Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY MAGAZÍN ODPORÚČANÉ ROZHOVORY

Alexandra Hovancová: Neznesiem, aby tento dom bol čakárňou na smrť  

Zdieľať

Alexandra Hovancová sa ako 27-ročná sa stala najmladšou riaditeľkou troch charitných domov na Slovensku. V Spišskej Novej Vsi sa stará sa nevyliečiteľne choré deti. Bol to jej sen či osud? Ona sama hovorí, že je tak trochu iná riaditeľka.

Vedie tieto zariadenia naozaj inak. Moderne a empaticky. Do práce vkladá svoje srdce, kus seba. Deti, o ktoré sa rodičia nevedeli alebo nechceli postarať, má ako svoje vlastné. O tom, čo všetko táto práca obnáša, aké je to, keď vám zomrie dieťa a už v ten deň máte sedem telefonátov so žiadosťou o miesto, odpovedá priamo Alexandra Hovancová.

Čo vás lákalo ísť týmto smerom a venovať sa charite?

Začala som, keď som mala 19 rokov. Myslela som si však, že budem mať civilné povolanie a charite v akomkoľvek smere sa budem venovať skôr ako koníčku. Nie ako hlavnej práci. Mala som sen pomáhať iným ľuďom, ale isto nie na pozícii riaditeľky. Chcela som byť reálnym zamestnancom, ktorý je nápomocný a je v kontakte s deťmi. Čas s deťmi je môj voľný čas, keďže gro mojej práce je práve manažérska činnosť. Okrem toho mám ešte zariadenie pre týrané matky s deťmi. Je to pomerne náročné. Papiere a podobné veci ma až tak úplne nebavia.

Ja som vyslovila sen, po smrti môjho kamaráta, ktorý zomrel na rakovinu: želala som si pracovať s nevyliečiteľne chorými deťmi. Mne sa tento sen naozaj splnil. Ja naozaj žijem svoj sen. Môžem pomáhať takýmto deťom, našla som zmysel života práve v pomoci pre nich. Ja si žijem svoj sen, nech to znie akokoľvek zromantizovane.

Ako to u vás funguje? Detičky u vás žijú alebo dochádzajú s rodičmi?

Tým, že my sme pre centrum a rodiny, naše deti sú s nami 365 dní v roku, kým sa situácia v ich rodine nezmení, aby sa mohli vrátiť. Alebo tu ostávajú do 18.roku života, kde odchádzajú potom do domova sociálnych služieb. Niektoré sa nedožijú 18.roku života. Naozaj stav týchto detí nie je úplne jednoduchý. Musíme rátať s tým, že je prirodzenou súčasťou, že odídu a zomrú. Preto je tá práca, na jednej strane nesmierne krásna, lebo môžete niekomu úplne zmeniť život a naplniť posledné roky života niečím krásnym. Na druhej strane je nesmierne náročné pozerať sa na deti, ktoré vám pred očami odchádzajú. Je to náročná práca.

Deti majú aj svojich rodičov alebo nie? Ako s nimi vlastne pracujete?

Prevažná väčšina detí má svojich rodičov, ale je tu minimálny záujem z ich strany. V takom prípade tu nie je ani s čím pracovať. Za celú existenciu, čo fungujeme, tí rodičia, ktorí sa o svoje deti zaujímali, si ich aj vzali. A to sú dve deti, ktoré sa vrátili do biologickej rodiny.

Mária Jasenková: Niekedy vám aj malá pomoc dokáže zmeniť život

Ako staré deti sú u vás?

Deti máme od 2 do 17 rokov, ale gro detí je do 5 rokov. Väčšina detí sa sem dostáva z nemocníc. Možno by som rada poopravila mienku, že tieto deti nie sú iba trošku choré. Tieto deti treba 6-8krát do dňa cievkovať, kŕmiť sondou. S veľkou pravdepodobnosťou, ak by tieto deti boli zdravé, by žili vo svojich biologických rodinách. V dvoch prípadoch sa rodičia detí vzdali.

