Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY BLOG MAGAZÍN VZŤAHY

Katarína Potúčková: Ak beriem stále ohľad nato, čo chcú iní, nikdy nebudem vedieť, čo chcem ja

Zdieľať

Pracuje najmä s manažérmi a lídrami nachádzajúcimi sa v procese vyhorenia. Pomáha im znovuobnovovať mentálne zdravie a vrátiť radosť do života. Koučka mentálneho zdravia a healerka Katarína Potúčková sa venuje profesionálnemu a terapeutickému koučovaniu. Svojou prácou prináša zdravie a radosť nielen firmám, ale aj jednotlivcom, čo ju napĺňa zmysluplnosťou a radosťou.

Počas konferencie HeRo2022 Katarínu Potúčkovú vyspovedala členka Klubu akčných žien, Jana Sliacka.

Katarína v rozhovore pre Akčné ženy prezradila:

  • ako aj z negatívnej skúsenosti vyťažiť dobré,
  • v čom ju zmenilo počúvanie životných príbehov iných,
  • o postupnom budovaní návykov.

Sprevádzate najmä manažérov v osobnom rozvoji. Po čom prahnú duše manažérov? Čo im v dnešnej dobe najviac chýba?

Z tém, ktoré najčastejšie riešime, vyvstáva, že by chceli byť sami sebou, robiť vlastné rozhodnutia a mať oveľa menej každodenného negatívneho stresu, čo však vo firmách, kde pracujú, nie je vždy možné. Pramení z toho veľa nespokojnosti, frustrácie, nepokoja a chronického stresu, ktorý sa kulminuje a bez potrebného oddychu aj vo forme kvalitného spánku, nie je v ich silách zvládať záťažové situácie.

Samozrejme, tí, čo majú rodiny, chcú tráviť čas aj s rodinami a mať čas aj pre seba. Uvedomujú si dôležitosť práce, uznania, budovania kariéry a aj to, aby sa mali dobre aj po stránke finančného zabezpečenia. Zároveň sa chcú rozvíjať a prinášať výsledky. Ak však pracujú v prostredí, ktoré im dodanie výsledku až tak veľmi neumožňuje, priam znemožňuje, je to pre nich veľmi frustrujúce. U mnohých sa objavuje až apatia, nechuť prinášať niečo systému, ktorý ich nepodporuje. Následne spolu hľadáme riešenia, čo je v ich silách, čo dokážu ovplyvniť a ako s tým ďalej.

Veríte tvrdeniu, že každá zmena začína u seba?

Úplne tomu verím. Sama som si týmto procesom zmeny prešla. Viem aj s istotou povedať, že proces zmeny sa nikdy nekončí. Okrem toho, že mám svoju rodinu a som hrdá na to, že ju mám, som zároveň veľmi hrdá, že sa mi podarilo zmeniť seba. Niežeby som bola predtým zlý človek, to nie. Skôr sa objavil pocit, že takto ako to zažívam, to už nechcem. Chcem to inak. Lepšie sa cítiť, netrápiť sa problémami iných, mať lepší vzťah a prácu, ktorá naozaj zmení ľuďom životy k lepšiemu.

Ľudia sa často akoby boja, že nie sú asi v poriadku, keď sa majú meniť. Pozerám sa na to skôr cez optiku pestovania seba ako lepšieho človeka, ladenie sa na vlastné túžby, potreby, radosti. Predstavme si situácie, ktoré nám ubližujú. Prirodzene z nich hľadáme cestu von, aby nám neubližovali. Vnímala som, že sa chcem stať lepším človekom a zvládať svoj život inak. S ľahkosťou.

Nie z pozície ega, ale kvôli tomu, že ak ja pôjdem príkladom, môžu sa inšpirovať moje deti a ísť neskôr v dospelosti v niečom užitočnom, čo videli u mňa, alebo si môžu nájsť svoju vlastnú cestu menej bolestivým spôsobom. Aby nemuseli čistiť toľko negatívnych vzorcov a návykov, ktoré by som svojím správaní, reakciami a premýšľaním o svete do nich zasiala. Toto bola moja motivácia. A tým, že naďalej pracujem na sebe a so sebou v sebe, rozvíjam sa. Myslím, že to dokáže každý, kto sa pre to rozhodne a nájde cestu, ako sa k tomu dopracovať.

