Louise Bourgeois – žena, ktorá sa stala umelkyňou, aby spracovala spomienky na svoje detstvo a nezabudla na matku.
Najznámejšia feministická umelkyňa konca 20. a začiatku 21. storočia sa narodila v roku 1911 v Paríži. Je zaujímavé, že táto francúzsko-americká umelkyňa sa preslávila až vo vysokom veku. Zaujímala sa o sochárstvo a volila rôzny materiál – cez odpadový až po mramor alebo kov. Avšak je o nej niečo menej známe. Bola aj veľmi plodnou maliarkou.
Umenie v krvi
Obaja jej rodičia vlastnili galériu starožitných gobelínov a patrili do francúzskeho regiónu Aubusson, kde sa gobelín vyrábal. Rodičia gobelíny aj reštaurovali. Louise často pomáhala v reštaurátorských prácach a doplňovala chýbajúce vzory historických kúskov textílie. Prvá svetová vojna zasiahla do života Burgeoisových a priniesla traumu do života citlivej matky. Tá prenášala na dcéru úzkosť z neprítomnosti manžela. V čase, kedy bol jej otec vojakom v prvej svetovej vojne, Louise pocítila „prenos” emócií z matky na ňu, čo je často dôvodom psychických problémov u mladých dievčat.
Keď sú matka a dcéra na seba príliš emočne naviazané, neskôr TO formuje osobnosť a duševný vývoj budúcej ženy.
Psychoalanalytička Karen Horneyová označuje akýkoľvek nezdravý vzťah za príčinu vzniku neuróz a problémov s hľadaním identity. Zrejme aj to ovplyvnilo jej neskorší záujem o témy smrti, sexuality, nevedomia a stereotypov v domácnosti. Sama svoju prácu považovala za terapeutický proces a nepopierala určitú arteterapeutickú stránku svojej tvorby. Svoje však zohralo aj umelecké remeslo rodičov. Tvorivosť mala doslova v krvi.
Štúdia a láska k umeniu prerastajúca v osobný život
Ak by ste čakali, že Louise Bourgeois študovala strednú umeleckú školu, nie je to tak. Vyštudovala matematiku. Ako sama povedala, poskytovala jej „kontrolu” v živote. Ale po smrti matky študovala už umelecký smer – dejiny umenia. A hľadala odpovede na život cez štúdium filozofie. Tak ako jej škola, aj jej umenie, je veľmi filozofické a ťažko začleniteľné ku konkrétnemu umeleckému smeru. Definujú ju ako feministku, surrealistku, či expresionistku.
Od rokov 1935 až do rokov 1938 študovala v mnohých ateliéroch. Atelier Roger Bissière, Académie d’Espagnat, École du Louvre, Académie de la Grande Chaumière a École Nationale Supérieure des Beaux-Arts, École Muncipale de Dessin a Académie Julien. Študovala aj u kubistu Fernanda Légera. Práve Léger jej odporučil sochárstvo.
Časom si otvorila tlačiareň a tam pri hľadaní výtlačkov Picassa našla svojho manžela Roberta Goldwatera. Bol to historik a odborník na africké umenie. Keďže bol Picasso inšpirovaný umením primitívnych kultúr, logicky bolo v záujme Goldwatera tieto výtlačky získať.
Svoju prvú samostatnú výstavu mala v roku 1945 v New Yorku. Po svadbe so svojou spriaznenou dušou v láske k umeniu sa stala Američankou a v roku 1955 sa presťahovala do Manhattanu. S manželom mala dvoch synov a jedného si dokonca adoptovali.
Marina Abramović – silná žena, ktorá sa nebojí ukázať svoje slabosti – Akčné ženy
Trauma a pamäť boli základ, na ktorom vystavala svoju tvorbu ako „katarznú” – očistnú.
Snažila sa zbaviť traumy za pomoci lásky k umeniu, a čerpala aj poznatky z psychoanalýzy.
