V poslednej dobe stretávam ženy, ktoré boli donedávna extrémne aktívne. Chodili z akcie na akciu, sociálne siete plnili fotkami a videami z podujatí… Žili si svoj sen, lebo ich práca bola koníčkom a našli sa v tom, čo si vždy želali robiť. Teda minimálne odvtedy, ako sa ocitli na materskej, kde sa necítili dosť užitočné a samy sebou.
Ako som už spomenula, ešte nedávno boli aktívne… Teraz? Jedna za druhou mi hovoria, ako veľmi potrebujú spomaliť a viac len tak žiť a užívať.
Niektoré sa priznali, že ľutujú… Pýtam sa, čo presne? Odpoveď znie: Deti šli bokom… Iné prezradili, že nedokázali byť naplno ani na jednej strane. Neboli dosť matkami, ani dosť dobré v práci. A potom je tu tretia skupinka žien. Neľutujú, nemyslia si, že ukrátili rodinu alebo vložili málo energie do kariéry, len už jednoducho nevládzu.
Nedokážu byť všetkým, pretože prepálili svoje limity a potrebujú sa pozbierať.
A tak stoja predo mnou aj so svojimi vybitými baterkami. A tvrdia, že platia privysokú daň za spoločenský potlesk.
No možno nie je problém v tom, že by neboli dosť dobré, ale v tom, že si štandard postavili príliš vysoko.
A viete čo? Je úplne super, že zatiahli ručnú brzdu… Že užívať si život nie je len ďalšou položkou na zozname úloh, ktorú treba odfajknúť, ale skutočný pocit, že hodnotou môže byť aj menej preplnený kalendár.
Ale ešte jedna vec je na tomto všetkom zaujímavá, a možno aj trochu smutná.
Všetky mamy poukázali na svoj vzťah s partnermi, ktorý vymizol. Stratil iskru, vášeň, razanciu aj nehu. Prečo? Pretože už ani jedna nemala dostatok energie na to, aby sa venovala láske. Jednoducho na ňu už vôbec nezostal priestor.
Ale láska priestor potrebuje, aby mohla dýchať. A priestor zaprataný ambíciami dýchať nedokázal.
Je fascinujúce, a zároveň náročné sledovať náš svet, kde sa snažíme o absolútnu rovnocennosť. Chceme sa realizovať, budovať kariéru a žiť spoločensky. A asi je to tak správne. No niekde po ceste sme si zabudli položiť tú najzákladnejšiu otázku: Sme na to my, mamy, skutočne stavané? Dokážeme dlhodobo a bez ujmy na duši utiahnuť úplne všetko?
Nezáleží na tom, ako veľmi bojujeme za rovnocennosť alebo podelené domáce práce. Existuje niečo, čo tabuľky a grafy neobsiahnu. Je to obyčajné, jednoduché, aj keď neviditeľné teplo domova. Tá jemná energia, ktorú do priestoru vnáša žena.
Priznajme si, hoci to v dnešnej dobe znie takmer revolučne… Muži to teplo milujú. Potrebujú domov, ktorý nie je len logistickým centrom na presun detí a čistej bielizne, ale skutočným prístavom.
A ruku na srdce…
Ak sme my tie, ktoré sú vyhorené, rozlietané a vnútorne prázdne, prístav zamŕza. Muž pomôže, koľko len vládze. Môže nakúpiť, upratať, prebaliť, ale tú hrejivú emóciu, tú „dušu” domu, ktorú vyžaruje spokojná žena, vyrobiť nedokáže.
Možno sme v tej snahe vyrovnať sa mužom ochudobnili samy seba o našu najväčšiu výsadu: Byť stredobodom, z ktorého sála pokoj. Ak sme totiž rozbité na tisíc kúskov medzi prácou a snahou o dokonalý Instagram, neostáva nám nič, čo by sme mohli dať partnerovi. A potom sa čudujeme, že z našich vzťahov vyprchalo čaro a zostali len dvaja unavení spolubývajúci, ktorí manažujú život, ale už ho spolu nežijú.
Stojí ten spoločenský potlesk za ticho a chlad v našich spálňach?
Rovnocennosť by nemala znamenať, že budeme žiť ako muži, ale že si nájdeme systém, kde naša ženská energia nevyhorí skôr, než stihneme dať deťom pusu na dobrú noc.
Je nepochybne skvelé, že žijeme v dobe, v ktorej sa o rovnosti medzi mužom a ženou nielen hovorí. Je úžasné, že my ženy máme slobodu realizovať sa, plniť si sny a budovať kariéru bok po boku s mužmi. To všetko je obrovský výdobytok, ktorý nám dáva krídla.
No možno práve teraz, keď sme si dokázali, že „vieme a môžeme”, nastal čas naučiť sa ešte jednu dôležitú zručnosť: mieru.
Skúsme hľadať tú krehkú hranicu, kde naša sebarealizácia ešte nepožiera našu vnútornú harmóniu. Pretože žiadny úspech v práci ani tisíce lajkov na sieti nenahradia pocit, keď večer zaspávame s vedomím, že sme šťastné. Že sme sa nerozdali do poslednej kvapky pre svet tam vonku, ale niečo podstatné nám ostalo aj pre nás a pre tých, ktorých milujeme.
Hľadajme cesty, ako byť rovnocennými partnerkami, úspešnými ženami aj milujúcimi matkami, no robme to s úctou k vlastným limitom. Aby sme na konci dňa neboli len výkonnými strojmi, ktoré všetko stihli, ale ženami, ktoré sú rady samy so sebou.
Lebo až vtedy, keď prežívame šťastie, má náš domov hrejivú Vôňu a náš vzťah šancu opäť sa nadýchnuť.
A nezabudla som. Aj dnes mám pre vás kus inšpirácie…
TOP 5 posledných februárových dní
AndBloom: Šťastné miesto pre ženy nad 40
Váš chrbát trpí viac, než si myslíte: 5 cvikov, za ktoré sa vám poďakuje
Vrásky sú hriech a plastika hanba: Prečo nedovolíme iným ženám dýchať?
Únava alebo vyhorenie? Odborníčka prezrádza, kde sa láme hranica
Želám vám pondelok plný šťastných chvíľ,
s láskou Veronika