Počas leta trávime viac času v plavkách a prirodzene ukazujeme väčšiu časť tela. Deti si však nevšímajú iba to, ako ich mama vyzerá, ale vnímajú aj to, čo o svojej postave hovorí a ako sa cíti.
Stačí pohľad do zrkadla a veta, ktorú dospelý vysloví takmer automaticky. „V tomto vyzerám tučná,” „Musím schudnúť” alebo „S takým bruchom sa nemôžem ukázať na kúpalisku.” Pre mamu môže ísť o obyčajnú poznámku, na ktorú o chvíľu zabudne. Dieťa si z nej však môže odniesť oveľa silnejší odkaz – niektoré telá sú vhodné na plavky a iné by sa mali radšej skrývať.
Odborníci z organizácie National Eating Disorders Association upozorňujú, že negatívne vyjadrenia rodičov o vlastnom tele môžu neúmyselne vplývať na to, ako sa na seba pozerajú ich potomkovia. Rovnako citlivé sú poznámky o hmotnosti dieťaťa, komentovanie vzhľadu iných ľudí či neustále rozprávanie o diétach a chudnutí.
Deti počúvajú aj slová, ktoré nepatria im
Rodičia sa často snažia budovať sebavedomie svojich detí pochvalami. Dcére povedia, že je krásna, synovi pripomenú, že vyzerá skvele. Súčasne však môžu pred nimi kritizovať vlastné stehná, brucho, prsia alebo kilá navyše.
Dieťa potom dostáva dva rozdielne odkazy. Na jednej strane počuje, že ono je v poriadku presne také, aké je. Na druhej vidí svoju mamu, ako si pred odchodom na kúpalisko opakovane zakrýva brucho, odmieta sa fotografovať alebo tvrdí, že si plavky oblečie až po schudnutí.
Menšie deti ešte nemusia rozumieť diétam ani ideálom krásy. Veľmi dobre však vnímajú emócie a napodobňujú správanie dospelých. Postupne si môžu vytvoriť predstavu, že telo treba neustále kontrolovať, hodnotiť a porovnávať s ostatnými.
Mama v plavkách môže odovzdať dôležitý odkaz
Deti nepotrebujú vidieť dokonale sebavedomú mamu, ktorá je každý deň nadšená zo svojho odrazu v zrkadle. Taká požiadavka by bola pre väčšinu žien nereálna.
Potrebujú však zažiť, že telo nemusí spĺňať konkrétne rozmery, aby sa mohlo kúpať, oddychovať na pláži, hrať sa alebo byť súčasťou rodinných fotografií.
Mama, ktorá si oblečie plavky a ide s deťmi do vody, im ukazuje, že zážitok nemusí čakať na menšie brucho, pevnejšie stehná ani nižšie číslo na váhe. Jej prítomnosť môže byť pre ich budúci vzťah k telu dôležitejšia než vzhľad samotný.
Neznamená to, že musí nosiť odvážny model alebo sa vystavovať spôsobom, ktoré jej nie sú príjemné. Pokojne si môže zvoliť plavky, šortky či ľahkú tuniku, v ktorých sa cíti pohodlne. Rozdiel spočíva v dôvode – oblečenie by malo slúžiť jej komfortu, nie presvedčeniu, že svoje telo musí pred ostatnými schovať.
Nevinný vtip môže v detskej hlave zostať dlho
Vety o „veľkom zadku”, „otrasných nohách” alebo potrebe „vyhladovať sa do plaviek” dospelí neraz používajú zo zvyku či ako žart. Dieťa však humor nemusí pochopiť rovnakým spôsobom. Môže si začať prezerať vlastné telo a premýšľať, či na ňom nenájde podobnú chybu.
Rizikové nemusia byť len otvorene kritické vyjadrenia. Citlivé sú aj pochvaly spojené s chudnutím, napríklad tvrdenie, že niekto po zhodení kilogramov konečne vyzerá dobre. V detskej mysli sa tak môže vytvoriť spojenie medzi štíhlosťou, krásou, úspechom a prijatím okolím.
Výskum zaoberajúci sa priamym aj nepriamym rodičovským vplyvom poukázal na súvislosť medzi komentármi rodičov o hmotnosti a neskoršou nespokojnosťou potomkov s vlastným vzhľadom. Výsledky neznamenajú, že jediná nešťastná veta automaticky spôsobí dieťaťu dlhodobé ťažkosti. Pripomínajú však, že spôsob komunikácie v rodine má svoju váhu. Štúdia publikovaná v odbornom časopise označila slovné poznámky za mimoriadne dôležitú súčasť rodičovského vplyvu.
Namiesto vzhľadu možno hovoriť o tom, čo telo dokáže
Zdravší vzťah k telu nevzniká iba opakovaním viet o kráse. Pomáha mu posun pozornosti od vzhľadu k tomu, čo nám telo každý deň umožňuje zažiť.
Pri vode môže rodič hovoriť o tom, že ruky dokážu plávať, nohy behať po brehu a pokožka cíti príjemné teplo slnka či chlad vody. Deti sa tak učia vnímať telo ako funkčnú a prirodzenú súčasť života, nie ako predmet určený na neustále posudzovanie.
Rodičia môžu upriamiť pozornosť na to, čo telo dokáže, koľko má energie a aké zážitky nám umožňuje prežiť, namiesto hodnotenia jeho tvaru či veľkosti. Veľký význam má správanie dospelých – pohyb pre radosť a zdravie dáva deťom úplne iný príklad než cvičenie vnímané ako trest za zjedené jedlo.
Ani komentáre o cudzích telách nie sú bez významu
Dieťa sleduje, ako rodičia hovoria o ľuďoch na kúpalisku, osobnostiach v televízii aj známych na sociálnych sieťach. Posmešná poznámka o žene v bikinách mu môže naznačiť, že každý, kto odhalí telo, musí počítať s hodnotením.
Neskôr sa môže samo báť obliecť si plavky, pretože bude očakávať rovnakú pozornosť okolia. Pomôcť môže jednoduché rodinné pravidlo: cudzie telá nekomentujeme. Nevieme, čím si človek prechádza, prečo sa jeho postava zmenila ani ako sa vo svojom tele cíti.
Deti prirodzene registrujú rozdiely a môžu sa na ne pýtať. Rodič nemusí predstierať, že všetci vyzerajú rovnako. Stačí pokojne vysvetliť, že ľudské telá majú rozličné tvary, farby, veľkosti a každé sa počas života mení.
Jedna nevhodná veta z mamy nerobí zlého rodiča
Takmer každej žene niekedy unikne kritická poznámka o vlastnom vzhľade, a je to úplne v poriadku. Dôležité je ale to, čo príde po nej. Mama sa môže opraviť priamo pred dieťaťom a povedať, že bola k sebe zbytočne nepríjemná. Aj tým mu odovzdá cennú skúsenosť – so svojimi myšlienkami možno pracovať a láskavejší prístup k sebe sa dá postupne naučiť.
Cieľom nie je predstierať bezhraničnú sebalásku. Oveľa prirodzenejšia môže byť telesná neutralita, teda postoj, pri ktorom vzhľad nemusíme každý deň obdivovať, no telo rešpektujeme a staráme sa oň s láskou.
O niekoľko rokov si deti pravdepodobne nespomenú, či mala ich mama na dovolenke dokonale pevnú postavu. Môžu si však pamätať, či s nimi vošla do vody, stavala hrady z piesku, smiala sa a dovolila sa odfotografovať. V podobných chvíľach sa učia, že život nemusí čakať na čas, keď bude telo vyzerať „dostatočne dobre”.