Louise často vo svojich dielach hovorí o traume, ktorú si niesla z detstva. Údajne bola zneužívaná svojím otcom. Diela sú plné hľadania identity, ale aj často priamej narážky na mužskú a ženskú sexualitu. Vzdorovito odmietala mužskú dominanciu provokačnými dielami. Využívala prvky psychoanalýzy ako možnosti pracovania s vnútorným svetom obrazov. Louise mala odvahu vystaviť obrovský falus vo vztýčenej podobe ako sochu.
Pre osobu, ktorá prešla sexuálnym zneužívaním, bol šokujúci moment odosobnenia sa od osobnej spomienky k zovšeobecneniu a symbolu. Tieto sochy symbolizovali moc, dominanciu a silu. Podobne aj v tejto dobe prichádza Freud s psychoanalýzou, ktorá bola často inšpiráciou pre umelecký svet. Freud hovoril o mužskom faluse a snahe ženy získať tento „objekt”. Podľa neho žena trpela určitou formou závisti k mužského údu. Bourgeoise sa pomyselne zmocňuje symbolu mužskej sily a privlastňuje si ho ako dielo, čím získava osobnú silu a vyrovnáva sa so zneužitím z detstva.
Obrovské pavúčie matky
Okrem toho je známa sériou pavúčích matiek, ktoré často situuje do klietok. Ich veľkosť je aj viac ako 4 metre. Pavúky majú úctyhodné rozmery. Séria sa volá Bunky. Pavúk je známy silným materinským inštinktom, ktorý využíva umelkyňa na to, aby poukázala na potrebu ochrany a pomoci najzraniteľnejším – deťom. Jej matka bola tkáčkou tapisérií, čím jasne odkazuje na svoje detstvo. Rovnako aj táto séria obrovských pavúkov z kovu symbolizuje snahu o ochranu a pomoc.
Klietka je symbolom určitej izolácie. No vraj sa jednalo aj o spomienku z detstva, kedy Louise pomáhala svojmu otcovi v textilnej dielni, a teda v prostredí, kde je množstvo pavúkov. Opäť ide o určitú déjà vu spomienku, ktorá sa denne opakuje v podobe potreby tvoriť obrovské pavúčie matky ochrankyne. Zároveň tento „osobný priestor” vyplňuje predmetmi ako je nábytok, textília – aj gobelíny, alebo iné predmety osobnej spomienkovej hodnoty. Niekedy je súčasťou aj množstvo kostí ako odkazu na smrť a pominuteľnosť. Niekedy má pavúk na spodnej strane brucha tri sklené vajíčka, symbolizujú materstvo, pretože mala Louise dvoch súrodencov – spoločne tri vajíčka.
Louise považovala svoju matku za najlepšiu priateľku a bol to aj spôsob, ako si na ňu zachovať spomienku. Veľké pavúky možno vnímať aj ako spomienkové „sochy” – pamätníky, alebo totemy sily – silového zvieraťa – v tomto prípade pavúka ako symbolu Veľkej matky. Podobne je tomu v primitívnych prírodných kultúrach.
Najlepšie platená umelkyňa roku 2006
Pár rokov pred smrťou sa stala najlepšie platenou umelkyňou. Umeniu sa venovala celý život a posledné práce, ktoré vytvorila, vznikli týždeň pred jej smrťou. Jeden pavúk mal cenu v prepočte 4 milióny dolárov. Paradoxne jej slávu priniesla osobná bolesť a snaha vymaniť sa z osobnej traumy. 8. novembra 2011, po jej smrti, vydražili Spidera za 10 722 500 dolárov. V roku 2017 bolo možno vidieť jedného Pavúka aj v Moma galérii.
Bourgeois získala veľa cien, vrátane tej za celoživotné dielo sochárstva vo Washingtone DC v roku 1991, National Medal of Arts v roku 1997, Francúzskej čestnej légie v roku 2008. Do Národnej ženskej siene slávy v Seneca Falls v New Yorku ju uviedli v roku 2009.
Louise Bourgeois Sochy, životopis, nápady | Príbeh umenia
Foto:Oliver Mark – Louise Bourgeois, New York 1996