Prečítajte si aj rozhovor s Marcelou Korčekovou: Optimizmus a pozitívne myslenie sa dá natrénovať

Netajíte sa svojou potrebou pomáhať druhým aj v rámci svojej profesie /študenti, mentorský program, atd. / Čo vás z toho najviac teší a napĺňa?

Najviac ma z toho teší, že môžem pomáhať študentom, ktorí sa pre cestu svojho osobného rozvoja rozhodli a chcú meniť svet, seba, záleží im, aby ich práca mala raz veľký dopad na životy iných (Nexteria, programy Wake UP a Lady UP). Aj študent sa potrebuje dostať na svoju cestu z lesa nejasnosti. Môže byť v nejakej miere zmätený, čeliť prekážkam života aj svojej mysle a ja mu môžem pomôcť objavovať, že to môže mať aj inak.

Že jeho cesta existuje (úsmev). V budúcnosti už bude vedieť, že vypýtať si pomoc je v poriadku. Ako čerstvá absolventka vysokej školy som pracovala v banke, očakávali sa odo mňa výsledky a tým, že som nemala dlhodobú praktickú skúsenosť, chýbal mi v mnohých záťažových situáciách človek, ktorý by ma previedol „tak akosi inak“ a pomohol mi (napriek tomu, že som mala okolo seba úžasné kolegyne a perfektný kolektív).

Snažím sa previesť študentov cez prekážky, ktoré majú v ich mysli, presvedčeniach o sebe, ako by niečo malo byť a očakávaniach, ktoré im robia viac ťažkostí ako ľahkosti. Ak ich prekonajú, rýchlejšie naskočia na cestu, ktorá je ich vlastná. Je krásne mať možnosť pozorovať tento proces.

My máme prinášať svetlo a žiariť, tak ho prinášajme a žiarme!

Čo trápi dnešné ženy, ktoré sa na vás obrátia s prosbou o konzultáciu?

Trápi ich najmä vyhorenie, stres, vzťah k sebe, k partnerovi, potreba zlepšiť svoje komunikačné zručnosti a zvládanie konfliktov.

Ženy chcú nájsť svoju cestu. Ak sa to podarí, je perfektné vidieť tú radosť v očiach, iskierky radosti a nádeje. Život naberie iné obrátky. Častokrát, s čím ženy prichádzajú alebo to počas práce odhalíme je, že seba posúvali na posledné miesto. Je veľmi objavné sledovať, čo sa so ženami deje, keď sa postupne začnú presúvať na rebríčku, až sa dajú na prvé miesto. Všetko sa potom zmení a vôbec to nevnímam ako akt sebectva. Potrebujeme sa najskôr postarať samy o seba, aby sme mohli prinášať svetu hodnotu, kvôli ktorej sme sa sem narodili. Mnohé ženy si prechádzajú obrovským tlakom okolia, snažia sa napasovať z každej strany do predstáv iných.

Som príkladom ženy, ktorá si potrebovala vyriešiť vzťah so sebou, aby sa zmenil vzťah s mužom. Keď som vyriešila seba, partnerský vzťah sa upokojil a prešiel do inej kvality. Nemusela som meniť svojho muža (ani to nešlo), ktorý si doteraz myslí, že on je v pohode (úsmev). Už nemám potrebu mu hovoriť alebo vyčítať, aby sa menil. Ale keď sa naštvem alebo radujem, dozvie sa o tom veľmi rýchlo (úsmev).

Ženy sú často na seba take kritické, tvrdé, niekedy bez štipku citu k sebe samej. Akoby sa chceli ubičovať k smrti… Ako z toho von?

