NAČÍTAVAM

Type to search

ROZHOVORY

Mária Riganová vytvorila miesto, kde sa veciam dáva druhá šanca

Kristína Majerová
Share

Mária Riganová je mamou troch detí – sedemročného Matúška, päťročného Šimonka a dvojročnej Agnesky. Rozhodla sa byť pre ostatných akčnou ženou, robiť dobro a posúvať ho ďalej. Ako? V bratislavskej Petržalke vytvorila Rodinnú zónu bez peňazí, kde sa veciam dáva druhá šanca. Vládne na nej špecifická atmosféra, srdečnosť, úsmev a prajnosť. Preto má názov Rodinná.

Čo si študovala a kde si pracovala?

Vyštudovala som cestovný ruch a aj sociálnu prácu (misia a charita). V cestovnom ruchu som aj pracovala. Momentálne som doma na rodičovskej dovolenke. Najprv som veľmi chcela ísť do Afriky, ale časom som si uvedomila, že pomáhať sa dá aj tu u nás, kde práve žijem.

Mária, kedy si prišla k myšlienke založiť v Petržalke Rodinnú zónu bez peňazí? Čo bolo tým impulzom?

Asi pred dvoma rokmi ma oslovil môj švagor zorganizovať dobročinný bazár, neskôr sme si ako mamičky na materskej v rámci miniSWAPU vymieňali veci, len teda, bolo to všetko o výmene. Ja som však chcela oslobodiť sa od tej povinnosti zámeny, tak som vymyslela Rodinnú zónu bez peňazí.  Ale chcela som ju inú, nie klasickú zónu, aká je v iných častiach mesta. Túžila som po tom, aby to bolo miesto, kde sa veciam nájde druhý domov, kde ho pôvodný majiteľ odovzdá nie preto, že je už nenositeľné, špinavé alebo roztrhané, ale preto, že je pekné, nadčasové, kvalitné, len jemu už nesedí a tak chce, aby ho s láskou nosil niekto ďalší. 

Presne takéto naše stretnutia sú a tak som si to vysnívala. Veľmi sa teším z tejto atmosféry a keď vidím, že človek nájde to, čo to dlho hľadal a ešte to nahlas vysloví a teší sa, tak si poviem: „Stojí to zato.“  Veľakrát vidím, že ľudia sa správajú k veciam uvedomelo. Zoberú si knižku, prečítajú ju a prinesú späť, alebo si zoberú domov oblečenie a ak im nesadne, prinesú ho späť, aby počkalo na toho, komu sadne a urobí radosť.

Obdivuhodné na tom je, že to robíš nezištne, zadarmo. Iné ženy často rozbiehajú svoje biznisy, snažia sa možno podnikať alebo privyrobiť si nejaké peniaze. Ty si sa rozhodla inak. Ako to vníma tvoje okolie, tvoja rodina?

Prednedávnom sa ma opýtal Riško, môj šesťročný krstný syn: „Marišenko a prečo ty robíš túto Zónu bez peňazí, keď by si mohla zarábať niekde inde peniaze?“ Veľmi ma tým zaskočil, ale odpovedala som mu, že nie všetko je o peniazoch a že tu dávame veciam druhý domov a tým aj chránime prírodu. Myslím si, že je veľmi dôležité, keď sa aj deti pýtajú a ja im môžem ukázať takúto cestu.

Aké veci ľudia môžu nosiť na zónu a aké v skutočnosti nosia? Je to tak, ako by si si to predstavovala, či musíš aj “robiť poriadok?”

Samozrejme, nájdu sa aj veľmi pekné veci a nájdu sa aj veci, ktoré sú, žiaľ, nepoužiteľné a nikto o ne už nemá záujem. Vždy zdôrazňujem, že to, aká bude naša Rodinná zóna bez peňazí, záleží len na nás. Priala by som si také veci, aké by sme nemali problém dať najlepšej kamarátke.

Pamätám si, ako raz jedna pani priniesla asi 5 veľkých vriec po tete a len čo sme ich vysypali a išli triediť, tie veci boli preč do 10 minút. Boli krásne, nadčasové, všetko kvalitné materiály, ktoré napriek veku ešte vedeli krásne poslúžiť. Minule priniesla jedna mamička  ručne vyšívané obliečky na vankúše, ktoré boli neskutočne krásne. Keď vidím takéto veci, snažím sa ukázať ich davu a vykrikujem naozaj ako na nejakom trhu, aby si hneď našli majiteľa a nezapadli prachom, alebo sa niekde zakotúľali.