Ostatné deti boli odobraté, lebo rodičia nezvládali starostlivosť. Mala som obdobie vo svojom živote, keď som sa veľmi hnevala na týchto rodičov. Neskôr som si však uvedomila, že ja som posledný človek, ktorý môže niekoho súdiť. Naozaj tá starostlivosť o deti je veľmi náročná, aj keď máte finančné možnosti. Nie je jednoduché starať sa o takéto deti. Možno si mamy povedia, aká mama môže opustiť svoje dieťa? Verte mi, veľakrát to napadlo aj mňa. Tým, že však vidím, aké sú tie deti, vidím, aká je potrebná starostlivosť. Nikto z nás nevie, ako by sa v tej chvíli zachoval.

Akú máte kapacitu?

Aktuálne máme plnú kapacitu. Jedna skupina v ošetrovateľskej starostlivosti môže mať osem detí, to znamená, že máme dve skupiny, čiže 16 detí. V druhom zariadení, pre týrané matky s deťmi sú aktuálne štyri mamičky a 13 detí. To však nie sú postihnuté deti. Ide o zdravé deti, ktoré si spoločne s mamami prešli ťažkým fyzickým a psychickým týraním. Všetky tieto zariadenia patria pod Slovenskú katolícku charitu.

Ak taká mama v takej situácii je, môže sa obrátiť na vás alebo musí kontaktovať ešte niekoho iného?

Väčšinou je kontaktovaná sociálna pracovníčka. Aby sa žena dostala do takéhoto zariadenia, musí mať preukázané týranie – potrebuje potvrdenie od lekára, polície alebo sociálneho pracovníka. Až na základe takéhoto potvrdenia môžeme my mamičku s deťmi prijať.

Ale určite sa môže mamička aj sama ohlásiť, ale tieto zariadenia sú väčšinou plné.

Je možnosť, aby sa verejnosť zapojila do pomoci vo vašom centre? Pohrať sa s deťmi a podobne?

V bežnom čase bez pandémie máme veľké množstvo dobrovoľníkov, ktorí sa potrebujú zaučiť. Naše deti totižto nie sú bežné deti, majú svoje špecifiká. Forma akéhokoľvek dobrovoľníctva je možná. Aktuálne však máme dobrovoľníkov veľa.

Uvedomujem si, že my nemáme prostriedky na nič pre tieto deti navyše. A navyše je vlastne úplne všetko. Veľa ľudí sa ma pýta, ako môžem byť relatívne pozitívny človek, keď vidím denno denne deti, ktoré môžu zomrieť, alebo matky, ktoré sú týrané alebo bezdomovcov. Je pravda, že tento svet je zvláštne miesto.

Ale koľko toho zlého vidím, toľko dobrého sa mi vracia. Poznám také množstvo skvelých ľudí, vďaka ktorým sa nemusím báť o vianočné darčeky alebo o školské potreby pre deti. Nech je svet akýkoľvek zložitý, ja tvrdím, že dobro v ľuďoch nevymrelo. Poznám neskutočné množstvo dobrých ľudí, ktorí len potrebujú vedieť o deťoch, o zariadení, vidia našu prácu. Výsledkom je, že máme naozaj nádherné zariadenie bez jedného eura príspevku štátu, ale naozaj iba zo sponzorských peňazí. Deti tak môžu dožiť dôstojne svoj život a môžu si plniť svoje sny, ktoré majú. Slovensko je prajný štát, a teším sa, že ľudia sú dobrí.

Prečítajte si článok o inštitúcii, ktorej piliere sú pravda, dobro a krása

Kde čerpáte silu a energiu? Práca je vyčerpávajúca.

Najväčšiu energiu čerpám v deťoch. Keď ste vy ten, ktorý viete meniť život týchto detí, to je super. Ale to nie je dostačujúce. Priznám sa, že za prvé dva roky som si čerpala asi dva dni voľna. Ja som obrovský maniak na koncerty, resp. na šnúru koncertov. Mám za sebou koncertné šnúry, za päť dní som dala v troch krajinách tri koncerty.