Základom je uvedomiť si, že sme sem neprišli na to, aby sme tu trpeli a ničili sa ešte aj vlastnými silami a prostriedkami. Je to, ako keby sme do seba liali jed. Akákoľvek situácia, ktorá vyzerá veľmi ťažko, má svetlo na konci tunela. A poznanie, že ak chcem cestu nájsť, tak ju nájdem, ma môže posilniť. Už len samotné poznanie je veľmi oslobodzujúce. Je potrebné rozhodnúť sa, že nemusím trpieť! Nevadí, ak niečo nezvládam, hľadám cestu, ako to urobiť najlepšie, ako viem. Pestovať popri tom lásku k sebe je veľmi dôležité, prijať sa so všetkým a meniť svoj život po kúsku, krok za krokom, k lepšiemu.

Akúkoľvek chybu, zlyhanie dokážeme prerámcovať na skúsenosť, ktorá nás učí. Vo výsledku to  prinesie oveľa viac ako keď sedíme v “škatuľke” utrpenia a obete. My ženy dokážeme veľmi veľa! Máme v sebe úžasnú silu, úžasné nadšenie, radosť, lásku, tvorivosť.

Vnímate, že ženy matky, ktoré pracujú alebo sa realizujú aj inak ako materstvom, sú spokojnejšie a šťastnejšie?

Je to veľmi individuálne, nedá sa to paušalizovať. Sú ženy šťastné a sú ženy nešťastné. A každá z niečoho iného. Podľa mňa je žena šťastná, ak robí to, čo ju napĺňa. Keď má svoju rodinu, partnera (s ktorým súznie), nájde svoj zmysel, radosť, a to, kvôli čomu sa nadychuje a vstáva každé ráno… Vtedy sa dejú zázraky! Dôležité je odhaliť, ako to mám ja sama v sebe nastavené. Čo je pre mňa dôležité?

Žena musí často pracovať s kritikou okolia v prípade, že sa rozhodne budovať kariéru, resp. pracovať.

Úplne súhlasím. Žena sa musí obrniť voči pochybovačom, ktorí prídu a budú si niečo myslieť. O tom, čo všetko robí a nemala by. Alebo nerobí a mala by. Dôležité je nepripúšťať si to. Najmä pokiaľ sme v úvodnej, štartovacej fáze. Reči boli, sú a budú. Pochybnosti z nich si nesmieme zobrať za svoje, lebo nás veľmi rýchlo vykolíšu z toho, čo chceme a začneme sa prispôsobovať okoliu, čo nám nesvedčí. Základom je obklopovať sa ľuďmi, ktorí nás podporujú, nabíjajú dobrou energiou. Potom aj muž, ktorý s našim smerovaním až tak na začiatku nesúhlasil, lebo mal možno strach z neznámej situácie, zo straty rodiny, tepla domova, zmení názor.

Ak má žena možnosť lietať, veľmi rada priletí späť. Do bezpečia. Prístavu, z ktorého čerpá silu, bezpečie, podporu a lásku. Takto sa na to pozerám z pohľadu mojich niekoľkoročných skúseností.

Obklopujme sa ľuďmi, ktorí nás podporujú a nie tými, čo nás tlačia do kúta.

Prečo si ženy naozaj často nechajú skákať od mužov po hlave, robia všetko podľa mužových očakávaní a prianí? Možno pre pokoj v rodine, kvôli deťom…a nakoniec nato aj tak doplatia ony samy…

Chceme vyjsť v ústrety vo viere, že to pomôže dobrej atmosfére, vzťahom, vyhneme sa konfliktom, … No tým si kladieme pred seba podmienky, ktoré nám nijakým spôsobom neslúžia. Pre pokoj v rodine uhýbame z toho, čo chceme, a tým pádom cúvame od seba. Predstavme si to pokojne ako chodník v lese. Sme na chodníku, ktorý nám patrí a cúvame, cúvame a cúvame niekam do neznáma, až sa po rokoch preberieme, že sa strácame v lese, v ktorom nemáme čo hľadať. Žiadne naše rozhodnutie nebude pre iných NIKDY dosť dobré. Nikdy dostatočne neustúpime. Nikdy sa možno dosť dobre nepostaráme, nenapečieme dosť veľa chleba, nikdy nič nie je dosť.