Bežný človek, ktorý tam príde, prinesie veci, ktoré už nepotrebuje, pozrie si, čo je v ponuke a odíde domov. Tebe tam však ostanú kopy oblečenia, záclon, DVD a iných vecí. Čo s tým potom ďalej?

Veci, ktoré sú tu dlhšie, posúvame do krízových centier, alebo do charitatívnych aukcií, alebo jednoducho tam, kde sú potrebné. Snažím sa, aby tieto veci našli nového majiteľa a točili sa. Je to veľakrát náročné, ale často sa nájde niekto, kto mi s tým pomôže a som veľmi vďačná za každého jedného takéhoto človeka.

Predpokladám, že sa snažíš  tento životný štýl vnášať aj do tvojho rodinného života. Ako to vnímajú deti?

Myslím si, že vo veľkej miere som ovplyvnila celú moju širokú rodinu. Hneď na začiatku sa mi nepáčilo množstvo darčekov, čo sme dostávali, stresy pri ich zháňaní na Vianoce a sviatky.

Časom som navrhla, aby sme si dávali iba jeden darček a neskôr, aby sme si nedávali žiaden, pripadne len nejaké ovocie a jednoducho sa tešili zo vzájomného stretnutia. Ani som netušila, ako sa mi uľaví. Nie preto, že nechcem niekoho obdarovať, ale preto že už som nemala stres, či kúpim vhodný darček, či to nebude len ďalšia vec, ktorú si ten obdarovaný niekam založí a už ju nepoužije.

Takto sme sa dohodli všetci dospelí v našej širokej rodine. Našim deťom dávame darček, ale snažíme sa naozaj, aby to bolo niečo, čo aktuálne potrebujú, alebo po čom už veľmi dlho túžia. Najvzácnejšie pre nich je, keď im ocko niečo vyrobí alebo vyrobia to spolu. S deťmi sa veľmi o týchto veciach rozprávam, vysvetľujem im prečo je dôležité nenakupovať nové a nové veci a hlavne tešiť sa z toho, čo máme.

Necítia sa deti ukrivdené, neprotestujú, že napr. nekupuješ im nové hračky, nemajú to isté, čo ich kamaráti? Nie sú smutné, nebojkotujú to, či to berú v pohode vzhľadom na vek?

Keďže sa veľa o týchto veciach rozprávame, zatiaľ som nespozorovala nejakú nespokojnosť s tým, čo máme a myslím si, že nato koľko majú rokov, to berú úplne úžasne. Zároveň si myslím, že je prirodzené, že túžime po nových, resp. iných veciach. Keď niečo potrebujeme deťom kúpiť, radi chodíme na detské burzy. Tam dám deťom pár eur a dovolím im kúpiť, čo sa im páči, a to im stačí. Vždy tam nájdu, čo potrebujú a sú spokojní. Keď bol Matúško malý, mal asi 3 roky, pamätám si, ako sme boli nakúpiť v Lidli.

maska captain america

maska vyrobená z nepotrebného tovaru

Blížili sa Vianoce a obchod bol preplnený všelijakými hračkami. Už už som čakala, že Matúško bude nejakú chcieť kúpiť. Samozrejme, pri každej sa zastavil, ale iba si ich pozrel a išiel ďalej. Želal si kúpiť lano, ktoré tam uvidel. Mne to prišlo smiešne, ale kúpila som to a odvtedy je to naša najpoužívanejšia hračka v domácnosti. Je zaviazané na tisíc uzlov a naozaj s ním lezie na strom a zlaňuje. Hraje sa na hasičov a rôznych záchranárov. Na ten nákup si pamätám a doteraz mám v mysli, ako nechcel žiadnu hračku, ale lano. Myslím si, že naozaj to bolo tým, ako sa o všetkom rozprávame a veľa vecí mu vysvetľujeme.

Neskôr v škole napr. sám povedal, že nechce Pokemon nálepky, ale že naučil chlapcov hrať piškvorky. Bola som vtedy na neho strašne hrdá. Vtedy som mu vysvetlila, že nechcem, aby sme išli s davom ľudí, aby sme mali to čo ostatní len preto, aby sme boli obľúbení, alebo in. Teším sa, že vtedy vyhral sám nad sebou.