Čo sa vám podarilo zmeniť vašim príchodom? Čo ste Vy zmenili k lepšiemu?

Ja neviem, či to môžem hodnotiť ja:).  Prišla som do zariadenia, ktoré vyzeralo, že už nebude. Stále však stojí. Keď som sem prišla, tak detičky nemali ani postieľky ani oblečenie, ani nič.

Stále si však myslím, že mojím príchodom sa asi niečo zmenilo. Príchodom detí do môjho života sa však zmenilo oveľa viac. Takže to ja môžem byť vďačná im a nie opačne. Modlím sa, aby keď sem niekto príde namiesto mňa, tak to nebude mať tak veľmi náročné a ťažké, ako som to mala ja, keď som tu začínala.

Ja neznesiem, aby tento dom bol čakárňou na smrť. Napriek tomu si plne uvedomujem, že to tak je. Ale verím, že namiesto toho, aby sme plakali, aké je to náročné a smutné, tak namiesto toho verím, že deťom máme povinnosť dať ako ich druhá náhradná rodina, šťastný život. A pevne verím, že sa nám to darí. Možno nie vždy, ale snažíme sa o spolu s mojimi skvelými zamestnancami.

Ako vyzerá deň s deťmi? Čo s nimi robíte, ako sa im venujete?

Základnou vecou pre tieto deti je ošetrovateľská starostlivosť a návšteva lekárov. To je alfa a omega tohto zariadení. Pri ťažko zdravotne postihnutých deťoch je to najpodstatnejšie. K tomu sa však pridáva aj odborná činnosť, ako je opatrovateľská činnosť, to znamená základná starostlivosť a odborná činnosť zastúpená psychológom, vychovávateľom, špeciálnym pedagógom a hlavným opatrovateľom, zdravotnou sestrou.

Majú aj individuálnu prácu, ak nie sú u lekára alebo nerehabilitujú. Netreba si myslieť, že tieto detičky celý deň ležia na posteli a na niečo čakajú. Tri chodia na základnú školu, jedno chodí do škôlky, Program na dennej báze je zabezpečený na veľmi dobrej profesionálnej úrovni. Tešíme sa, ak sa nám podarí niečo medzi týmito základnými vecami, napríklad zobrať ich na basketbal. Boli sme napríklad na tomášovskom výhľade. Na dennej báze sú prechádzky. Ak je možné, ideme s deťmi na pizzu. Sú zapojené v rámci tých možností, ktoré majú. Tieto deti tu majú krásny život. O tom som presvedčená.

Poznáte osudy matiek. Viete, že deti môžu zomrieť. Ako zvládate atmosféru medzi týmito ťažkými ľudskými osudmi?

Priznám sa, keďže s tým denne žijem, až tak často si to nemôžem pripúšťať. Inak by ste sa zbláznili a takúto prácu nikdy nerobili. Keď si uvedomíme, že máme dieťa, ktoré bolo zahrabané pod zemou a našli ho až po niekoľkých dňoch. Máme náznaky sexuálneho zneužívania. Máme matky veľmi a na dennej báze bité svojim partnerom.

Keby ste si to veľmi pripúšťali, tak tu asi nepracujete. Stále si však myslím, že empatia a ľudskosť v nás musia ostať a musíme s tým vedieť narábať. Ja som to otočila a prijala som to ako fakt. My sa im snažíme zabezpečiť dobrý život. Na druhej strane som prehodnotila aj svoj vlastný život. Mnohokrát som si myslela, že nemám dobrý svoj vlastný život a myslím si, že aj ľudia v mojom okolí si uvedomili, že žijeme neuveriteľne šťastné a bohaté životy. Pretože ľudia nemajú nič a podelia sa. Nemajú zdravie, nemajú domov, bezpečie a väčšina z nás to má. A sťažujeme sa. Uvedomila som si, že naozaj zdravie je alfou a omegou všetkého.