Treba sa počúvať, vnímať. Počúvať hlas tela, počúvať šepot duše. Sú ženy, ktoré dokážu fungovať 12 hodín denne a ich kráse nič neuberie. Ja napríklad, hoci mám 40 rokov, vek už cítim. Potrebujem si niekedy poobede pospať (niekedy aj častejšie). Je mi jedno, čo si o tom myslí môj muž (úsmev). Musím sa natiahnuť, aj keď len na 20 minút. Dobije ma to energiou. Beriem ohľad na seba.

Ak však beriem stále ohľad na to, čo chcú iní, nikdy nebudem vedieť, čo chcem ja. Dôležité je naladiť sa na seba a počúvať sa, počúvať svoje telo.

Prečítajte si aj rozhovor s Vlastinou Svátkovou: Svet sa mení a my sa musíme zmeniť s ním

Čiže aj tým, že sa vnímame a počúvame, dávame dobrý príklad svojim deťom?

Presne tak. Nebudú mať za príklad mamu, ktorá nepestuje lásku k sebe samej. Budú sa inšpirovať mamou, ktorá bola odvážna, načúvala svojej intuícii a svojim darom. Dovoľme si byť dobrým príkladom pre naše deti. Na naše konanie nám nemusí dávať súhlas nikto iný. Náš život žijeme len my, my si najlepšie rozumieme. Obklopujme sa ľuďmi, ktorí nám rozumejú a nie tými, ktorí nás tlačia do kúta. Mám rada vetu z Hriešneho tanca: “Bejby nebude sedieť v kúte.” My máme prinášať svetlo a žiariť, tak ho prinášajme a žiarme!

Vnímam to ako také ekologické správanie voči sebe a prírode. Všetko, čo nám neslúži, treba očistiť a „vypustiť“, aby sme mohli svietiť.

 

Nenúťme sa robiť to, čo nám nie je vlastné.

Zmenilo vás v niečom počúvanie životných príbehov ľudí?

Moja práca ma veľmi zmenila. Každý deň sa snažím byť tou najlepšou verziou seba. Veľmi sa mi posilnila, aj ma posilnila, sebareflexia a intuícia. Intenzívne si uvedomujem, čo prežívam, ako sa cítim, s čím je to prepojené. Keď počúvam ľudí a viem, že nemám recept na ich život. Iba oni ho majú. Je veľmi krásne, ak môžem s nimi ich jedinečný recept na život objaviť.

Keď som bola prvé roky mamičkou na materskej dovolenke, predstavovala som si, že sa vyznám a viem poradiť každému. V realite však tá moja rada mohla ublížiť, nebola pre toho konkrétneho človeka to najlepšie.

Ak si človek vypýta radu sám od seba, je to niečo iné. Toto som sa naučila a veľmi za to ďakujem. Pozerám sa na veci inak a chcem byť expertom na svoj život. Nemám jednoznačné a instantné odpovede. Často hovorím “neviem”. Na každého z nás platí niečo iné. To, čomu verím, sa snažím žiť najlepšie, ako viem.

Ak chce niekto meditovať a počúvať hudbu, keď chce relaxovať, je to super. Inému to však vyhovovať nemusí. Rešpektujem to. Nenúťme sa robiť to, čo nám nie je vlastné. Čo s nami nerezonuje a neladí, máme právo odmietnuť.

Pochopenie je dôležité. Každý je iný, potrebujeme iný prístup. Ako vy sama pracujete na svojom vlastnom osobnom rozvoji?

Jednou z vecí je moja každodenná sebareflexia. Ako sa mám? Čo si hovorím? Čo hovorím iným? Ako to hovorím? Ako sa cítim? Mohla som inak reagovať? Žijem v súlade s tým, čo chcem? Žijem v súlade s tým, čo hovorím? Vyhodnocujem si situácie, uvedomujem sa a spoznávam. Súčasťou rozvoja je aj udržiavanie sa v radosti, vedome v pozitívnom premýšľaní, nastavení, a tým aj rýchlejšie prekonávam temnejšie obdobia (napr. v rámci PMS). Počas takýchto období som pripravená na to, že to je fáza, ktorá prejde. Učím sa nepodliehať.