A ako to vnímaš ty? Chodievaš ešte do obchodov? Pozrieť sa, či niečo nemajú, tak ako to robia iné smrteľníčky?

Kedysi som chodievala do obchodných domov, vždy som sa tešila na nejakú zľavu a ako si dobre nakúpim. Ale časom, asi pred piatimi rokmi, som sa začala zaujímať, ako je možné, že to oblečenie je také lacné. V minulosti mi šila oblečenie moja sestra, mamina a babička a už len tu látku kúpiť bolo dosť drahé, nehovoriac o tom, koľko námahy ich to stálo ušiť.

Časom som zvolila inú cestu. Začala mi opäť šiť oblečenie moja sestra, alebo som si nakúpila veci z druhej ruky. Je to príjemný pocit netúžiť po tom, čo je trendy, ale rozmýšľať nad tým, čo sa mi hodí a v čom sa cítim dobre. Vraj najlepšie kúsky sú na spodku našej skrine a myslím si, že to je naozaj pravda. V prvom rade tam treba hľadať, keď potrebujeme niečo nové na seba.

Keďže som bola osobne na Zóne, musím povedať, že tam vládne veľmi dobrá atmosféra a ľudia, ktorých vidím prvýkrát, mám pocit, že poznám roky. Je úžasné, že niekto nájde peknú vec a už hľadá, komu by bola dobrá. Ako sa ti podarilo dosiahnuť takúto atmosféru?

Netuším, akoby to bol môj sen, aby to presne takto bolo a ono to tak je.  Neviem. Raz som bola na jednom SWAPE a každý si tam vyberal to svoje oblečenie a išiel potom domov. Bola tam jedna pani, ktorá bola nadšená z jedného kúsku, ktorý tam našla a túžila sa s tým s niekým podeliť. Pýtala sa: „Môžem to tu nechať?“ Pribehla som k nej a hovorím: „To tu nemôžete nechať. Tento kúsok tu na vás celý čas čakal!“.

Chcem, aby to bolo o spoločenstvo, kde si všímame jeden druhého, pomôžeme si, poradíme, zasmejeme sa. To je to, čo chcem a takúto ju chcem mať a možno preto taká je.

Prečítajte si, ako sa organizoval SWAP v materskom centre

V čom vidíš najväčší prínos pre seba aj pre ostatných?

Rodinnú zónu som v prvom rade nerobila pre seba. Ja sa snažím svoj šatník minimalizovať a mať naozaj pár kúskov, ktoré mi robia radosť, vydržia a sú navzájom kombinovateľné.

Najväčší prínos pre ostatných vidím to, že vidia aj inú cestu získavania nového oblečenia, že skôr ako niečo potrebujú, skúsia to nájsť tu. Zároveň tu vidia, ako sa materiál správa po vypratí, či sa nežmolkuje, nekrčí  a nevybledne a podobne.

Nesnažím sa ľudí poúčať, toto všetko je len ponuka, ktorú buď prijmú, alebo nie. Vždy ma však teší, keď mi niekto povie, že odkedy chodí na našu Rodinnú zónu bez peňazí, prestal úplne nakupovať a stačí mu naozaj to, čo tam nájde a nájde tu naozaj všetko, čo potrebuje. Keď mi len jeden človek toto povie, tak si poviem, že to malo zmysel.

Aké máš ďalšie plány v osobnom a zero-waste živote? Plánuješ sa tejto téme venovať aj po skončení materskej dovolenky?

Ja som taký človek, že moc neplánujem a teším sa vždy z toho, čo mi prinesie život do cesty. Zatiaľ som na rodičovskej dovolenke a som vďačná za všetko tak ako je. Že môžem byť so svojimi úžasnými detičkami doma a zároveň pomáhať aj druhým. Dáva mi to neskutočnú radosť a pozitívnu energiu, ktorú mám a zatiaľ cítim, že to, akým smerom idem a to, ako to robíme, je správne, aj keď niekedy veľmi ťažké.

Cítim, že nechcem ísť cestou konzumu a naozaj túžim hľadať inú cestu a ukázať túto cestu aj svojim deťom. A ak môžem prostredníctvom Rodinnej zóny, tak to sprostredkovať aj iným ľudom. Nie je to o tom, že nemáme peniaze alebo si to nemôžeme kúpiť, ale jednoducho je niečo viac, prečo si tie veci nekupujeme, ale snažíme sa používať zdroje, ktoré už sú, a eliminovať tak ďalší odpad.

 

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X