Neplodnosť sa na Slovensku dotýka každého piateho až šiesteho páru. Ročne sa u nás realizujú tisíce cyklov asistovanej reprodukcie a ich počet v posledných rokoch rastie. Podľa NCZI ich bolo v roku 2024 evidovaných viac ako 8 200. Napriek tomu zostáva táto téma tak trochu skrytá, a o darovaných vajíčkach sa hovorí ešte menej. Ženy, ktoré touto cestou prešli, o nej väčšinou mlčia. Ivana sa rozhodla prehovoriť.
Priemerný vek prvorodičiek na Slovensku sa za posledných 30 rokov posunul o viac ako šesť rokov. Odkladáme materstvo, kariéra ide na prvé miesto, hľadáme správneho partnera… A potom príde moment, keď sa ukáže, že biológia na nás nečakala. Pre Ivanu prišla tá chvíľa vo forme troch slov od lekárky: znížená ovariálna rezerva. Vyrozprávala nám cestu, ktorou odvtedy prešla.
Tri roky
Presne toľko trvalo, kým som pochopila, že cesta k dieťaťu nemusí viesť cez moje vlastné vajíčka. A keď mi to konečne docvaklo, všetko sa zmenilo.
Začalo to tak, ako to začína u väčšiny. Predsa optimizmom a presvedčením, že to bude jednoduché. Potom prvý negatívny test. Druhý. Piaty. Neskôr diagnóza: znížená ovariálna rezerva, nízke AMH. Vaječníky starnú rýchlejšie, ako by mali. Lekár hovoril pokojne, ale jeho slová dopadali na mňa ako valiace sa kamene.
Nasledovali mesiace procedúr. Hormonálne injekcie každý večer, ultrazvuky, odber vajíčok v narkóze. Prvý cyklus IVF. Embryo sa neuchytilo. Druhý cyklus. Opäť nič. Po treťom neúspechu som si sadla na podlahu kúpeľne a zostala tam dlho bez pohnutia. Len tak, bez sĺz, ale úplne prázdna.
Keď vlastná cesta skončí
Po treťom sklamaní mi lekárka navrhla darované vajíčka. Vajíčko od inej ženy, oplodnené manželovými spermiami, prenesené do mojej maternice. Budem ho nosiť ja. Porodím ho ja. Ale geneticky nebude moje.
Prvá reakcia? Odmietnutie. Zdalo sa mi to ako kapitulácia, ako krok k tomu, že som sa definitívne vzdala niečoho, čo malo byť len moje. Trvalo mesiace, kým som pripustila, že je to možno práve celkom naopak. Možno je to len odvaha prijať iný druh materstva.
Mnohé ženy opisujú, že prijatie darovaného vajíčka nie je medicínske rozhodnutie, ale predovšetkým emocionálny proces vyrovnávania sa so stratou predstavy o genetickom materstve.
Čo o darkyni viem… A čo nie?
Na Slovensku je darcovstvo vajíčok anonymné. Klinika mi poskytla základné informácie: mladá žena, zdravá, vysokoškolsky vzdelaná, tmavé vlasy, zelené oči. Prešla prísnym genetickým a hormonálnym skríningom. Viac neviem. Meno, tvár, príbeh zahmlený rúškom tajomstva.
Niektoré ženy si hovoria, že práve takto je to najlepšie. Iné, ako aj ja spočiatku, to vnímajú ako ďalšiu stratu. Dnes viem, že moje dieťa možno raz bude chcieť vedieť viac. V ére komerčných DNA testov už totiž anonymita nemusí byť absolútna. A na to musím byť pripravená, aj dieťa musí byť pripravené. Preto mu poviem pravdu od začiatku, malými, veku primeranými slovami. Tajomstvá v rodinách sa skôr či neskôr prihlásia o slovo.
Čo sa deje v tele a v duši?
Darkyňa dostala hormóny, aby dozrelo viacero vajíčok naraz, potom ich lekári odobrali. Moje telo medzitým dostávalo estrogény, aby sa maternica pripravila na príchod embrya. A potom nasledoval transfer. Trvalo to pár sekúnd…
Prešli dva týždne čakania. Kto to zažil, vie, že čas sa úplne zastaví. Každý pocit v bruchu čítate ako znamenie. A nakoniec to prišlo, mala som pozitívny test. Ruky sa mi triasli, sotva som v nich niečo udržala.
Dnes, keď spím vedľa svojho dieťaťa a pozerám na jeho tvár, nerozmýšľam nad génmi. Rozmýšľam nad tým, že som ho deväť mesiacov nosila, cítila, ako kopalo, hovorila s ním cez steny bruška. Psychológovia dlhodobo upozorňujú, že bezpečná väzba medzi rodičom a dieťaťom vzniká najmä každodennou starostlivosťou, blízkosťou a vzťahom, nie samotnou genetikou.