Udržiavam sa v energii vďačnosti. Každý deň si poviem, že som vďačná za každú jednu skúsenosť, za každé objatie mojich detí, za muža a rodinu. Jednou z dôležitých častí môjho rozvoja je aj to, že každá skúsenosť ma niečím obohacuje. Som pozitívne naladený človek asi od narodenia. Aj nepríjemná skúsenosť ma niečo učí. Neberiem to ako svoje zlyhanie. Na ceste som jednoducho stretla lekciu, ktorá ma posilnila.

Pochválim sa za to, čo sa mi podarilo. Každý deň. Aj za čas, ktorý som si venovala v tichu, pri kávičke alebo v objatí stromu.

Vychádzam z presvedčenia, že všetko alebo takmer všetko sa dá zmeniť. To, ako to urobiť, sa mi ukáže v správny čas.

Mám za sebou niekoľko koučingových výcvikov a učím sa pracovať s mojou energiou. Čítam knihy, mám veľa, veľmi veľa rozčítaných kníh, ale takto to mám rada. Teraz čítam knihu od Lenky Lutonskej „Energetický predaj a marketing“. Mám rada „Rozhovory s Bohom“, knihy od OSHA (aktuálne „Tři poklady Tao“), knihu „Ľudskosť“, „Neotvorený dar“, a rada si čítam knihu „Princípy systemickej práce“. Kniha, ktorá ma pred rokmi uchvátila a posadila do pokory a väčšej skromnosti – „Největší obchodník na světě” od Og Mandino.

Každá skúsenosť ma niečo učí.

Je dobré si dávať stále nejaké méty, výzvy, rozvíjať sa? Alebo je fajn aj taký princíp flegmatika, byť spokojný sám so sebou?

Asi sa budem opakovať, ale na každého platí niečo iné. Chcete výzvy a rozvoj? Super. Chcete byť spokojný sám so sebou? Aj tak sa to dá. Každý máme právo vybrať si, ako chceme kráčať cestou života. Ak si nestanovíme žiadnu výzvu a chceme svoj život žiť tak ako doteraz, je to v poriadku. Neznásilňovať sa, ale slobodne a vedome sa rozhodovať. Učiť sa vyjsť aj mimo svoju komfortnú zónu, prekonávať strachy, obavy a potrebu kontrolovať všetkých a všetko.

Ak však svojím správaním, komunikáciou a premýšľaním škodíme sebe alebo ostatným, zmeňme to.

Občas je umenie nájsť, aká je tá moja vlastná cesta v rozvoji. Jediný osvedčený návod je skúsiť, spoznať, objaviť a ďalej kráčať. Trénovať svoju intuíciu, rozvíjať svoje komunikačné zručnosti, naučiť sa zvládať konflikty, nastavovať hranice, experimentovať a spájať sa s tým, čo je moje.

Mali by ženy rozvíjať svoju intuíciu?

Myslím si, že by ženy mali rozvíjať svoju intuíciu, ktorá ich najlepšie navedie tam, kam potrebujú ísť. Možno sa objaví webinár, výcvik, kniha, inšpirácia a žena vie, že urobí všetko preto, aby išla tam, kde ju to volá a tam aj prirodzene ide.

Čo sa týka návykov a ich budovania. Skúšajte, čo vám vyhovuje.Podľa mňa je dobré nerobiť nič nasilu. Niektoré návyky a rituály je potrebné si osvojiť a pravidelne ich budovať. Ak napríklad, chceme cvičiť, je veľmi dôležité dať si naozaj SMART cieľ. Taký, ktorý dokážeme zrealizovať. Ak v procese zistíme, že ho nevieme naplniť, treba ho prehodnotiť, zmeniť, preformulovať. To platí pri každej méte, výzve, ktorú si stanovíme.

Odporúčam budovať postupne. Zdôrazňujem postupne, nie všetko naraz, nakoľko frustrácia z nenaplnených cieľov a očakávaní nás vedie k negatívnemu nastaveniu, priam vzdaniu sa. Potom sa cítime pod psa, že sme nič nedokázali, že sa nám nedarí. Je potrebné neustále hľadať zdravý balans pre seba s vedomím, že každý deň je iný. A každý deň môže byť všetko inak.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: archív K. P.

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár