“

„Budem ti pomáhať, ako budem vedieť.“ Pridal sa Peter. „Bol som nešťastný, že sa nám čas kráti, a ešte viac, keď som dnes zistil, že som tu prácu nedostal. Ale ty si to celé zachránila.“ Usmial sa na ňu a povedal jej s očami plnými nehy a lásky: „Milujem ťa, Lucka!“

„Aj ja milujem teba, Peter, veľmi!“

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Aj toto by sa vám mohlo páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X