Janka Kozejová: Pracovať s ťažko hendikepovanými ľuďmi je pre mňa darom. Stávam sa pri nich lepšou

Čo v situácii, keď dieťa zomrie?

Nebudem klamať, že ma odchod akéhokoľvek dieťaťa nezasiahne, pretože zasiahne nielen mňa, ale aj mojich zamestnancov. Tie deti si zamilujete a máte ich radi. Na druhej strane musíte ísť ďalej. Bohužiaľ kapacity sú neúprosné. Naposledy v deň, keď nám odišlo dievčatko, som mala sedem telefonátov o umiestnenie ďalšieho dieťaťa. Znie to strašne. Musíte si však uvedomiť, že to nové dieťa nenahrádza to dieťa, čo odišlo, ale že vy dávate možnosť niekomu zmeniť svoj život. Je to ťažké.

Veľa ľudí sa ma pýta, či sa s tým nedá zmieriť. Zmieriť sa s tým nedá, ale žiť musíte ďalej. Inak by ste vyhoreli a nemohli by ste robiť túto prácu ďalej. Myslím si, že toto nie je práca na celý život bez ohľadu na akej pozícii ste. Pretože s každým dieťaťom, s každým smutným príbehom, nejaká časť z vás odíde. A potom každou jednou dobrou vecou, pozitívnym vás to vráti do týchto dní.

Zvyknem hovorievať, že je to tá najstrašnejšia a pritom tá najkrásnejšia práca na svete. Je to paradox, ale podľa mňa to tak je. Nebudem sa tváriť, že je to stále úžasné a krásne a všetci sa máme radi. Na druhej strane, aká rodina je dokonalá? Musím však povedať, že ja mám šťastie nielen na výnimočné deti, ale aj na skvelých zamestnancov.

Čo vy a vaša budúca rodina?

Neviem porovnať lásku k biologickému a ne-biologickému dieťaťu. Ja sa cítim neuveriteľne požehnane, pretože mám 16 detí, dve deti mám v nebi a dve deti mám doma, u svojej biologickej rodiny.

Mám možnosť stretávať sa s mamami a ich deťmi v zariadení krízového bývania. Ak by som mala raz svoje dieťa, bola by som šťastná. Ak by som nemala, tak mám už teraz nádherný život s toľkými deťmi, že môj chlapec Kristián, ktorý tvrdí, že som jeho druhá mamina mi povie: “to nie len tak mať 16 detí a že môj partner si bude musieť zvyknúť, že ja mám 16 detí”:). Beriem to aj ja takto. Nech sa stane čokoľvek, ak by som aj odišla, navždy to budú moje deti. Lásku, ktorú k nim cítim, mi nikto nevezme.

Ako vieme my, obyčajní ľudia pomôcť?

V každom ročnom období riešime niečo iné:). Aktuálne však odpovedám, že sa nám zíde akákoľvek detská kozmetika od plienok, vlhčených obrúsok, ceruziek, fixiek, farebných papierov. To sú veci dennej spotreby, ktoré však naozaj potrebujeme. Super darčekom sú aj vitamíny. Možno sa zdá, že to sú také bežné veci, ale my tieto veci naozaj potrebujeme stále. Ľudia si musia uvedomiť, že naše deti sú iné, čo sa týka hračiek, kníh, atď.

Máme veľmi veľa detí, ktoré sú hluché, slepé, ležiace. Oni naozaj nevedia a nemajú možnosť sa takto hrať. Naše deti naozaj ocenia veci dennej spotreby. Niekto si povie, že im to nespraví takú radosť. Verte mi, oni sú šťastní, ak majú možnosť mať to, takže veci dennej spotreby sú pre nás najviac podstatné.

S Alexandrou Hovancovou sa rozprávala Lucia Hurajtová.

zdroj foto: archív A.H.

Tagy

1 Komentár

  1. Michaela 1 januára, 2021

    Dojimavy pribeh, pani riaditelka je velmi inspirujuca zena.

Zanechaj nám svoj komentár

X